Esej Vladimíra Palka o tom, prečo nechodia na námestia tí, ktorí bojovali proti komunizmu a pre ktorých je November sviatkom.

Máme opäť za sebou výročie Novembra.

Ficovci, kotlebovci a November

Už pred rokom sa objavila novinka v spomínaní na November a možno to už bude tradícia, a síce že na námestiach sa 17. novembra zhromažďujú politici, ktorí nám s našimi spomienkami na November naozaj neladia. 

Fico, kotlebovci, postkotlebovci. V podstate ani nevieme, čo sledujú výberom tohto dátumu. Chce sa Fico k Novembru prihlásiť, chce ho poprzniť? No nevieme. Minulý rok sa nad tým mnohí z tých, čo si November ctia už tridsať rokov, pozastavovali, hovorili o hrozbe, že Fico či Kotleba nám niečo ukradne. Dnes si už zvykli.

Solitér Čarnogurský

Okrem politikov strán ako Smer, ĽSNS, či Republika sa posledné dva roky zúčastňoval na týchto mítingoch jeden solitér, ktorý ako jediný je skutočným mužom Novembra. Je to Ján Čarnogurský. Antikomunistický kresťanský disident, politický väzeň, v dňoch okolo 17. novembra 1989 sme demonštrovali za jeho prepustenie pred Justičným palácom. Slovenský premiér, zakladateľ KDH. V čase mečiarizmu musel čeliť najviac práve takým typom, s ktorými sa za posledné roky stretáva na mítingoch. Je to paradox, na ktorý si Slovensko stále nezvyklo. Čarnogurského účasť na takýchto podujatiach kritizujú mnohí, ktorí to považujú za nezlučiteľné s odkazom Novembra. Občas som ho kritizoval i ja. A vlastne si na neho celkom nezvykli ani tí účastníci mítingov.

Áno, je tam hrubosť

Keď sledujeme tieto mítingy, neviem ich účastníkov paušálne odsúdiť. Neviem, čo v živote prežili, na čo majú ťažké srdce.

Rečníci? V niečom by im človek aj dal za pravdu. Ale vidím ich hrubosť, agresívnosť, demagógiu a nepríliš vysokú koherenciu myšlienok. Aj na tom badať paradox Čarnogurského účasti, lebo on hovorí vecne a určite nie hrubo.

Naposledy hovoril o zahraničnej politike Západu a kritizoval ju. Obsahovo som mu dal za pravdu. Ale hrubosť väčšiny prejavov znamená, že ľudia, ktorí si pamätajú "Nežnú", sa nevedia s Čarnogurského aktivitami dnes stotožniť. Mám pre nich určité porozumenie, ale ešte sa k tomu dostaneme.

S tou hrubosťou je to totiž ešte komplikovanejšie.

Bohužiaľ, hrubosť je skoro všade

Keď hovoríme o hrubosti vyššie spomenutých rečníkov, musíme si dať pozor na klišé o zápase medzi „slušným“ a „neslušným“ Slovenskom. Veď toto je naozaj už len klišé. Hrubosť je totiž už takmer všade. Isteže je Fico agresívny a demagogický, keď nám tvrdí, že všetci papaláši trestne stíhaní za korupciu za posledné dva roky sú nespravodlivo prenasledované neviniatka. Isteže je Mazurek krikľúň. Poslanec Taraba sa nevyznamenal, keď sa na sociálnej sieti vysmieval z prezidentkinej dcéry. Ale ďaleko najväčšie chrapúnstvo posledných týždňov zaznelo od dvoch redaktorov SME, ktorí surovo napadli kresťanskú speváčku Simu Magušinovú. Z toho SME, ktoré patrilo k hlavným propagátorom hnutia Za Slušné Slovensko po vražde Jána Kuciaka. A to by nebolo to najhoršie. Týchto hulvátov sa zastala predsedníčka Progresívneho Slovenska Irena Bihariová. Hrubosť, nehrubosť, Progresívne Slovensko to berie triedne. Aj keď tamtí chceli Magušinovú „zašiť“, aby nerodila...

(viac…)




Najnovšie autorské články