Každé ráno prosím, aby služba nejako ubehla, aby ju prežili pacienti aj ja. A aby som to zvládla. Hovorí v úprimnej výpovedi zdravotná sestra, ktorá sa stará o pacientov s ochorením COVID-19. Na jej žiadosť sme zachovali jej meno v anonymite. Podobne ako ďalšie aj ona začala bez prípravy. Nikto ich neprišiel vyškoliť, jednoducho z nich spravili Covid sestry.

Opíšte druhú vlnu. Ako prebieha na vašom oddelení?

Oproti prvej vlne to je niečo úplne iné. Prvá vlna bola tiež ťažká tým, že sme nevedeli, do čoho ideme a čo nás čaká. Nevedeli sme, aký ten vírus je, ako sa máme správať, obliekať, nikto nepoznal pomôcky. Zrazu všetko seklo, každý musel byť izolovaný, nemali sme ani žiadne zaučenie, kde by sme sa jeden druhému venovali a kde by nám niekto ukázal, ako sa oblieka ten overal. Všetko sme si museli hľadať samy buď cez YouTube alebo iné prostriedky. Ako si obliecť overal, ako sa dávajú pomôcky. Je napríklad veľmi dôležité, kde sa dajú okuliare, či pod vrchnú čiapku alebo spodnú. Museli sme sa všetko naučiť samy. Aj vyzliekanie bolo náročné, lebo sme nevedeli, kde sa človek dotkne, kde sa kontaminuje. Už prvá vlna bola teda náročná, ale nemali sme veľa pacientov. Len kým sme s nimi čakali na test, a ten bol negatívny, sme si všetci vydýchli, lebo sme nevedeli, kde sme sa dotkli, a či sme ten vírus nepreniesli na seba. Každý zrejme žil s tým pocitom: „Uf, dobre, že bol negatívny, lebo keby bol pozitívny, mám to aj ja.“ Lebo sme to obliekanie nemali dobre naštudované. Bolo to však oveľa ľahšie, lebo pacientov bolo menej, mali sme dvoch, troch, ktorí vyšli na druhý deň negatívni. Preložili sme ich na iné oddelenie a čakali sme na ďalších podozrivých.

Možno bolo chybou, že keď sa prvá vlna skončila, nič sa nedialo, neboli žiadne nácviky. Možno sme ich potrebovali, mali sme sa učiť obliekať, učiť sa, ako sa budeme správať, ak to budeme mať. Potrebovali sme, aby nás niekto preškolil, ale nás nepreškolil nikto, lebo si každý myslel, že žiadna druhá vlna nebude. To bola chyba, v nemocnici sme nemali nič také. Robili sa tie semináre, čo sa robia x rokov a stále sa opakujú, ale nič nové. A zrazu sa to začalo z jedného dňa na druhý kopiť, ale nikto s tým ešte nič nerobil, ani oddelenie nebolo presťahované. Zrazu z jedného dňa na druhý začali všetkých ľudí prepúšťať a to oddelenie sa opäť reprofilovalo na infekčné.

Čo sa dialo potom?

Možno týždeň to bolo tak, že nám pacienti pribúdali po jednom, dvoch. Ale nakoniec prišiel taký týždeň, že prišli naraz až šestnásti. Boli to ľudia na internom, urobili im testy a všetci desiati boli pozitívni, takže ich potrebovali oddeliť, a naraz nám ich v jeden deň presunuli. U nás bolo ale málo personálu, približne na šesť ľudí, a zrazu sme ich mali šestnásť [pacientov].

Ako sa to riešilo?

Urobili to tak, ako boli zvyknutí – po jednej sestre na každé poschodie. Až postupne, keď sme vraveli, že je toho veľa a takto sa nedá pracovať, pridali nám ďalšiu sestru.

Približne koľko ľudí bolo v tom čase na jednom oddelení?

Presný počet vám nepoviem, ale na poschodia začali pridávať lôžka. Čiže počet sestier bol aj tak nedostatočný, lebo polovica z pacientov boli jiskoví [odvodené od skratky jednotka intenzívnej starostlivosti, JIS – pozn. red.]. Chybou bolo aj to, že začal chorľavieť personál a vypadávali sestry.

Čím to bolo spôsobené?

Človek sa chránil, nosili sme overaly, štíty, všetko, lenže sme nevedeli, ako sa máme z toho poriadne povyzliekať. Určite sa tak spravila chyba. Keď už máte po tej dvanástke, idete hore, vyzliekate sa, možno tam sme sa nakazili, alebo vonku, doma, neviem. Skoro všetky sme už boli nakazené. Ostali asi tri sestry z pätnástich, čo to na našom oddelení ešte neprekonali. Keď som sa nakazila ja, automaticky sme boli doma všetci pozitívni.

