Azerbajdžan zaútočil na Arménsko. Jerevan po strate niekoľkých pozícií požiadal Rusko o splnenie záväzku

Nasadenie ťažkej bojovej techniky aj rozsah ofenzívy sú novým míľnikom v pokusoch Azerbajdžanu o prienik na územie znepriateleného susedného štátu. Hoci sa Rusku opäť podarilo presadiť diplomatickou cestou obnovenie prímeria, pokračujúci tlak Baku pripravuje Moskvu o prestíž v celom regióne južného Kaukazu.

Najintenzívnejšie boje medzi arménskou a azerbajdžanskou armádou od konca minuloročnej vojny o Náhorný Karabach si v utorok údajne vyžiadali životy najmenej 15 arménskych vojakov, pričom ďalších 12 sily Baku zajali. Jerevan tiež priznal stratu najmenej dvoch bojových pozícií. Azerbajdžanské straty nie sú nateraz známe.

Informácie o situácii na fronte boli bezprostredne po ukončení bojov čiastočné a neraz protichodné, pričom dlho nebolo jasné ani to, na ktorom úseku spoločných hraníc ofenzíva azerbajdžanského vojska prebehla. Epicentrom bojov sa podľa dostupných informácií stala provincia Sjunik, ktorá oddeľuje Azerbajdžan od jeho exklávy Nachičevan.

Nekontrolovaná eskalácia alebo niečo viac?

Arménsky premiér Nikol Pašinjan označil vzniknutú situáciu za prejav agresie zo strany Azerbajdžanu. Arménske ministerstvo zahraničných vecí v tejto súvislosti uviedlo, že „najnovší útok je pokračovaním politiky Azerbajdžanu s cieľom okupovať územia Arménskej republiky“. Baku ju začalo podľa ministerstva aktívne presadzovať 12. mája tohto roku, keď azerbajdžanská armáda po prvý raz prenikla na arménske územia v provinciách Sjunik a Gegharkunik.

Baku na vzniknutú situáciu reagovalo vyhlásením, že ofenzíva azerbajdžanských vojsk je priamym dôsledkom „rozsiahlych provokácií“, ktorých sa arménska armáda mala dopustiť v azerbajdžanských provinciách Kelbadžar a Lačin. Podľa stanoviska azerbajdžanského ministerstva sa arménske sily pokúšali v utorok o 11:00 hod. miestneho času obsadiť strategicky dôležité vyvýšené body na území Azerbajdžanu.

Nejde o prvý incident, pri ktorom mali sily Baku násilným vkročiť na územie Arménska. Po tom, ako Jerevan minulý rok prehral vo vojne o Náhorný Karabach, sa pod kontrolu Azerbajdžanu po takmer tridsiatich rokoch po prvý raz dostali aj rozsiahle úseky arménsko-azerbajdžanských hraníc. Tie však neboli nikdy jasne delimitované, a preto nie je jasné, kadiaľ presne prechádzajú. (O predchádzajúcich incidentoch na hraniciach Arménska s Azerbajdžanom sa môžete dočítať v článku denníka Štandard.)

WARNING: Graphic

A video has been posted showing Azerbaijani soldiers beating and torturing Armenian captives they took today.

European and international human rights courts and NGOs have repeatedly found that Azerbaijan tortures and executes Armenian prisoners as policy. pic.twitter.com/R3fY6XtanQ

— Neil Hauer (@NeilPHauer) November 16, 2021

Na rozdiel od minulosti, keď Azerbajdžanci sporné územia obsadzovali pomocou malých skupiniek vojakov, pondelkové napätie na hraniciach už malo podľa dostupných informácií charakter relatívne masívnej ofenzívy s pomocou delostrelectva a ťažkej bojovej techniky.

Hoci sa nedá úplne vylúčiť, že išlo o dôsledok nekontrolovanej prirodzenej eskalácie medzi ozbrojenými silami dvoch znepriatelených štátov na nejasne delimitovanom úseku hraníc, rozsah operácie a jej smer naznačujú aj inú možnosť. Azerbajdžanská armáda totiž ofenzívu uskutočnila v smere, v ktorom by mal vzniknúť pre Baku mimoriadne dôležitý koridor spájajúci Azerbajdžan s Nachičevanom.

Práve vytvorenie daného koridoru je najspornejšiu otázkou v povojnových vzťahoch medzi Jerevanom a Baku. Jeho vznik veľmi nejasným spôsobom predpokladá dohoda o prímerí, ktorá takmer presne pred rokom ukončila krvavú vojnu na Náhornom Karabachu. Hoci vláda arménskeho premiéra Nikola Pašinjana s vytvorením podobného koridoru súhlasí, odmieta ho v podobe, ktorá by narušila územnú celistvosť štátu.

