Ján Sojka: Spása prichádza často cez čiernu ovcu rodiny

IMG_0914 Ján Sojka. Foto: archív Jána Sojku

Ján Sojka (60) túžil po rodine od nepamäti. Keď ho Boh požehnal štyrmi synmi, viedol ich viere tak, ako bol vždy vedený on sám. Veril, že vedie dobrý kresťanský život, no zároveň v ňom videl svoje pokrytectvo. Keď však jeho synovia prepadli závislostiam, Boh ich priviedol k spoločenstvu Cenacolo, kde sa jeho synovia učili úplne novému životu. A Ján spolu s nimi.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Ako dlho ste ženatý?

Dnes je to už vyše štyridsaťdva rokov, čo znamená, že som sa ženil skôr, než som dovŕšil osemnásť rokov. Hneď potom sa nám narodil náš prvý syn.

Pamätáte si na svoj pocit po tom, ako ste sa dozvedeli, že budete otcom?

Neviem, či dnešní tínedžeri snívajú o deťoch, no ja som sa na tie svoje veľmi tešil. Mal som pätnásť rokov a už vtedy som sníval a premýšľal, ako ich budem vychovávať, akých ľudí z nich spravím. Túžil som mať deti a Pán Boh ma požehnal štyrmi synmi. No nezačalo sa to všetko úplne chvályhodne.

Čo sa stalo?

Zamiloval som sa veľmi mladý v čase, keď ešte neexistovali spoločenstvá, ktoré by nám povedali, ako žiť čistý život. Tak ostala moja manželka tehotná ešte predtým, než sme sa vzali. Vedeli sme, že to nie je úplne správne. Snažil som sa to napraviť a chcel som vziať zodpovednosť za to, čo sme spôsobili. Išli sme za kňazom, vyspovedali sme sa a prijali sme sviatostné manželstvo. Takže som sa stal naozaj mladým otcom, ale keďže som po tom vždy túžil, istým spôsobom som sa na to pripravoval už od puberty.

Ako sa však na to pozeralo vaše okolie?

Vtedy na nás nebolo dvakrát príjemné. Neverili nám, že to manželstvo vydrží. A dnes tu sedím o štyridsaťdva rokov neskôr a viem, že som svoju manželku nikdy nemiloval tak veľmi ako teraz. Kedysi som ju miloval z čistej vášne, dnes ju milujem, pretože je.

Kedysi som manželku miloval z čistej vášne, dnes ju milujem, pretože je.

Bolo pre vás náročné dostať sa do roly otca v takomto mladom veku?

Vtedy som to takto nebral. K výchove som sa snažil pristupovať najlepšie, ako som vedel. Všetko, čo som dostal, som sa snažil aj odovzdať a všetko, čo som sa naučil pri svojej vlastnej výchove, som sa snažil aplikovať do výchovy mojich detí. Samozrejme, že to bolo náročnejšie, keďže som bol neskúsený, no moja túžba mať deti a rodinu bola veľmi silná.

Boli ste v mladosti vedený k viere?

Mal som veľmi dobrých rodičov, ktorí ma milovali, starali sa o mňa a viedli ma k viere. Rodičia sa narodili v Rumunsku a počas celého obdobia totality sa ma snažili vychovávať ako kresťana. Chodil som na náboženstvo, do kostola a dokonca som pravidelne miništroval. Môžem so cťou povedať, že všetky moje základy viery pochádzajú od nich, od mojich drahých rodičov.

Našiel som si aj kresťanské dievča a spoločne sme sa snažili prežívať našu vieru. Samozrejme, nedarilo sa nám to vždy. Moja viera bola niekedy až príliš tradičná a málo živá, dôsledkom čoho som začal zlyhávať v mnohých oblastiach.

O čo išlo?

Keby som mal na túto otázku odpovedať predtým, tak by som to nevedel. Nedokázal som vidieť pravú podstatu svojho problému. Dnes to už viem presne. Bolo to pokrytectvo. To je to slovo, na ktoré som postupom času prišiel a ktoré opisovalo moje prežívanie viery. Bol som veľmi nestály, jeden deň som túžil dávať všetok svoj času Bohu a stretávať sa len s kresťanmi, no a keď sa mi na tom niečo nepáčilo, tak som to jednoducho zmenil a žil tak, ako sa mi v tej chvíli zachcelo.

