Keď tapisériu tkám rok alebo dva, musím byť s témou v súlade, hovorí v rozhovore s Dankou Čarnou textilná výtvarníčka Eva Cisárová-Mináriková.

Eva Mináriková (1945, Cífer), významná textilná výtvarníčka a teoretička textilu, je jednou z priekopníčok voľnej textilnej tvorby na Slovensku. V tvorbe využíva vlastné autorské techniky a postupy. V rokoch 1990 až 2009 založila a viedla ateliér s rovnakým názvom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa histórii Spolku Izabella, je nositeľkou viacerých ocenení, medzi nimi Ceny Fra Angelico. Vystavuje v domácich aj medzinárodných kontextoch, jej tvorbu od 2. decembra 2021 do 14. januára 2022 môžete vidieť v bratislavskej Galérii 19.

Pochádzate z Cífera, mestečka spojeného s menom Márie Hollósyovej. Viedla medzinárodne renomovaný, prestížny Spolok Izabella, založený Izabellou Habsburskou. Preslávil sa vysoko kvalitnou realizáciou sakrálnych aj svetských výšiviek pre šľachtu. Venovali ste jej celoživotný výskum, ktorý sa začal teoretickou diplomovou prácou na Vysokej škole výtvarných umení (1971 – 72) a podieľali ste sa na vzniku jej pamätnej izby na fare v Cíferi. V čom spočíva jedinečnosť dielne?

Izabella Habsburská iniciovala vznik Spolku Izabella v roku 1895, ale výšivkovú školu založila už Šarlota Zichi v roku 1892, keď stretla Hollósyovú na kerestúrskej pošte, kde pracovala ako poštmajsterka. V monarchii bola vtedy veľká nezamestnanosť, a preto požiadala ministra Gábora Barossa, aby školu povolil. Prvá výšivkárska dielňa a Rajziškola, teda škola kreslenia, bola v Cíferi, v kaštieli u Zichiovcov. Na výstavách sa dostavili ihneď prvé výsledky a ocenenia. Izabella Habsburská mala osvietené predstavy a tie zakotvila aj v stanovách Spolku.
Už ako malé dieťa som v Cíferi zažila úžasné procesie na Božie telo, keď voňali cesty posypané šalviou. Pán farár išiel pod krásnym baldachýnom v zlatom rúchu vyšívaných Hollósyovou a celý sprievod bol doplnený vyšitými zástavami. Vnímala som to od detstva, nevediac, že túto históriu raz budem spracovávať.

Pred pár rokmi som si zapla polnočnú omšu z Budapešti a v Matyášovom kostole mal kňaz rúcho, zlatú kazulu Hollósyovej z roku 1896, darovanú cisárovi Františkovi Jozefovi a Alžbete. Na Bratislavskom hrade sme v roku 2000 s kustódkou Magdou Zubercovou dva roky pripravovali výstavu V Spolku Izabella striebrom, zlatom šili..., ktorá bola štyrikrát predĺžená. Keď som obhájila svoju teoretickú diplomovú prácu, pani prof. Peterajová mi povedala, aby som ju publikovala. A keď sa to podarilo o mnoho rokov neskôr, v roku 2000, pozvala som ju na zahájenie výstavy na hrade a jej prvej som darovala publikovaný katalóg.

Foto: Matúš Zajac

Aký je odkaz Spolku Izabella pre súčasnosť?

Bola som uchvátená ich tvorivosťou aj odvahou. A to v dobe, keď žiadna žena nemohla študovať, mohla sa iba vydať, ak mala veno. Veď i Želmíra Duchajová v Berlíne či Ester Šimerová-Martinčeková v Paríži študovali až za prvej republiky. Spolok žal počas monarchie úspechy na svetových výstavách, až päťkrát dostali Grand Prix, prvú v Paríži v roku 1900, v americkom Saint Louis (1904), v Liége (1905), v Miláne (1906) a opäť v Paríži v roku 1913. Klobúk dolu, čo v tom čase tieto ženy dokázali. Bolo to zároveň prvé vzdelávanie žien, o ktorom viem, možno okrem pár učiteliek.

Zichiovskí správcovia sa sťažovali v roku 1916 na župnom úrade, že ženy nechcú chodiť okopávať. Ale výšivkami si ušľachtilou prácou zarobili viac a na prácu s hodvábom museli mať jemné ruky. V Cíferi a okolí vyšívalo až tristo žien, dohromady v bratislavskej župe deväťsto, keďže zadávali prácu aj po dedinách. Keď mali už sedemnásť škôl, aj v trenčianskej, nitrianskej a bratislavskej župe, v Spolku Izabella na zákazkách pre šľachtu a Cirkev pracovalo v roku 1911 až tisícpäťsto žien. Pre porovnanie, bratislavská Cvernovka mala neskôr okolo dvesto zamestnancov. Vážme si tvorbu žien, našich predchodkýň a nezamlčujme vlastnú históriu.

Foto: Matúš Zajac
(viac…)




Najnovšie autorské články