Rehoľníci na futbalovom štadióne

Grécki a rímski katolíci majú k sebe na Ukrajine ďalekú cestu. Karol Maník opisuje, ako sa to rehoľníkom podarilo zmeniť a ukázať príklad biskupom.

Môj prvý rok na Ukrajine, kam som prišiel v októbri 2014, som sa snažil učiť jazyk, obrad, kultúru, zvyky. Všetko pre mňa bolo nové a iné. Pripadal som si ako malé dieťa, ktoré sa učí chodiť, rozprávať a spoznávať svet.

Druhý rok som postupne začal „vychádzať z domu“, začal som sa viac zaujímať aj o iné rehole, chodievať na rôzne spoločné stretnutia, slávnosti a cirkevné udalosti, keďže moji spolubratia ma hneď na začiatku upozornili, že mojou úlohou je aj reprezentovať malé spoločenstvo saleziánov gréckokatolíkov na Ukrajine na cirkevných a spoločenských podujatiach. Tak som to zobral vážne a neodmietal nijaké pozvanie.

Prvé veľké podujatie, do ktorého som sa aktívne zapojil, bolo celonárodné stretnutie zasvätených v septembri 2015 v Ľvove. Ono by na tom nebolo nič mimoriadne, ale… Teraz nechcem zachádzať do podrobností a otvárať bolestivé otázky minulosti (ktorých som sa napočúval počas šiestich rokov veľmi veľa), len spomeniem, že to bolo historicky prvé (!) spoločné stretnutie zasvätených gréckokatolíkov a rímskokatolíkov! Nikdy predtým sa niečo také neudialo na národnej úrovni.

Dôvodom stretnutia bol Rok zasväteného života, ktorý vyhlásil pápež František. Niekoľko zasvätených osôb si povedalo, že to využijú a skúsia zorganizovať spoločné stretnutie zasvätených osôb. Podaril sa im malý zázrak. Do Ľvova pricestovalo na niekoľkodňové stretnutie vyše 600 osôb z celej Ukrajiny (dnes je všetkých zasvätených osôb obidvoch obradov na Ukrajine vyše 2 000).

Organizačne a logisticky to zvládli perfektne a ja som sa ako účastník zapojil do celého programu. Unikátne bolo aj miesto stretnutia – priestory novovybudovaného futbalového štadióna. Prítomný bol aj nuncius, biskupi obidvoch katolíckych cirkví, primátor mesta. Najsilnejšie posolstvo tohto stretnutia bolo svedectvo jednoty. V krajine, kde sa veľmi spoločne nespolupracovalo, kde biskupi gréckokatolíckej cirkvi majú svoju biskupskú konferenciu a biskupi rímskokatolíckej cirkvi zase svoju (spoločné stretnutie majú iba raz za rok), kde je ešte veľa predsudkov, bolestí, obviňovania a zranenia z minulosti, si rehoľníci povedali, že skúsia prelomiť tie ľudské zábrany a vydať svedectvo jednoty v rozmanitosti. A zvládli to! Ani som nevedel, či komunikujem so zasvätenou osobou jedného alebo druhého obradu. Ani to nebolo dôležité. Podstatné bolo, že sme sa dokázali počúvať, rešpektovať a zhodnúť. Rozumeli sme si a nebol problém sa spoločne modliť každý deň v inom obrade.

Bolo to natoľko silné stretnutie, že na jeho konci spontánne vznikol nápad pokračovať v spoločných podujatiach, kvôli čomu sa založila Asociácia zasvätených v Ukrajine. Každý rok organizuje spoločné podujatia formačného rázu (stretnutie formátorov, stretnutie mladých kňazov, spoločné duchovné cvičenia, stretnutie o médiách…) a taktiež rozbehla spoločný projekt – psychologicko-duchovnú poradňu pre zasvätených, ktorú vedú zasvätení.

Bolo mi cťou sa do toho všetkého zapojiť a pomáhať na základe mojej malej skúseností zo Slovenska. Krásni ľudia, krásne stretnutia, aj keď nie vždy jednoduché. Všade som cítil sviežosť niečoho nového, čo sa rodí, pomaly vyrastá a rozvíja sa. A bol som rád, že práve zasvätení boli na začiatku toho a dali prvý impulz. Veď to je aj našou úlohou, byť kvasom, ukazovať vlastným príkladom.

Vždy som veril a verím v spoluprácu. Pri nej sa ukáže veľkosť a kvalita človeka, očisťujú sa pohnútky, ukáže sa pravá tvár. Inej cesty podľa mňa niet.

Jeden ukrajinský biskup nám raz pri stretnutí týchto „nadšencov spolupráce“ povedal: „Podarilo sa vám to, o čom my, biskupi, iba snívame. Zjednotili ste sa a spolupracujete. Veľmi vám držím palce a modlím sa, aby to vydržalo a aby to malé semienko prinášalo veľkú úrodu krajine, ktorá to tak veľmi potrebuje. Smelo, s odvahou a pokorou ďalej!“