Pamätáte si na konkrétny moment, keď ste zažili živý dotyk Boha?

Možno by ste takúto odpoveď nečakali, no prvý moment, keď som zažil živý dotyk Boha, bolo moje počatie. Nezáleží na tom, že si ho nepamätám. Viem, že Boh ku mne vtedy vstúpil prvýkrát. Potom bolo milión momentov, keď sa ma Boh dotkol – a ja som o tom ani nevedel. Moja maminka ma vodila ako chlapca celý život do kostola. Miništroval som, poznal som snáď každú kostolnú pesničku – a možno práve preto mi viera v určitom bode zovšednela.

Vedeli by ste v stručnosti opísať svoju cestu k živému Bohu?

Dôležitým míľnikom na mojej ceste bolo spoločenstvo Cenacolo. Tam som spoznal, že Boh ľudí neodsudzuje, snaží sa im pomôcť. Stretol som tam mnoho mladých ľudí, ktorí dostali druhú šancu, chytili sa jej a Boh ich zachránil. Bolo neuveriteľné vidieť osudy stratených ľudí, ktorých život visel na vlásku. Život mnohých z nich sa zdal prehraný. Našli ich pri kontajneroch, s rozpadnutými pľúcami a bez zubov. Priviedli ich do Cenacola a zrazu svedčia o tom, aký je Pán Boh dobrý. Vidieť tieto premeny a zázraky bolo pre mňa veľkým svedectvom o Božej všemohúcnosti.

Do tohto spoločenstva ste sa dostali prostredníctvom svojich synov. Mohli by ste priblížiť aj túto cestu?

Moji synovia postupne prichádzali k prvým skúsenostiam s alkoholom a drogami, o ktorých som zo začiatku nevedel. Postupne to gradovalo a keď za mnou prišiel môj syn, že má problém s pervitínom, tak som nevedel, čo robiť. Povedal som mu, že ho mám rád a že mu skrze tú lásku dávam určité podmienky, ktorými sa má riadiť. Nie je ľahké byť tvrdý k vlastným deťom, keď sú v úplnom fyzickom a psychickom zúfalstve. Cítil som veľký strach a úzkosť.

No vedel som, že tieto podmienky môj syn musí dodržať a ja na nich musím trvať. Potom sme našli spoločenstvo Cenacolo, ktoré učí ľudí zbaviť sa rôznych závislostí. Stali sme sa jeho súčasťou. Moji dvaja synovia strávili v tejto komunite tri a pol roka. Doslova sa tam učili novému životu.

Nie je ľahké byť tvrdý k vlastným deťom, keď sú v úplnom fyzickom a psychickom zúfalstve. Cítil som veľký strach a úzkosť.

Obviňovali ste sa za ich závislosti?

Počas celého tohto obdobia som hľadal odpoveď na otázku, či je to moja vina, či za to celé môže naša výchova. V Cenacole sa ma opýtali, načo mi bude vlastne odpoveď na túto otázku a či sa tou odpoveďou niečo zmení. Uvedomenie si tohto faktu mi pomohlo. Došlo mi, že je potrebné ísť dopredu a sústrediť sa na riešenie problému. Dnes mám štyroch úžasných synov, ktorí majú svoje práce, manželky a deti.

Povedali by ste, že závislosť vašich synov vás ako rodinu priviedla bližšie k Bohu?

Závislosť mojich synov je aj mojou závislosťou. Skrze nich sa celá rodina stala spoluzávislá. Raz nám povedali jednu veľmi dobrú vec, ktorá znie: „Je vo vašej rodine čierna ovca? Tak to je super, lebo všetky kapry potrebujú prebudiť.“ Zvykneme si myslieť, že keď sme kresťania, tak sedíme každý deň v kostole a všetko je v poriadku. Bez toho, aby sme si to uvedomili, sa stávame kaprami plnými tuku a sme prežratí duchovnými vecami. A zrazu príde tá čierna ovca, my to považujeme za tragédiu, ale opak je pravdou. Často práve cez tú čiernu ovcu prichádza spása.

