Šéf Divadla bez domova: Covid je veľmi demokratický. Konečne sa všetci dostali na jednu úroveň

unnamed Patrik Krebs. Foto: archív Patrika Krebsa

„Som učiteľ a napriek tomu milujem byť v pozícii žiaka. Naučil som sa hlbšie, čo to znamená prežiť. Väčší odborníci na prežitie ako ľudia na ulici nie sú. Zároveň som sa naučil, čo to znamená chudoba. Veľmi veľa ľudí sa sťažuje, že sú chudobní alebo im niečo chýba, ale až pri nich som pochopil, v akom blahobyte žijem nielen ja, ale aj väčšina ľudí,“ hovorí riaditeľ Divadla bez domova Patrik Krebs.

Ste vyštudovaný herec na VŠMU, zároveň máte vyštudovanú aj španielčinu a mexickú kultúru. Prečo ste sa rozhodli ísť do takéhoto projektu? Mali ste k sociálnej oblasti blízko?

Nerozhodol som sa na základe vzdelania, ale veľmi mi to pri tom pomohlo. Napríklad aj štúdium jazykov, ktoré je o komunikácii a komunikácia je pri téme bezdomovectva úplne kľúčová. Mal som odjakživa šťastie, že som sa pohyboval v zdravom prostredí. V mojom ponímaní je zdravé prostredie to, že sa v ňom pohybovali rôzni ľudia. Či už to boli ľudia s mentálnym alebo telesným postihnutím alebo aj ľudia z iných krajín či z menšín. Môj najlepší priateľ na základnej škole bol Róm a vôbec sme to neriešili. Moja stará mama zasa pracovala v ústave pre mentálne znevýhodnenú mládež. Ako malé dieťa som ju tam navštevoval a mal som k tomu blízko.

Už viackrát ste sa v rozhovoroch vyjadrovali k tomu, čo dáva Divadlo bez domova ľuďom, ktorí v ňom účinkujú. Zaujímalo by ma, čo to dáva vám, keď spolupracujete s ľuďmi bez domova, hendikepovanými či po výkone trestu. Naučili ste sa aj vy niečo od nich?

Samozrejme, ak by som z toho niečo nedostával, tak by som to nedokázal robiť. Som učiteľ a napriek tomu milujem byť v pozícii žiaka. Naučil som sa hlbšie, čo to znamená prežiť. Väčší odborníci na prežitie ako ľudia na ulici nie sú. Zároveň som sa naučil, čo to znamená chudoba. Veľmi veľa ľudí sa sťažuje, že sú chudobní, alebo im niečo chýba, ale až pri nich som pochopil, v akom blahobyte žijem nielen ja, ale aj väčšina ľudí.

Naučil som sa od nich aj nebrať pretvárku tam, kde sa robí niečo, čo mám rád. Inými slovami, keď ľudia na ulici robia niečo, čo majú radi, tak to robia len preto, že to majú radi. Súvisí to aj s divadlom, oni ho robia iba pre to, že ho majú radi. A cítim, že to takto mám aj ja.

Vaše divadlo funguje od roku 2006, čiže pätnásť rokov, počas ktorých máte na konte pätnásť hier. Na každý rok teda vychádza jedna hra. Sú to kusy, ktoré hráte jeden rok a potom majú svoju derniéru alebo ich prezentujete dlhšie?

V súčasnosti máme v repertoári šesť divadelných hier. Niektoré hráme dlho, napríklad predstavenie Kuca paca hráme v podstate s nejakými obmenami predstavenia k súčasnému ansámblu desať rokov.

Koľko máte stabilných členov?

Naše magické číslo je dvanásť. No momentálne nám pred dvomi týždňami zomrel jeden z našich kolegov Štefan Malacký a vypadla tiež jedna herečka, ktorá je v zariadení pre seniorov a už druhý mesiac ho pre covid nemôže opustiť. Je to smutné, lebo v prvej a druhej vlne, keď boli prísne opatrenia, s nami nebola rok a teraz opäť nemôže hrať.

Foto: archív Divadla bez domova

Ako som už spomínala, vo vašom divadle hrajú ľudia bez domova, hendikepovaní alebo po výkone trestu. Ako sa k vám dostanú? Je to cez nejaké organizácie, ako je napríklad Vagus či komunita San’t Egidio?

Spolupracujeme s organizáciami, ale nie takým spôsobom, že by nám dávali hercov a herečky. Ide napríklad o organizáciu Proti prúdu, čo je vydavateľ Nota Bene, alebo Vagus. Herci sa o nás dozvedajú hlavne od svojich kamarátov, od ďalších ľudí bez domova. Tichá pošta medzi nimi funguje veľmi dobre.

Máte aj nejaké podmienky prijatia alebo beriete každého človeka, ktorý má záujem hrať vo vašom divadle?

