Vláda stráca autoritu. Čo to bude znamenať pre post-covidový svet

Posol zlých správ. V tejto póze vystupovala vláda Igora Matoviča od marca pred ľuďmi najčastejšie. Práve táto skúsenosť jej môže pomôcť dovládnuť až do konca volebného obdobia.   

Vláda včera oznámila, že od soboty 19. decembra bude platiť na Slovensku zákaz vychádzania. Minimálne do Silvestra. Vianoce budú tento rok ozaj zvláštne. Iba v úzkych rodinách, pre mnohým možno v samote. Budú bodkou za nevydareným rokom, ktorý sprevádzali obmedzenia vynútené šírením agresívneho vírusu.

Čo bolo v silách vlády? Mohla konať inak a prichystať nám krajší záver roka? Áno, prijímanie tohtoročných opatrení často sprevádzal zmätok, informačné zlyhania, nedôslednosť. Na druhej strane, ak sa pozrieme do okolitých štátov, v zásade išlo o rovnaký prístup, možno s výnimkou slovenského celoplošného testovania.

Vyhodnocujúc výsledky smerom k blížiacemu sa koncu roka zisťujeme, že dopady epidémie sú v Európe podobné. Ak sa pozrieme na konanie slovenskej vlády z nadhľadu, potom nepokazila viac ako vlády v blízkych štátoch. Jej úspechom je, že neskúsení ministri pod bremenom problémov, ktorých rozsah si pri nástupe do funkcií asi ani nevedeli predstaviť, sa nezlomili a neušli.

Vláde sa nepodarilo potvrdiť východiskové čísla a udržať si pomerne širokú volebnú podporu obyvateľov. Od začiatku jej chýbala autorita a už nemá ani šancu ju nadobudnúť. Pritom v takýchto ťažkých časoch, ktoré sa dajú porovnať len s vojnovými, je široká dôvera vo vládu kľúčová.

Zvládať život s obmedzujúcimi opatreniami budú musieť ľudia na Slovensku pravdepodobne ešte dlhé mesiace budúceho roka. Ustojí to vláda? Bude musieť, nič iné jej neostáva. Práve uvedomenie si tejto nevyhnutnosti jej bude stále viac zväzovať ruky. Pritom bude pod tlakom nezodpovedanej otázky, čo čaká spoločnosť v post-covidovom období.  

Európa si to už zažila. V čase moru

Pandémiu prežívame naplno v prítomnosti, ale načim sa nám zamyslieť, čo bude po nej. Povolaní i nepovolaní futurológovia opakujú, že svet bude iný ako donedávna. Ale aký? Zabŕdnime na chvíľu do minulosti a skúsme sa poučiť. Niečo podobné sme tu už mali.

V 14. storočí postihla Európu epidémia dovtedy rekordných rozmerov. Dodnes nie je celkom zrejmé, odkiaľ presne mor prišiel. Za najpravdepodobnejší zdroj sa označuje východný okraj strednej Ázie, odkiaľ sa preniesol do Číny a Indie. Do Európy sa dostal z východnej Ázie po Hodvábnej ceste. 

Súčasník toho obdobia Giovanni Boccaccio v literárnom diele Dekameron zachytil, čo sa vtedy dialo vo Florencii. Ľudia sa podľa neho stránili jeden druhého vrátane najbližších príbuzných a „toto utrpenie naplnilo duše mužov a žien takou hrôzou, že brat opúšťal brata, strýc synovca, sestra brata a často i žena muža“.     

Podľa Boccaccia nastúpili nové, dovtedy nepoznané mravy. Zdraví ľudia sa nestarali o nič a čakali na svoju nevyhnutnú smrť. Ba boli takí, čo sa oddali neviazaným zábavám a pitkám. Iní sa dali v snahe o záchranu života na striedmosť, zriekli sa pôžitkov. Uzatvárali svoje domy alebo utekali do bezpečia. Všetci sa však dôsledne stránili chorých a tí zomierali v opustenosti, neraz od hladu a smädu. 

