Dokážu sa deti slobodne a demokraticky rozhodnúť, čo sa budú v škole učiť?

Denník N cez víkend priniesol pozoruhodný rozhovor s lídrom školy, kde si deti sami vyberajú, čo sa budú učiť. A keď sa im nechce, idú na dvor stavať čosi z dreva. Nazývajú to tam „sloboda“ a „demokracia“.

Takzvaná Slobodná demokratická škola v Košiciach je naozaj zaujímavým fenoménom. Deti v nej spolurozhodujú nielen o chode školy, ale ich hlas má rovnakú váhu ako hlas učiteľa. Ide o takzvané „sebariadené“ vzdelávanie, decká si sami zvolia, čo sa budú učiť. Keď sa drobcovi povedzme nechce byť na hodine matematiky, „odíde na školský dvor a vyrába drevené auto“, hovorí v rozhovore jej zakladateľ Juraj Mazák.

„Škola“, ktorá funguje na princípe akéhosi anglického modelu, dostala od ministerstva školstva povolenie a je v „experimentálnom overovaní“. To znamená, že ich výsledky budú desať rokov sledovať tri vysoké školy a potom vyhodnotia, či tento typ vzdelávania rezort schváli.

Sloboda? Demokracia?

Nevieme, samozrejme, predvídať, či z týchto „školákov“ naozaj nevyrastú osobnosti, ktorých vedomosti budú rovnaké ako u detí v konvenčných školách či dokonca nadpriemerné. To nechajme na odborníkov.

No prvá vec, ktorá ma na tomto type vzdelávania nielen zarazila, ale priam šokovala, bol jej názov. Jeden by povedal, že ak deťom už odmala podprahovo sugerujete, že pojem „sloboda“ a „demokracia“ znamená svojvoľne si vybrať, čo sa budem v škole učiť – a či vôbec –, pôjde zrejme o veľmi spoľahlivú metódu výchovy – ak z dotyčného plánujete vychovať civilizačného ignoranta, prípadne totalitného diktátora.

Dokáže také dieťa potom vôbec pochopiť, čo znamenajú tie pojmy, pod ktorými sa skrýva čosi podstatne väčšie a civilizačne robustnejšie ako len lacné chápanie voľného výberu toho, čo mi práve vyhovuje? Dokážu takéto deti potom jedného dňa prebrať po dospelákoch svet, ktorému sa učia rozumieť práve v takýchto primitivizovaných kategóriách?

Ak sa dieťa samo rozhoduje, či sa bude učiť, alebo bude pobehovať kdesi po dvore, otázne je, prečo ho potom nútia v škole vôbec zotrvávať počas celého vyučovania a nedovolia mu odísť rovno domov, alebo – čo ja viem – slobodne sa potulovať kdesi na okraji mesta po drogovom gete.

Prečo ten diktát? Nemalo by aj k tomuto poznaniu dospieť vlastnou reflektovanou skúsenosťou, ako zakladateľ školy vníma základnú metódu, akým sa ľudský drobec vraj učí poznávať tento svet?

Ako sa vyhnúť filharmónii

Takýto obskúrny nápad by nemusel stáť za pozornosť, keby do neho nechodili skutočné deti. Podľa Mazáka sa týmto experimentom snažia „o systémovú zmenu nášho školstva, ktoré je relatívne zastarané“. Ak toto má byť tá avizovaná zmena, možno sa treba začať báť.  

Niežeby sa v takomto vzdelávaní nenašlo veľa zaujímavých a podnetných inšpirácií aj pre naše naozaj zastarané školstvo, kde by deťom rozhodne neuškodilo viac hĺbkovo rozumieť a menej sa bifľovať, viesť ku kritickému mysleniu a menej memorovať. A možno aj častejšie chodiť do ZOO, než sa o zvieratách učiť z obrázkov v učebnici.   

No v tejto „rešpektujúcej“ škole sa na deti hľadí rovnako, ako keby boli už teraz dospelé. Východiskom je teda presvedčenie, že dieťa je už vlastne akýsi fyzicky zakrpatený dospelák, a tak sa tu k nemu aj pristupuje. Dieťa tak prichádza o kľúčovú fázu svojho života, bez ktorej sa podľa vývinových psychológov nemôže stať plnohodnotne dospelým.

Zaujímavá bola časť rozhovoru, kde sa redaktorka pýtala, či dodržujú covid opatrenia. Dodržiavajú ich vraj rovnako ako bežné školy, vraví zakladateľ Mazák, ale to aj tak nie je veľmi dôležité, keďže „väčšinu času sme vonku alebo v lese, kde rúška v zmysle platných pravidiel nenosíme“.