Áno, v podstate prijímame každého, no musí byť v súlade s našimi pravidlami a dokázať s nami fungovať. Nie každý má v sebe túžbu stáť na javisku.

Ako medzi sebou navzájom komunikujú či spolupracujú vaši herci, ktorí sú predsa len z rozdielnych komunít?

Na túto otázku by najlepšie odpovedali naši herci a herečky. Poctivejšia odpoveď by bola od nich. Osobne môžem povedať len to, čo vidím a cítim zvonku. Hovorím o tom aj preto, lebo kladenie otázok a odpovedanie na takéto otázky je súčasťou každého nášho predstavenia. Po každom predstavení nechávame pre hostí krátky priestor na otázky. A niektoré odpovede som už počul, preto ich môžem aspoň zreprodukovať.

Dôležitá je spolupráca, bez nej by to nešlo. Ľudia, ktorí sú na okraji, sú rôznorodí, ale niečo majú spoločné. A to, že majú obmedzený prístup k dobrým a kvalitným vzťahom. V divadle takéto vzťahy nachádzajú.

Aké sú ciele vášho divadla?

Aby ľudia, ktorí nemajú hlas, ten hlas mohli dostať a aby bol sprostredkovaný umením. Lebo v ňom môže zaznieť omnoho lepšie ako v nejakých faktických vyjadreniach. Ak je vedľajší účinok to, že človek sa posunie v kvalite svojho bývania a prežívania života, tak je to, samozrejme, fantastické.

Darí sa týchto ľudí integrovať do mimobezdomoveckého života?  

Môžem povedať, že okrem jednej herečky nie sú naši herci už priamo na ulici a bývajú na ubytovniach. Ale ďalej sú bez domova, keďže z ubytovne ich môžu kedykoľvek vyhodiť. Posunuli sa v hygiene a nesporne bližšie k sebavedomiu. Uvedomujú si svoje potreby, v tomto sa významne posunuli.

Foto: archív Divadla bez domova

Vaši herci sú aj finančne ohodnotení.

Áno, každá práca by mala byť ohodnotená, preto aj naše herečky a herci dostávajú peniaze za skúšky a aj za predstavenia. Nie je to však taká suma, že by nemuseli robiť nič iné. No je to suma, ktorá im doplní príjem pri splácaní niektorých výdavkov. No určite sem nikto nechodí pre peniaze.

Ako vás ovplyvnilo obdobie pandémie, hlavne počas prvej alebo druhej vlny koronakrízy, keď sa ľudia nemohli poriadne stretávať?

Obdobie korony nám prišlo ako veľmi zaujímavé a podnetné a vidím na ňom viac pozitív ako negatív. Najmä preto, že si veľa ľudí uvedomilo, že je to problém či už z ekologického, alebo spotrebiteľského hľadiska. Konečne sa všetci dostali na rovnakú úroveň. Rovnako si musí dávať pozor politik, profesor alebo človek bez domova. Korona je v tomto veľmi demokratická. Ďalšia vec je tá, že sa na úrovni mesta zmobilizovalo karanténne mestečko pre ľudí bez domova, čo pre túto cieľovú skupinu znamená bezprecedentnú podporu zo strany mesta.

Korona priniesla to, že ľudia začali byť všímavejší a celé mesto je prázdne, no stále tam ostali ľudia bez domova, ktorí nemajú kam ísť, tým sa tento problém zviditeľnil. Tá negatívna časť je, že ľudí bez domova pribudlo viac aj vďaka tomuto ochoreniu. V divadle sme toto obdobie prežili pomerne dobre. Nikto na koronu nezomrel, mali sme relatívne málo ľudí, ktorí koronu prekonali a dokonca sú už aj všetci zaočkovaní.

Ako ste v týchto náročných časoch nacvičovali?

Kým sa dalo, tak sme skúšali vo vnútri, keď sa to už nedalo, tak sme sa stretávali na nádvorí. Hlavne s hendikepovanými ľuďmi, ktorí nemohli chodiť, sme sa stretávali prostredníctvom zoomu a takto aj pokračujeme, keď treba. Dokonca sme zorganizovali niekoľko online workshopov pre deti. Postupne sme natočili všetky predstavenia, aby sme ich mohli streamovať. Aj minuloročný festival Error sme spravili hybridne a streamovali sme ho. Na začiatku nám neprišlo vhodné púšťať predstavenia online, je to oveľa horšie, ale stále je to lepšie ako nič.

Niektoré predstavenia ste hrali aj v utečeneckých táboroch alebo vo väzení. Ako to bolo teraz, keď prišla korona, zrušili sa tieto predstavenia alebo ste sa snažili prejsť do online prostredia aj tam?

