Problémom slovenských vysokých škôl je, že študenti nie sú ich zákazníkmi

Súčasná štruktúra riadenia vysokých škôl nevytvára adekvátnu motiváciu na ich kvalitné fungovanie. Najviac pripomína samosprávny socializmus uplatňovaný v Juhoslávii, kde podniky riadili zamestnanci. Výsledkom je neefektívne vedenie, uzavretosť fakúlt a malý tlak na výkon. A súčasný systém naviac negarantuje akademickú slobodu.

Oslavy Nežnej revolúcie sa tento rok spojili aj s protestmi vysokých škôl proti navrhovanej reforme vysokoškolského zákona. Univerzitám prekáža, že by nový zákon dával väčší vplyv politikom, predovšetkým ministrovi školstva. Tým má byť ohrozená akademická sloboda.

V spore nejde primárne o akademickú slobodu – možnosť slobodne vyučovať, bádať a tvoriť, ale o akademickú samosprávu, teda možnosť vyberať si vlastné vedenie a voľne nakladať s majetkom. Tieto veci sú, samozrejme, istým spôsobom prepojené. No akademická samospráva má dôležité dosahy na iné oblasti, než je len sloboda akademickej činnosti.

Nejde o hodnotenie navrhovanej reformy. Ani o podrobnú reflexiu slovenského akademického prostredia. Ide o poukázanie na dôsledky akademickej samosprávy, ktoré sa zdajú všeobecne platné.

Ciele, motivácie, štruktúry

Organizácie sú štruktúrované skupiny ľudí, ktorí sa usilujú o dosiahnutie spoločného cieľa. Aj v rámci organizácie sa však ľudia naďalej snažia o dosiahnutie svojich vlastných cieľov, a to často aj takých, ktoré sú v rozpore s cieľom spoločným. Ľudia sú ľudia, bez ohľadu na konkrétne roly. Pre úspech organizácie je preto potrebné vytvoriť takú štruktúru, ktorá motivuje jednotlivcov, aby pracovali v prospech spoločného cieľa.

Nastavenie týchto štruktúr je základnou podmienkou úspechu. Kapitalizmus je úspešný aj preto, že súkromné firmy vedia svojich zamestnancov správne motivovať. A socializmus zlyhával aj preto, že v kolektívnom hospodárstve správne motivácie chýbali. Platí to o motivácii k práci, službe zákazníkom, inováciám či hospodárnemu nakladaniu so zdrojmi.

V podnikateľskom sektore je správna motivácia nastavená vzťahom medzi ziskom a spokojnosťou zákazníkov. Žiadna firma nemôže dosahovať zisk, ak neuspokojuje potreby spotrebiteľov. V byrokratickej sfére vzťah medzi peniazmi a spokojným klientom neexistuje. Peniaze prichádzajú nezávisle na klientoch, a tí sú skôr len záťažou. Podľa toho sa k nám úradníci často správajú. A, mimochodom, nejde len o súkromný a verejný sektor – byrokratov nájdeme aj vo veľkých firmách.

Samosprávny socializmus na vysokých školách

Vysoké školy majú byť priestorom na výskum a výuku. Nejde len o prostú reprodukciu znalostí ako na nižších stupňoch škôl, ale o tvorbu nových poznatkov a odovzdávanie súčasného stavu poznania. Univerzity by mali byť miestom výchovy k tvorivému mysleniu a mali by motivovať k lepším intelektuálnym výkonom. Základným predpokladom je, aby tieto hodnoty vyznávali sami akademici. Dnes je spor o nakladanie s majetkom, no univerzity nie sú súborom budov, ale ľudí.

Dnešný stav na Slovensku je taký, že univerzity nemajú v plnom zmysle slova svojich zákazníkov. Študenti nimi nie sú – síce sú príjemcami poskytovaných služieb, no neplatia za ne. Platí za ne štát, a univerzity sa teda musia snažiť zavďačiť práve jemu. Štát sa prostredníctvom akreditačného procesu snaží prinajlepšom odhadnúť, čo by študenti chceli, alebo určiť, čo by mali chcieť. Toto v žiadnom prípade nemôže fungovať dobre.