V akom momente ste sa rozhodli vstúpiť do spoločenstva?

Postupom času som zistil, že je veľmi ťažké existovať ako kresťan bez spoločenstva. Už len skrze závislosť našich synov som zistil, že človek potrebuje podporu a pochopenie. Vtedy som spoznal, že spoločenstvo je veľmi dôležité. Keď sa moji chalani vrátili z Cenacolo komunity, cítil som veľkú vďaku. Boli zdraví a živí a ja som chcel odovzdať informáciu o takejto pomoci aj ďalším ľuďom.

Ako?

Jedného dňa som dostal možnosť slúžiť ako lektor birmovancom v našej farnosti. Mal som veľkú radosť z toho, že môžem pomáhať mladým, no mal som už okolo päťdesiat rokov a nevedel som, ako sa priblížiť päťnásťročným deckám. Dali sme dohromady dve skupinky, spravili sme víkendovku, vybudovali sme si s tými mladými vzťah. Postupne sme takýmto spôsobom založili malé spoločenstvo, chalani od nás dokonca vytvorili kapelu. Ja som to celé zastrešoval a mladí si tvorili spoločenstvo. Začali chodiť na Godzone a vzali tam prvýkrát aj mňa. Bolo to úžasné.

Postupom času vzniklo aj spoločenstvo dospelých veriacich, kam sme sa chodili modliť, zdieľať a rozoberať Sväté písmo. Celá táto cesta vyvrcholila založením spoločenstva Eden, ktoré funguje dodnes. Vďaka tomuto spoločenstvu sme naplnili víziu, v ktorej tvoria dospeláci a mladí jednu skupinku, kde si slúžia a podporujú sa navzájom.

Zmenilo to aj vzťah s vašou ženou?

My sme mali s manželkou vždy úžasný vzťah. To, čo bolo na začiatku také vášnivé, sa zmenilo na tú lásku agapé, a teda, že sa potrebujeme už len preto, že sme. Milujeme sa takí, akí sme. Cítim sa byť milovaný a potrebný. Vidím, že si moja manželka ctí prácu, ktorú robím. Keby som nemal podporu z jej strany, tak by som pravdepodobne to spoločenstvo mladých nedokázal vybudovať.

Zažívaš živého Boha aj v každodenných situáciách?

To je tá najlepšia otázka, akú som mohol dostať. Pána Boha zažívam v každom jednom momente. Zvyknem si spomenúť na slovo z Písma, v ktorom sa píše, že „mojich myšlienok o tebe je ako piesku na brehu mora“. Vždy, keď sa nadýchnem a vydýchnem, tak som v spojení s Otcom. Jemu vďačím za tento nádych, za svoje zdravie, za svoju radosť. To on má pre mňa budúcnosť a nádej.

Ak na mňa niekto v aute zatrúbi, mňa to vytočí do nepríčetna. Vtedy si spomeniem na to, že žiadna situácia neurčuje stav môjho srdca, to ja sa rozhodujem pre dobro.

Takže hoci sa niečo nevyvíja podľa mojich predstáv, hoci prichádza situácia, ktorá je zlá, viem, že je tam pri mne Boh. Stávajú sa aj také maličkosti, vďaka ktorým vidím, ako Boh v mojom živote koná. Stane sa, že niekto na mňa v aute zatrúbi – a mňa to vytočí do nepríčetna. Vtedy si spomeniem na to, že žiadna situácia neurčuje stav môjho srdca, to ja sa rozhodujem pre dobro.

Hlavné pre mňa je, aby som s Otcom komunikoval každý deň. Potom nie je problém vidieť tie každodenné Božie milosti, akými sú moje deti, vnúčatá či rána, keď sa môžem prebúdzať pri svojej manželke a dať si s ňou šálku kávy.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.


Ďalšie články