Každý migrant pozná niekoho, s kým sa chce o luxus života v rozvinutej krajine podeliť

A iná správa, zdanlivo nesúvisiaca. Ak hovoria reportéri s ľuďmi, ktorí sa snažia dostať do Európy, dosť často počujú to isté: „V Nemecku je už môj brat, bratranec, švagor, kamarát, darí sa mu dobre, idem za ním.“ S takými tvrdeniami sa dá v médiách stretnúť už dlho a nie je dôvod o nich pochybovať. Nevyzerajú, ako keby boli starostlivo skonštruované na to, aby vyvolali v naivnom publiku maximum súcitu.

Oba javy spolu ale súvisia celkom podstatne. Ukazujú na to, že azylová a migračná politika patrí k tým záležitostiam, ktoré sa nedajú regulovať podľa ľubovôle.

Plné supermarkety, peniaze od štátu

Milión ľudí, ktorí prišli do Nemecka počas migračnej krízy roku 2015, a ďalších pár stoviek tisíc, ktorí tam odvtedy dorazili, nie sú osamelé jednotky, aj keď sa tak naše zákony radi tvária. Majú príbuzných a susedov a v digitálnej dobe s nimi môžu byť v neustálom spojení, pretože dnes už má smartfón naozaj skoro každý.

A to znamená, že ich môžu „lákať“: príďte tiež, vojna tu nie je, zato supermarkety plné. Peniaze dostanete od štátu, nebude sa za to od vás nič veľmi chcieť, iba občas podpísať nejaký papier. A pokiaľ si k tým dávkam potrebujete privyrobiť, čierna ekonomika tu len kvitne a neustále hľadá nové pracovné sily.

Rozpoltenosť Nemcov

Akonáhle raz v cieľovej krajine vznikne početná komunita, tento druh príťažlivého faktora sa nedá nijako ľahko potlačiť, aj keby si domáce obyvateľstvo zvolilo úplne iných politikov a tí sa rozhodli, že sa „vítacia kultúra“ končí. Ešte horšie je, ak je tá zmena kurzu len váhavá a polovičná, čo je práve prípad Nemecka.

Na rozdiel od Dánska, ktoré sa postavilo voči ďalšej živelnej imigrácii z rozvojového sveta celkom rozhodne a nevysiela žiadne zmiešané signály. Práve naopak, dánske zákony sú v tejto veci jedny z najprísnejších v Európe.

Nemci sú do rozpoltenia medzi vedomím, že ďalšie milióny záujemcov o pobyt v Nemecku si nemôžu dovoliť, a typicky nemeckou túžbou plniť svoje zmluvné záväzky, úplne ponorení. Vo vzniknutej medzere medzi týmito dvoma trendami tak operujú už usadlí migranti, ktorí sa úradov rozhodne nepýtajú na ich názor a pozývajú svojich príbuzných, priateľov a susedov do Nemecka.

Migrácia podnecuje migráciu

Či už bude akákoľvek stredoeurópska vláda formulovať azylovú a migračnú politiku akokoľvek, mala by vychádzať z poznatku, že čím väčšia komunita sa už niekde usadí, tým väčší je aj okruh ľudí čakajúcich „vonku“, ktorí k nej majú nejaké osobné vzťahy. A tým väčší záujem bude o ďalšiu migráciu. Migrácia podnecuje migráciu a túto špirálu spätnej väzby, akonáhle sa raz rozbehne, je ťažké zastaviť. Minimálne dovtedy, kým sa životné úrovne v Európe a v chudobnejších štátoch Ázie či Afriky nevyrovnajú, čo môže nastať tak aj onak…

Aj to je dôvod, prečo Poliaci tak tvrdo bránia svoje hranice a prečo toľko členských štátov odmietlo prerozdeľovacie plány EÚ, ponúkané so slovami „veď ide len o pár tisíc ľudí“. Zo začiatku áno, ale tým sa celá vec nekončí.

Koniec-koncov aj to Švédsko bolo ešte niekedy v roku 1968 takmer čisto škandinávskou krajinou a prvé kontingenty prichádzajúcich sa počítali len na stovky. Lenže každý z tých pár stoviek poznal niekoho, s kým sa chcel o luxus života v rozvinutej krajine podeliť.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.