Kauza Tkačenko a zbytočná nadpráca Žilinku

Medzi kriminálnym správaním a vulgárnymi rečami nie je znamienko rovná sa, pán generálny prokurátor.

Kauza slovných útokov na speváčku Magušinovú vyprodukovala ďalšiu postavu, ktorej sa treba primeraným spôsobom venovať. Je ňou Maroš Žilinka.

Generálny prokurátor totiž v stredu vyhlásil, že dá Tkačenkove slová preveriť prostredníctvom Úradu špeciálnej prokuratúry. Maroš Žilinka sa totiž domnieva, že nimi mohlo prísť k spáchaniu trestného činu hanobenia rasy, národa a presvedčenia.

Predtým ako sa dostaneme k meritu veci, zopakujme si, prečo legislatíva postihujúca takzvaný hate speech a koncept verbálnych deliktov ako takých vôbec existuje.

A priori má trestať také slovné prejavy jednotlivcov a skupín, ktoré môžu v zrejmej príčinnej súvislosti spôsobiť ťažké škody vo vonkajšom svete – najčastejšie na majetku, zdraví alebo živote, ale napríklad aj na reputácii. Bodka.

Tkačenkov prejav sem nespadá. Ani náhodou. Mimochodom, ani to nebol on, ale Ondřejíček, ktorý vyrukoval s problematickejším vyjadrením.

Primeraná konzekvencia, keď už bolo mlieko rozliate, mal byť adekvátny pracovný postih (napríklad od šéfredaktorky či vydavateľa), ale predovšetkým čo najúprimnejšie ospravedlnenie. Ak ho Tkačenko nie je schopný uskutočniť (na rozdiel od Ondřejíčka), je to len ďalšia jeho vizitka a téma pre jeho šéfredaktorku.

Včerajší oznam od generálnej prokuratúry je zlý hneď z troch dôvodov.

Opäť, zas a znovu potvrdzuje, že ani po tragikomických stíhaniach Fica či Havrana sme sa s extrémne citlivými paragrafmi nenaučili narábať. A každý zdatný právny teoretik si po tomto ďalšom faux pas musí chytať uletenú bránicu.

Po druhé, samotný fakt, že sa Tkačenkov tweet rieši na úrovni tandemu Žilinka-Lipšic, do ktorých pôsobnosti patria grázli najťažšieho kalibru, vyvoláva otázky, či opäť nie sme svedkami robenia politiky a aktivizmu na mieste, kam nič také nepatrí.

A napokon zamrzí aj skutočnosť, že k uvedenému oznámeniu prišlo presne na výročie Nežnej revolúcie. Tej, ktorá mala spoločnosti a jednotlivcom priniesť slobodu. Pravda, slobodu nemožno stotožniť s vulgaritou, to by bolo lacné. Ale November 1989 znamená, že viac slobody znamená aj viac zodpovednosti. Niečo je téma pre políciu a prokuratúru a niečo pre spoločnosť a stavy. A v tomto prípade Tkačenkovo a Ondřejíčkovo hulvátstvo spoločnosť zvládla. Bolo pomenované aj odsúdené.

Polopatisticky povedané: Sú veci, ktoré by malo riešiť jedno symbolické zaucho, a veci, ktoré patria do pôsobnosti najvyšších poschodí prokuratúry. Tkačenko už zaucho dostal, najsilnejšie asi od Šimečku a Radičovej, Žilinkove aktivity to môžu len pokaziť.

Spravme si v tom raz a navždy poriadok.

Žilinka v týchto momentoch predvádza nadprácu, ktorú nikto triezvy nežiada.