Aký ste mali priebeh?

Nebolo to až také hrozné, kašeľ, bolesť svalov, únava. Ale napríklad ja som si myslela, že som unavená z práce, lebo je to naozaj náročné.

Čo sa dialo na oddelení?

Ja som pracovala aj na iných oddeleniach, ale moje kolegyne, ktoré roky pracovali na nešpecifikovanom oddelení, nemali skúsenosti s pumpami, antibiotikami a liekmi, ktoré sa dávajú na nízky tlak, ale nikto ich nezaučil. Nikto dole nepríde, každý sa bojí. Museli sa to naučiť samy. Tá sestra alebo doktor, čo to vedeli, im to ukázali, ale museli sme ísť do toho samé a učiť sa za pochodu. Nikto nás neprišiel vyškoliť, len niektoré sestry, čo boli na jiskách, to vedeli. Nikto na to nepozeral, jednoducho z nás spravili Covid sestry a bolo.

Pomáhali ste si napríklad u známych zdravotníkov z iných nemocníc?

Nie. Možno nemocnice medzi sebou nejako komunikujú, ale my ako sestry nie. Pomáhali sme si len medzi sebou. Doktor povedal: „Toto do pumpy!“, tak sme to tam dali. Keď mali niektoré sestry skúsenosti, povedali nám to, alebo sme volali na JIS.

A keď ste chorľaveli, ako ste to zvládali počtom sestier?

Počet sestier je vždy dodržaný, ale keď napríklad asistent ochorie, ráno nepríde. A ošetrovateľ musel ísť s bielizňou do lekárne a nemal čas byť na oddelení, lebo ho niekto niekam posielal. Myslím si, že personál chýba. Oni si neuvedomujú, že sú to jiskoví pacienti. Naše vedenie by sa malo poobliekať a malo by sa prísť pozrieť, že tí ľudia nie sú rovnakí. Príde nejaký pacient, relatívne dobre dýcha aj saturácia sa drží na 90 a v priebehu 24 hodín sa zhorší tak, že voláme áristov [skratka odvodená od anesteziologicko-resuscitačného oddelenia, ÁRO – pozn. red.].

Tá choroba je taká zákerná?

Mali sme pár takých prípadov, že som sa sama čudovala, že pacientovi sa takto zhoršil stav a pritom nemal ani taký hrozný nález na pľúcach. Niekedy, keď sme spravili [vyšetrenie] CT, doktor povedal, že ten nález je strašný a nebude to dlho trvať. Takýto pacient sa z toho niekedy dostal. Ale mali sme aj takých, kedy doktor povedal, že to nie je také zlé a za 24 hodín sa to vyvinulo tak, že pacient skončil na prístroji alebo zomrel.

U nás na oddelení nemáme ľudí na umelej pľúcnej ventilácii, tí sú na Covid áre. My máme pacientov len na kyslíku alebo flowe [prietoku vzduchu – pozn. red.] s vysokým prietokom kyslíka, čo ide až na 40 percent.

Hlavný hygienik teraz povolil zdravotníkom, čo majú Covid-19, ale sú asymptomatickí, starať sa naďalej o pacientov. Mali ste aj vy takýto prípad, že bol niekto nakazený a staral sa o pacientov? Ako to prebiehalo?

Každý, kto bol pozitívny, musel ostať doma na PN. Každý z nás sa cítil unavený a dodržali sme minimálne tých desať dní doma. Keby som na plošnom testovaní nevyšla pozitívna, myslela by som si, že som unavená z práce, lebo je to náročné. Keď začali kolegyne vypadávať, ťahali sme nonstop. Po nočnej sme mali voľno len v ten deň, vyspali sme sa, išli sme na rannú a hneď nočnú. Myslela som si, že cítim takú nenormálnu únavu z práce, že ma svrbia oči z toho, že si nemôžem dať svoje okuliare, na tom som mala štít a nemohla som prečítať písmená na terapii, a pri tom som si namáhala zrak.

Ako sa správajú za takýchto podmienok ostatné sestry? Berú si neodôvodnené PN alebo sú solidárne?

Všetky sme súdržné a na PN ideme až vtedy, keď sme skutočne pozitívni. Dokonca sme mali mať teraz dovolenky, lebo sa nám veľa presúva do nového roka, ale vrchnej sestre sme všetky povedali, že keby niekto vypadol, môže nás stiahnuť z osobného voľna.