Tento týždeň napríklad pôjdu do filharmónie. Keď si dieťa odmietne nasadiť rúško, má vraj smolu: „Dieťa bez rúška by bolo s kolegom vonku pred filharmóniou, ostalo by sedieť na lavičke, obzerať si park, počítať autá, rátať hviezdy,… Je to jeho problém, pretože sa rozhodol nedodržať pravidlá.“

Vraj má teda smolu… Mať desať rokov a príležitosť vyhnúť sa povinnej filharmónii tým, že nedodržím pravidlá, no nekúpte to. Ach jaj – koľkému školskému utrpeniu by som sa takto vedel vo svojom detstve vyhnúť. 

Otázne je, kam dotyčného malého ignoranta pošlú, ak si to rúško odmietne pri učiteľovi dať aj vonku na lavičke (Košice sú od tohto týždňa v čiernom okrese). Vystrelia ho na mesiac? A ten kolega tam musí ísť s ním? A vlastne – skadiaľ berie škola peniaze na to, aby na takýto rozmar žiaka mala samostatného pedagóga, ktorý s ním bude vonku „počítať hviezdy“, kým jeho spolužiaci budú na koncerte?  

Dieťa v tejto pokrokovej škole sa dokonca môže rozhodnúť, že nechce konkrétneho učiteľa. Rozmýšľam, ktorý kantor z čias mojej profesionálnej detskej školskej kariéry by obstál a nedostal odo mňa výpoveď z roboty. Hoci som vo vyššom školskom veku mal prísnych učiteľov, ktorých som si veľmi vážil, otázne je, či by som k tomuto stavu vôbec dospel, ak by som už na prvom stupni „prepustil“ každého pedagóga, ktorý si dovolil na mňa vznášať nepríjemne vysoké nároky.

Možno sa tak učitelia v tejto škole chránia: Budem od tých detí vôbec niečo vyžadovať? Čo ak ma deti vyhodia?

Miestami vám pri čítaní rozhovoru trochu odľahne, napríklad keď Mazák prezradí, že drobizg v ich škole nemôže rozhodovať o veciach, ktoré sa týkajú bežnej legislatívy, „napríklad keď budú chcieť, aby autobus, v ktorom sa vezú na výlet, jazdil po ľavej strane“.

Nemôžu dokonca debatovať ani o gravitácii, vraví Mazák, a vy si vydýchnete úľavou.

O kúsok ďalej sa vám však žalúdok opäť ocitne na húsenkovej dráhe. „Naše deti sú značne kriticky mysliace a nedajú sa len tak opiť rožkom,“ vraví Mazák a pokračuje: „Dovolia si spochybňovať formálne autority bez racionálneho základu. Ak mi niekto z dospelých hovorí, že s pílkou musím dávať pozor a nemám robiť blbosti, inak sa porežem, no ja ho nepočúvam a porežem sa, tak nabudúce už chápem, že musím byť opatrný. Áno, naše deti sú doudierané, ale nakoniec dokážu pracovať oveľa bezpečnejšie ako bežné deti.“ Došlo k tomu pred tým alebo po tom, čo si tie deti odpílili ruku?

Podľa Mazáka vôbec nezáleží, v akom veku sa naučia aké učivo. „Hlavný zmysel systematickosti učiva je z pohľadu štátu, nie dieťaťa,“ vysvetľuje. Celá koncepcia školstva, teda či sa dieťa má najprv naučiť čítať a až potom chemické tabuľky, je teda údajne len „pohľad štátu“. Dieťa môže mať predsa iný názor. 

Volebný program? Hračky zadarmo…

„Ak chceme dať deťom zodpovednosť za to, čo sa okolo nich deje, musia dostať aj práva,“ vraví Mazák. „Dospelí by si mali uvedomiť, že k deťom nepristupujú ako vyššia úroveň, ako autorita, kto ich riadi, rozhoduje o nich a má právo kričať. Deti musia cítiť, že majú rovnaké práva, ale aj povinnosti ako dospelí,“ rozvíja Mazák svoju pozoruhodnú filozofiu výchovy.

Čoraz viac ľudí dnes neverí na objektívnu pravdu a nechce takému svetu vystaviť ani svoje deti, musíme teda predpokladať, že takýchto nápadov bude už len pribúdať. Najbližšie by mohol prísť napríklad experiment, aby malé deti mali volebné právo. Predstavte si tie politické strany…

Pardon, beriem späť, na súčasnom Slovensku na túto predstavu nie je práve nutné aktivovať fantáziu. Rozmýšľam, či aj náš aktuálny politický vývoj nesúvisí s podobným vývojom fenoménu chápania „slobody a demokracie“.

Každopádne, už len z úcty k tým deťom, ktoré sa nedobrovoľne rozhodli stať „experimentom“, zostáva len zbožne dúfať, že sa naplní predpoklad zakladateľa a naozaj sa z nich vyvinú „emocionálne kompletní ľudia, ktorí vedia zodpovedne fungovať v demokratickej spoločnosti“.

Alebo by sme mali mať radšej strach, že to dopadne dobre a takáto škola dostane na Slovensku povolenie?