Pohroma zasiahla i morálnu autoritu, ktorou bola cirkev. Kňazi odmietali obsluhovať chorých alebo tak konali štítivo a za vysoké odmeny. To isté platilo o lekároch, ktorí navyše videli bezmocnosť svojich snáh liečiť chorobu. Úrady vydávali nariadenia, ale často boli bezmocné, neraz preto, že ich príslušníci samí podľahli epidémii.

Samozrejme, že tieto javy nemožno zovšeobecňovať. Našlo sa mnoho lekárov, ktorí v starostlivosti o chorých sami prišli o život. Mor si nevyberal. Podobné to bolo v prípade duchovných. Cirkev sa často ukazovala ako posledná záchrana a do terénu posielala ľudí, ktorí za služby platili vlastným životom.

Epidémia čiernej smrti v 14. storočí pohla spoločnosťou. V prvých desaťročiach po jej zavŕšení prevládla túžba po potešení a rozptýlení. Čas sa stal prchavou veličinou, čomu napomohlo rozšírenie dovtedy nepoznaných mechanických hodín.

Výrazné zmeny nastali v ekonomike. Obchodníci ako prví pochopili potrebu reálneho podnikania a chytili sa jej. Cechový systém posilnil pozíciu remeselníkov. Zmenili sa mnohí majitelia nehnuteľností. Roľníci si pýtali vyššie odmeny za svoju prácu.

Morová epidémia znamenala hlavne pre západnú Európu skok, život sa stal viac svetským, menej duchovným. Autorita upadla, ľudia v Európe sa vydali na novú cestu skúmania jednotlivca a jeho potrieb.

Čo bude po pandémii?

Možno postrehnúť súvislosti medzi galibou 14. storočia a epidémiou súčasného vírusu? Určite. Hoci sme technikou úplne inde, máme vybudované zdravotníctvo, dokážeme finančne podporiť tých, čo na epidémiu doplácajú, znaky známe zo 14. storočia predsa badáme. 

Nie v tom, že by sme sa viac oddávali hodovaniu alebo utekali do zdanlivého bezpečia. Dosť sme hodúvali aj do epidémie a bezpečie sme nachádzali vo svete istôt, ktoré nám ponúkal sociálny štát.

Väčšia túžba po pôžitkoch sa dnes prejavuje inak. Pociťujeme ich stratu, nedokážeme zniesť, že nám ich niekto kráti, hoci sú na dosah ruky. To sa týka aj obmedzovania kontaktov s inými ľuďmi. Vzťahy sme sa naučili konzumovať, keď nám ich obmedzujú, cítime škvŕkanie v žalúdku.

Od vlády by sme chceli, aby nám jedným dychom chránila životy a zároveň garantovala štandard ako pred epidémiou. Ak sa jej to nedarí a dariť ani nemôže, stráca autoritu.

Z tohto pohľadu nás čaká možno porovnateľný zlom vo vnímaní autority ako po morovej epidémii v 14. storočí. Autorita je už dnes oslabená, možno sa dočkáme niečoho úplne iného. Nemusí to byť hneď anarchia, môže to byť nástup úplne iných autorít, ktoré vycítia šancu, a o ktorých máme len hmlistú predstavu.

A čo vláda Igora Matoviča? Vyzerá to tak, že keď pri zrode dostala do vienka ako hlavnú úlohu zvládnuť pandémiu, v budúcom roku bude čeliť výzve zvládnuť postpandemické obdobie, ktoré nebude o nič jednoduchšie.      

Pri tom bude mať pred inou vládou, ktorú by si želal do vysnívaných predčasných volieb Robert Fico, predsa výhodu. Jedno šokové obdobie zatiaľ s vypätím zvláda, môže sa z neho poučiť do ďalšieho. Cenná skúsenosť jej dáva šancu mať napriek poklesu podpory navrch voči svojim politickým oponentom.