Stabilizuje sa situácia u vás alebo je to stále zlé?

Dva týždne dozadu bol trochu pokoj. Na jednom z oddelení sme mali osem pacientov, robili sme si vtedy prácu konečne tak normálne, nemuseli sme sa plašiť, behať, nestíhať ísť na prestávku. To trvalo dva týždne, a potom sa to hneď začalo kopiť. Mysleli sme si, že to možno pred Vianocami utíchne, ale teraz vidíme, že nie.

Boli ste niekedy pri zomierajúcom na Covid?

Veľmi často. Umrelo nám veľmi veľa ľudí. Už som pracovala na oddelení, kde nám ľudia zomierali často, ale teraz zomrelo naozaj veľa ľudí.

Ako to je v takýchto prípadoch s kňazom a posledným pomazaním?

Vždy je to zabezpečené, niekedy chodí aj sám od seba a pýta sa, či ho niekto nepotrebuje. Inokedy príde vďaka príbuzným, ktorí však veľmi veľa volajú. Viem, že potrebujú vedieť o príbuzných, ale veľmi nás zaťažuje, že dvíhame telefóny, a preto im hovoríme, aby volali po jedenástej.

Pomohol by vám telefonista?

Určite. V jednom kuse vyvolávajú. Doktor sa spočiatku snažil dávať im kontinuálne informácie, ale potom povedal: „Dosť!“ Odvtedy ich podávame po jedenástej. Aj jeho to zdržuje, ale ten telefón vždy zdvihneme, lebo niekedy nevieme, či nám volá záchranka alebo je to príbuzný.

Nahrádzate rodinu zomierajúcim alebo to nestíhate a zomierajú opustení?

Máme aj také stavy, že pacient je hore, rozprávate sa s ním a o 15 minút ho už resuscitujete. Keď je niekto taký, že vidíme, že umiera, a máme tú chvíľku, čo sa stáva skôr v noci ako cez deň, dáme mu aspoň krížik alebo ho držíme za ruku.

Ako to pôsobí na vašu psychiku?

Je to veľmi náročné, aj práca je sťažená tým, že máme minimálne dvoje rukavice na rukách a štít, čiže napríklad s odbermi je to strašné. Ľudia sú chorí, čiže majú skolabované žily. Keď idem ráno odoberať krv, pristihla som sa pri tom, že sa pri každej žile modlím, aby som ju trafila. Človek sa potrebuje ponáhľať, nemôže si to vyhmatať rukami, lebo mu bránia rukavice, nevidí dobre cez štít, ktorý sa rosí, a pritom potrebuje niečo nabrať.

Človek prosí. Prosí, aby sa ten pacient nezhoršil, prosí, aby trafil do žily, prosí, aby sa niečo nepokazilo, každé ráno prosí, aby tá služba nejako ubehla, aby ju prežili pacienti a ja aby som to zvládla. Ľudia, čo vonku hovoria, že netreba nosiť rúška, netreba sa chrániť a že koronavírus neexistuje, si to neuvedomujú. Stačilo by, aby prišli a videli tých ľudí, čo prídu po svojich, o hodinu či dve im už treba kyslík a na druhý deň ho už resuscitujeme a ide na Covid Áro. Mali sme prípad pána, ktorý na záchode skolaboval, resuscitovali sme ho a nepodarilo sa nám ho zachrániť. Bola to chvíľa. Odvtedy sme s tým prestali a nedovolíme im opustiť lôžko a stratiť sa nám z dohľadu.

Druhý deň štvrtého kola dobrovoľného testovania na ochorenie COVID-19 na Slovensku. Foto: Henrich Mišovič/TASR

Ako teraz riešite, keď potrebujú ísť na záchod?

Dávame im plienky alebo musí ísť pacient na prenosné WC vedľa postele, pokiaľ mu dočiahne kyslík, bez ktorého nemôžu byť ani tú chvíľu, ktorú na to potrebujú.

O to ťažšie to pre vás je.

Áno, a preto by sa nám zišiel personál naviac, aby nám pomohol aj s takýmito ošetrujúcimi vecami. Potrebujeme spraviť vizity, dať im antibiotiká, počkať, kým spravia potrebu a všetko to obriadiť. Keď prídem do práce, chcem tým ľuďom pomôcť a myslím si, že každý z nás zdravotníkov sa snaží. Štvú ma reči vonku o tom, že to nič nie je. Týmto ľuďom by stačilo, aby prišli a vyskúšali si jednu nočnú a rannú službu a vyspať sa medzi nimi len pár hodín. My máme tiež rodiny a potrebujeme fungovať aj doma.