A potom je tu organizačná štruktúra. Tá v našich vysokých školách najviac pripomína samosprávny socializmus, o ktorý sa pokúšali súdruhovia v Juhoslávii. Podniky tam mali riadiť zamestnanecké rady, na rozdiel od vlastníkov v kapitalizme či štátnych plánovačov v socializme sovietskeho typu. Takáto štruktúra však žiadne veľké úspechy nepriniesla.

Vedenie vysokých škôl, dekanov a rektorov, si volia sami zamestnanci prostredníctvom akademických senátov. To vedie k neblahým následkom. Jedným z nich je, že fakulty vedú akademici – ľudia, ktorí majú talent učiť alebo bádať, ale nutne nie sú dobrými manažérmi. Často sú to ľudia nekonfliktnej povahy, inak by zrejme nezískali potrebnú väčšinu. Na druhej strane takíto ľudia budú ťažko schopní prijímať nepopulárne opatrenia. Napríklad nahradiť neschopných zamestnancov inými, schopnými, napríklad aj zo zahraničia.

Dekan sa musí hlavne zavďačiť, a to najmä senátu. Mimochodom, senáty nebývajú výberom toho najlepšieho na jednotlivých fakultách. Schopní vedci i učitelia majú dosť inej práce než sa venovať akademickej politike. Tú prenechávajú iným. Táto menej schopná časť akadémie potom vyberá vedenie, a vyberá, samozrejme, také vedenie, ktoré je prinajmenšom zhovievavé voči tejto skupine.

Akademická samospráva tak podporuje uzavretosť a priemernosť jednotlivých škôl – udržanie súčasných výhod znamená predovšetkým nepustiť do systému nikoho zvonku a netlačiť príliš na výkon. To vedie k „príbuzenskému kríženiu“, ktoré má v akadémii rovnaké dôsledky ako v biológii. Ak sa gény či myšlienky rôznorodo nemiešajú a neobohacujú zvonka, dochádza k degenerácii. A to už je problém kvality, ktorý reforma štruktúry údajne nerieši.

Akademická samospráva a akademická sloboda

Napokon, akademická samospráva negarantuje ani tú akademickú slobodu. Naopak, vnútri akademického sveta môžu bežať ostré politické spory. Jednotlivé fakulty môžu ovládnuť partikulárne skupiny spojené či už ideológiou alebo inými záujmami. Keďže dekan disponuje právomocami zamestnávateľa, môže zloženie akademickej obce upravovať tak, aby sa jeho skupina v budúcnosti udržala pri moci. Touto cestou sa dá eliminovať akademikov s „nevhodnými“ názormi.

Rovnako je iluzórne myslieť si, že štát nemôže akademickú slobodu v budúcnosti zlikvidovať, ak dnes zachováme samosprávu. Keď bude ministrom školstva politik z radikálnej strany, až bude takáto strana vo vláde, čo jej zabráni zákon zmeniť? Navyše štát môže univerzity pohodlne zlikvidovať aj bez zmeny zákona – stačí, ak im prestane dodávať peniaze. Prístup univerzít k štátu typu „dajte peniaze a o iné sa nestarajte“ nie je zárukou slobody ani kvality, ale ďalšej stagnácie.

Na záver krátka poznámka k podfinancovaniu vysokého školstva. Za viac peňazí by sme isto mohli mať kvalitnejšie vysoké školy. Ale mohli by sme mať i lepšie zaplatené nekvalitné školy. Dokiaľ bude štruktúra nastavená tak, aby reprodukovala nekvalitu, kvalita nepríde. Bez zmeny štruktúry je viac peňazí do vysokého školstva len zbytočným rozhadzovaním.