Do väzenia sme sa dostali v auguste, keď boli uvoľnené opatrenia. Hrať vo väzení je pre nás veľmi dôležité. No dostať sa tam hrať, či už je korona, alebo nie je, je veľmi komplikované. Okrem toho, že sme hrávali predstavenia vo väzení, tak sme tam začali robiť aj workshopy pre odsúdených. To sa nám podarilo ešte pred začiatkom korony, a keď sa začala, tak sme túto činnosť museli prerušiť.

Podobne je to aj v zariadeniach pre seniorov, kde tiež hrávame. Tam je to pre obmedzenia veľmi ťažké.

Foto: archív Divadla bez domova

Ako si vyberáte hry do svojho repertoáru?

Je to individuálne. Napríklad naša posledná hra Cirkus Madraš je adaptáciou diela od Daniila Charmsa, ktorú sme upravili tak, aby sedela pre našich hercov. Veľa hier sú adaptácie poviedok alebo kníh našej principálky Uršuly Kovalyk. A potom máme mnohé predstavenia, ktoré sú dielom spoločnej práce. Výstupy a repliky si tvoria za našej pomoci sami herci, napríklad predstavenie Sny, Flashback.

Vidíte vo vašich hercoch aj potenciál, ktorý by sa dal ďalej rozvíjať?

Myslím, že väčšina našich hercov a herečiek sú výborní herci. Majú obrovský talent. Napríklad náš zosnulý Pišta hral rôzne postavy od Jánošíka cez SBS-kára až po siláka v cirkuse. Osobne sa domnievam, že sa to týka viacerých, sú veľmi talentovaní.

Keďže ste aj herec, chodíte si zahrať s vašimi hercami na javisko?

Minimálne hrávam. Momentálne hrám len v jednej hre Cirkus Madraš, kde som principál cirkusu.

A ako sa vám s nimi hrá?

Oveľa radšej sedím za svetelným a zvukovým pultom. No teším sa, keď si s mojimi kolegami môžem zahrať.

Tento týždeň má začať 15. ročník medzinárodného festivalu bezdomoveckých divadiel Error, kde sa majú predstaviť aj divadlá z krajín V4. V čom bude tento ročník iný ako tie ostatné?

Napríklad tým, že na ňom vystúpia súbory, ktoré u nás ešte nevystupovali. Príde divadlo z Varšavy Teatr Bezdomnych. Ide o mladý divadelný súbor, a ak sa nemýlim, je to ich prvý zájazd do zahraničia. Veľmi sa na nich tešíme. Budú hrať predstavenie Stráže! Stráže! Ďalšia zaujímavosť je, že tento rok na festivale vystúpia s pohybovým predstavením dvaja umelci z Barcelony. Venujú sa pohybovému divadlu a zároveň sú sociálni pracovníci a v Barcelone vedú veľkú organizáciu pre ľudí bez domova.

Tento rok dávame priestor aj seniorom, ktorí boli počas korony jedna z najohrozenejších skupín obyvateľstva, a vystúpi spevácky súbor Radosť z Pezinku, ktorý zaspieva publiku naše slovenské piesne.

Foto: archív Divadla bez domova

Bude tento ročník podobne ako minulý aj online?

Áno, bude aj online, preto by som všetkých tých, ktorí sa ho nemôžu zúčastniť, pozval na prenos alebo záznam, ktorý bude dostupný počas celého víkendu.

Aké predstavenie ste si pripravili na tomto festivale?

My zahráme práve predstavenie Cirkus Madraš, v ktorom účinkujem. No v niečom to bude opäť ako keby premiéra, keďže sa zmenilo obsadenie a musíme to adaptovať na momentálne sily, ktoré máme.

Vy ste boli prvým takýmto divadlom na Slovensku. Inšpirovali ste niekoho či už na doma, alebo aj v zahraničí k založeniu niečoho podobného?

Inšpirovali sme k vzniku divadlo v Slovinsku, ktoré sa volá Carnium Legendarium. Na našom festivale vystúpilo aspoň päťkrát. No tento rok pre koronu neprídu. Inšpirovali sme aj české divadlo Pouličnický cirkus naděje. Na Slovensku sa uskutočnili tiež predstavenia, ktoré vytvorili ľudia bez domova, no problémom bolo ich udržať.

Ako sa o vás dozvedeli v Slovinsku?

Okrem práce v divadle sa venujem sa aj organizácii workshopov alebo tréningov na európskej úrovni a dlho spolupracujeme s organizáciou v Palerme na Sicílii. V minulosti som mal možnosť viesť niekoľko medzinárodných workshopov a na jednom z nich som spoznal človeka, ktorý pracuje priamo s ľuďmi bez domova. Rozprával som sa s ním o tom, čo robíme na Slovensku. A on sa potom po svojom návrate domov snažil so svojimi kolegami založiť divadlo, čo sa mu aj podarilo.

Pozvánka na festival Error. Foto: archív Divadla bez domova


Ďalšie články