Vládzete ešte?

Rada chodím do lesa, lebo tam trochu vypnem. Ale aj tak mi stále chodí po rozume, čo sa asi deje v práci, niekedy aj napíšem kolegyniam a pýtam sa, koľko máme pacientov, lebo ma to zaujíma. Človek s tým už žije a myslí na tých ľudí. Keď prídem do roboty, vidím vyvesené parte a viem, že to bol človek, ktorý u nás ležal, až mi zovrie srdce.

Mali ste aj prípad, že hospitalizovali niekoho z vašej rodiny alebo blízkych?

Známi áno, niektorí boli čulí, napriek tomu pár z nich zomrelo.

Stalo sa potom, že ste to oznamovali rodine vy?

Nie, vždy je to na lekárovi. Ale potom som s nimi bola pri odovzdávaní vecí po pozostalom.

Takéto stretnutie musí byť strašné.

Už som v zdravotníctve dlhšie a také veci sa už diali. Človek sa proti tomu akoby obrní, je mu ľúto, ale berie to ako súčasť povolania. Niekedy, keď vidíme, ako sa ten človek trápi, keď zomrie, akoby sme si vydýchli, lebo vieme, že už sa netrápi a je to preňho lepšie. Aj niečo také sa stane, že keď vidíme to utrpenie, že človek leží a nevládze dýchať, smrť bola preňho vlastne vykúpením.

Ako vyzerajú tí najhorší pacienti?

Tých nemáme, tí sú na Covid Áre, my máme takých, čo sú na vysokých kyslíkoch, 55 percent kyslíka je najviac. Ak ste niekedy videli, tak keď sa dávajú tie kyslíkové okuliare alebo maska, je to taký prietokomer, ktorý vám dá najviac 15 litrov kyslíka. Ale ľuďom sa stále odporúčalo dať do šesť litrov, pričom sa to stále znižovalo. Priemernému človeku, čo leží na internom so zápalom pľúc, stačil kyslík od troch do šesť litrov, keď nevládal dýchať, potreboval umelú pľúcnu ventiláciu, ale nikdy som sa nestretla s tým, aby ľudia boli na tých 15 litroch. Vtedy sa ten pacient už prekladal na Áro a pľúcnu ventiláciu, ale teraz dýchajú normálne na 15 litroch kyslíka. Toto vidím prvýkrát v živote.

Čiže je to oveľa agresívnejšia choroba?

Áno. Hlavne u starších ľudí a tých s pridruženými chorobami a oslabenou imunitou. Ľudí do 40 rokov sme u nás asi ani nemali, ale mali sme aj päťdesiatnikov, ktorí zomreli.

Máte dostatok pľúcnych ventilácií, kyslíkových masiek a ochranných pomôcok?

Áno. Ale ťaháme dvanástky s tým, že máme hodinovú pauzu, lebo sa potrebujeme vyzliecť z overalu, obliecť, umyť a ísť sa najesť. Máme ale len jednu pauzu za deň, preto musím rýchlo niečo zjesť doma a dať si kávu. Potom už nesmiem veľa piť, lebo viem, že až po šiestich, ôsmich hodinách budem mať prestávku a môžem ísť na WC a najesť sa. Ale viac ako obed do seba nedostanem. Všetky kolegyne sme už schudli, ale možno je to aj dobre (smiech). Niekedy je toľko práce, že aj keď človek potrebuje ísť na WC, povie si, že to vydrží. Je to náročné, ale možno sme si nevážili to, čo sme mali. Lebo inokedy, aj keď bolo veľa práce, popritom sme mali niekde bokom kávu alebo sladkosť. Alebo sme si rýchlo odskočili niečo zahryznúť. Teraz si človek nemôže ani nič vziať ani ísť na záchod, keď mu treba. Musí buď vydržať, alebo ísť len v krajnom prípade.

Dúfam, že keď to vydáme, každý si uvedomí, akí vďační by sme mali byť, že budeme sviatky tráviť pri rodine a nemusíme zažívať takéto stresy.

Človek si povie, nie som jediná, čo to robí, veľa ľudí to robí, veľa nemocníc je v rovnakej situácii. Ale to si povieme my, zdravotníci, ale tí ľudia vonku… Pár ľudí nám povedalo, že s nami súcití, ale iní povedia, že čo chceme, keď aj tak nič nerobíme. Každý je iný, všade počuť niečo iné. Ale štvú ma nerozumní ľudia, čo takto nespolupracujú.

