Prečo môžu klamať o mŕtvej Poľke

Žijeme v kultúre, kde tí, čo schvaľujú legálnosť ničenia nenarodených ľudských životov, nemusia nikdy vysvetľovať dezinformácie, ktoré sami aktívne šíria. My, čo sme za právnu ochranu nenarodených, však stále musíme dokazovať, že obvinenia voči nám nie sú pravdivé. 

Už niekoľko dní premýšľam o kauze mŕtvej Poľky z mestečka Pszczyna. Podľa naratívu pro-choice loby je táto žena obeťou neľudského zákona, ktorý nastolil poľský ústavný súd zákazom eugenických potratov.

Túto manipuláciu už výborne vyvrátil Michal Čop. Ponúknem však krátke zamyslenie.

Začnem otázkou, ako je to možné, že jedna falošná správa o žene, ktorá vraj zomrela preto, lebo jej zákon zakazoval potrat, obehne zemeguľou, že sa jej chytia všetky médiá, od tých poľských cez Al-Džazíru až po New York Times. A súčasne, ako je možné, že nikoho nevzrušia PRAVDIVÉ správy o ženách, ktoré zomrú preto, lebo na legálny potrat išli. Kedy ste naposledy mohli v médiách čítať o takýchto prípadoch?

Pripomeňme si ich.

Ženy zomierajú aj preto, lebo idú na potrat

Prípady žien, ktoré zomrú na legálnom potrate, sa nikdy neocitnú na titulných stránkach médií ani v hlavných televíznych správach. Nanajvýš sa o nich píše v odborných článkoch v medicínskej literatúre.

V rokoch 1998 – 2010 v USA zomrelo 108 žien, ktoré šli na legálny potrat. Zhruba desať ročne. Zomrela jedna zo 150-tisíc. Áno, je to malá pravdepodobnosť úmrtia. V prípade potratu v 18. a vyššom týždni tehotenstva umrela už jedna z pätnásťtisíc žien. A takých sa robí v USA veľa. A New York Times nikdy nenapíše, preboha, nerobme aspoň tieto potraty v neskorých štádiách tehotenstva. K tomu ešte v USA pripočítajme dvadsiatku úmrtí po požití abortívnej tabletky.      

Každá z tých 108 žien tiež mala svoje meno, svoj životný príbeh. A každej z nich pro-choice ideológia tiež sľubovala, že využije svoje „právo“, že „slobodne naloží so svojím telom“. Ale miesto toho našli smrť. Svoju vlastnú aj svojho dieťaťa. Okolo každej sa dal vytvoriť aj mediálny príbeh o tragickom oklamaní jedného ženského života. Ale nevytvoril sa. Nie vo veľkých médiách, globálnych denníkoch či televíziách. Tie príbehy nezaznejú v našich obývačkách. Dočítate sa o nich len na pro-life stránkach.

Pozrite si príbehy pekných mladých žien, ich mená, fotografie, kde žili a kde zomreli. Nájdete ich tu.

Koľko žien zomrie ročne na celom svete legálnym potratom, či už chirurgickým alebo tabletkovým? Nevedno, žiadne celosvetové údaje sa na webe nájsť nedajú. Ale počítajú sa prinajmenšom v stovkách ročne.

Keď lož láka viac ako pravda

Treba mať na pamäti, že potratové hnutie vždy používalo lož ako pracovnú metódu. Najlepšie o tom svedčia tí, ktorí sa na tom podieľali a potom sa ich presvedčenie zmenilo. Príkladom je Bernard Nathanson, lekár, ktorý sa podieľal osobne na vykonaní desiatok tisíc potratov. V 60. rokoch bol zakladateľom hnutia za legalizáciu potratov (National Association for the Repeal of the Abortion Laws). Neskôr dosvedčil, že toto hnutie si vymýšľalo nepravdivé horibilné čísla, aby presvedčilo verejnú mienku. Tvrdili, že 60 percent Američanov je za legálnosť potratu. Tvrdili, že ročne až milión Američaniek ide na ilegálny potrat. Bolo to menej ako 100-tisíc, vyše milióna ich ročne chodí na legálny potrat teraz. Tvrdili, že ročne až 10-tisíc Američaniek zomieralo v dôsledku nelegálneho potratu. Skutočnosť: bolo to niečo cez 200 a číslo klesalo.

Niektoré lži sa recyklujú stále.

Tohto roku Liana Wenová, prezidentka Planned Parenthood, opakovane vyriekla výrok: „V období pred verdiktom v kauze Roe verzus Wade v Amerike ročne zomierali tisícky žien v dôsledku nelegálneho potratu.“ Pravda bola taká, že posledný rok pred verdiktom Najvyššieho súdu, ktorý prikázal legalizovať potraty v štátoch, kde neboli legálne, bol rok 1972, keď došlo v USA k 24 úmrtiam po legálnom potrate (v niektorých štátoch už bol potrat legálny) a 39 po nelegálnom.

Paradoxne, tieto výmysly pani Wenovej demaskoval Washington Post, ktorý je notoricky pro-choice.

Akcie pro-choice loby po úmrtí poľskej ženy zapadajú do tohto vzorca. Vypustí sa vymyslená súvislosť a rozletí sa do sveta. A ako vieme, prvá informácia (čítaj dezinformácia) sa zvyčajne presadí.

Niečo podobné sa dá povedať o zákone Záborskej. Útoky voči nemu, ktoré napokon viedli k jeho neschváleniu, boli založené na dezinformáciách o tom, čo vlastne zákon navrhuje.

Kultúra smrti je, keď…

Dezinformácie značne ovplyvnia ľudí, ktorí si nie sú vedomí metód pro-choice loby. Platí to i o nemálo ľuďoch, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu. Sú náchylní prevziať a ďalej šíriť dezinformácie z pro-choice tábora a ešte obviniť spolubratov vo viere, že keď odmietajú legálnosť potratov, tak majú krv na rukách. Je to dosť smutný pohľad.

Žijeme v kultúre, kde tí, čo schvaľujú legálnosť ničenia nenarodených ľudských životov, nemusia nikdy vysvetľovať dezinformácie, ktoré šíria. My, čo sme za právnu ochranu nenarodených, však stále musíme dokazovať, že obvinenia voči nám nie sú pravdivé. 

Priznám sa, že pojem „kultúra smrti“ používam veľmi striedmo. Ale povedzte, ako by ste nazvali kultúru, v ktorej sa toto deje?

Čo povedať na záver? Samozrejme, že sa nevzdáme.