Keďže hranice medzi oboma štátmi sú sporné aj na iných úsekoch, začatie zatiaľ najmasívnejšej ofenzívnej operácie azerbajdžanských vojsk na danom úseku naznačuje, že Baku sa môže pokúsiť dosiahnuť vytvorenie predmetného koridoru demonštráciou sily.

Je veľmi nepravdepodobné, že by sa Azerbajdžan skutočne odhodlal dobyť celý spomínaný úsek. Obsadenie mimoriadne hornatého regiónu by bolo vojensky náročné a s najväčšiu pravdepodobnosťou by dotlačilo doteraz pomerne neochotné Rusko, aby naplnilo svoje bezpečnostné garancie voči arménskemu spojencovi. Takáto otvorená agresia by navyše mohla k sankčným opatreniam prinútiť aj inak pasívny Západ, ktorý je pre režim azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva dôležitým obchodným partnerom.

Priblížil sa už Azerbajdžan k hranici ruskej trpezlivosti?

„Keďže Azerbajdžan zaútočil na suverénne územie Arménska, žiadame Rusko, aby bránilo územnú celistvosť Arménska tak, ako sa k tomu zaviazalo v roku 1997 v zmluve medzi oboma našimi štátmi,“ vyhlásil na pozadí narastajúcej vojenskej konfrontácie predseda arménskej bezpečnostnej rady Armen Grigorjan. Odkazoval sa pritom na takzvanú Dohodu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, ktorú Rusko a Arménsko podpísali 29. augusta 1997. Tretí článok zmluvy totiž stanovuje, že obe krajiny by si mali v prípade vojenskej agresie vzájomne pomôcť.

Prvých niekoľko hodín od začiatku konfliktu sprevádzalo, ako už niekoľkokrát v minulosti, mlčanie Moskvy, ktorá dáva pred verejnými vyhláseniami tradične prednosť skôr rokovaniam mimo dosahu kamier. Na verejnosť však preniklo viacero informácií, ktoré naznačovali, že Kremeľ neplánuje hlbší prienik azerbajdžanských síl na územie svojho spojenca tolerovať.

I am deeply concerned about the new aggression of Azerbaijan against Armenia.

I want to express my support to the Armenia. people and at the same time ask the international community for measures against the continuous attacks and provocations of Mr. Aliyev Regime.#Armenia pic.twitter.com/WJbO3w8AIP

— Jon Inarritu (@JonInarritu) November 16, 2021

Niektoré arménske médiá najskôr informovali o tom, že príslušníci ruskej armády v Arménsku dostali príkaz povypínať svoje mobilné telefóny, čo malo byť signálom toho, že sa presúvajú bližšie k frontovej línii. Objavovať sa začali aj neoverené informácie o tom, že ruská 102. vojenská základňa v Arménsku prešla do stavu plnej bojovej pripravenosti.

Arménske ministerstvo obrany neskôr vo večerných hodinách oznámilo, že boje na juhu štátu boli po ruskom sprostredkovaní ukončené o 6:30 hod. miestneho času (21:30 hod. stredoeurópskeho času). Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že Moskva týmto krokom opätovne potvrdila svoje postavenie regionálnej mocnosti, pokračujúce a čoraz násilnejšie incidenty na hraniciach Arménska a Azerbajdžanu ho v skutočnosti dlhodobo podkopávajú.

Napriek tomu, že je Rusko dlhoročným spojencom Arménska, snaží sa udržať si svoj „mäkký vplyv“ aj v Azerbajdžane a musí sa preto vyhýbať otvorenej konfrontácii s Baku. Režim azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva si túto skutočnosť veľmi dobre uvedomuje a už od skončenia minuloročnej vojny o Náhorný Karabach vystupuje vo vzťahu k Rusku a Arménsku aj vďaka podpore Turecka omnoho asertívnejšie.

V situácii, keď sa Azerbajdžanu podarilo prudko zhoršiť vzájomné vzťahy s Iránom, zatiaľ čo Turecko začína riešiť vlastné ekonomické problémy, tancuje na veľmi tenkom ľade. Moskva už ukázala, že v záujme dlhodobejších strategických cieľov je ochotná tolerovať určitú mieru výsmechu zo strany Azerbajdžanu, no otvorené spochybnenie ruskej schopnosti ochrániť svojho porazeného spojenca Baku dovoliť pravdepodobne nemôže.