V prvej vlne boli ľudia súdržnejší aj tolerantnejší voči sebe. Teraz sa všade tlačia, pchajú, nedávajú si rúška, nič nerešpektujú. V prvej vlne to rešpektovali, lebo sa báli, hoci bol vírus slabší. Teraz si možno povedali, že neexistuje, lebo ho nemali. Aj ja som bola na pochybách, ale potom som videla prichádzať ľudí a sama som to mala. A videla som, že nemám čuch, že mám tú zvláštnu kovovú chuť v ústach, slabosť svalov, únavu, kašeľ a necítim sa dobre. Ale nebolo to až také zlé, že by sa to nedalo zvládnuť.

Pomýšľali ste niekedy na to, že by ste odišli zo Slovenska, keď pracujete v takýchto podmienkach?

Toto sa mi melie v hlave už veľmi dlho, keďže pracujem v zdravotníctve vyše 20 rokov. Ale je to ťažké, mám tú zázemie, rodinu, dve dospelé deti, jedno na základnej škole, nemôžem si dovoliť zobrať sa a ísť do zahraničia. Jedine, že by som tam mala niekoho, kto by mi pomohol. Dve dospelé deti študujú, možno keby boli už samostatné a nemala by som tú malú. Takto si to nemôžem dovoliť, inak by som určite odišla, lebo tu je to náročné. Aj na odmeny z prvej vlny sme čakali až doteraz, pritom sa hovorilo, že sme ich už dostali a kadečo iné. Ani PN sme nemali stopercentne preplatené, až 21. novembra schválili ten zákon. Tým, že som ochorela predtým, dostala som len zo sociálnej [poisťovne] to, čo mi vyrátali za deň.

Doplatia vám to?

Neviem, asi nie. Ale čo sa písalo v médiách o tom, že máme stopercentne preplatené PN, nebolo pravdou. Ľudia si myslia, že máme všetko preplatené.

Boli ste ako zdravotníčka na plošnom testovaní a dostali ste za to odmeny? Lebo minister obrany oznámil, že ich chcú vyplatiť do konca roka a 10-tisíc zdravotníkom ich už odovzdali.

Nebola som na plošnom testovaní, ale kolegyne, čo na ňom boli, zatiaľ nič nedostali.

Ako vaša neprítomnosť ovplyvňuje chod domácnosti? Spomínali ste napríklad, že máte malú žiačku. Má sa s ňou kto učiť?

Manžel cez týždeň pracuje, takže pomáha so všetkým cez víkend, ale v týždni musím všetko stihnúť ja. Dieťa sa učí, ako sa učí, ja to už ani neberiem tak, že musí mať všetko tip-top, učí sa sama a aj si to kontroluje, lebo je toho veľmi veľa. Ale určite je to lepšie ako cez prvú vlnu, keď nechodili do školy a ja som niekedy nebola poriadne dva dni doma, takže s celým učivom zaostávala a všetko sa mi kopilo.

A popritom ste museli byť v prvej línii.

Áno, a zo všetkého sme boli asi viac vystresovaní a vyplašení než teraz, lebo sme o ničom nevedeli. A do toho toto. A doma som mala ešte dvoch vysokoškolákov. Máme trojizbový byt a každý potreboval svoju miestnosť na online vyučovanie. Syn mal skúšku, ďalší syn potreboval mať hodinu a do toho tu bola malá dcérka a potrebovala pomoc. Bolo to veľmi náročné, ale také to podľa mňa mali všetky domácnosti.

Aby sme to ukončili trochu radostnejšie, povedzte nám, ako budete sviatkovať? Budete doma alebo v práci?

Niečo doma, niečo v práci. Ale tým, že nám vypadli dve kolegyne, ktoré sú pozitívne, bude treba pokryť ich služby. 23. decembra mám nočnú, takže si budem potrebovať chvíľu pospať a potom budem chystať štedrovečernú večeru. Neviem, či pôjdeme do kostola, lebo sa možno nezmestíme, alebo to zrušia. Budeme určite pozerať vianočné filmy, oddychovať, porozprávame sa spolu. Zvykli sme chodiť k mojej mame alebo bratovi, ale neviem, či tento rok pôjdeme, napriek tomu, že sme Covid-19 už mali a nemali by sme ich nakaziť. Tento týždeň som aj medovníčky napiekla.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.