Mnohí z nás kráčajú svetom s únavou, ktorá však nie je na tele, je v duši. Čo je to sabat, prečo vo svojom živote potrebujeme nedeľu a kedy majú nedeľu kňazi? O tom, že aj duchovní zažívajú vyčerpanie, sa Štandard porozprával s katolíckym kňazom Andrejom Darmom.

Syndróm vyhorenia je dnes populárna témou. Zažili ste niekedy niečo podobné?

Myslím, že som čosi podobné zažil. Cítil som veľkú únavu, ktorá nechcela odísť. Bol som neistý. Nerozumel som tomu, čo sa deje.

Ako ste s tým naložili?

Bolo dôležité, že som neustále chodil na duchovné sprevádzanie a mal priateľov, s ktorými som mohol otvorene hovoriť o tom, ako sa mám, čo cítim a ako veci idú. Dávali mi spätnú väzbu a pomáhali mi vidieť, čo som sám nevidel, povzbudzovali ma. Podstatné bolo, že som so svojím zápasom nezostal sám a dôveroval som ľuďom okolo. V tom všetkom vidieť a počuť Božie pozvanie.

Čo vám pomohlo?

Pomohli mi individuálne sprevádzané duchovné cvičenia. Sú úplne bez prednášok. Človek je iba so Svätým Písmom a svojím životom v rukách. Načúva spoločne so sprevádzajúcim Božiemu Duchu, v ktorom sa spoločne snažia rozlíšiť Boží hlas adresovaný práve jemu.

V svojom náročnom čase som teda absolvoval takéto duchovné cvičenia pod vedením pátra Jozefa Hegglina a počas nich som zacítil lásku Boha a pozvanie odísť z centra pre mládež, v ktorom som dovtedy pôsobil, a byť s Ním v ústraní. Vykročiť do neznáma sabatického roku napriek otáznikom, čo bude, ale tiež navzdory pohľadom a podozrievaniu iných.

V spomínaných cvičeniach som sa skutočne stretol sám so sebou a s Bohom. Potom prišla aj odvaha vykročiť a urobiť konkrétne kroky. Ešte nechcem opomenúť, že môj zápas bol ponorený do modlitby skupiny mladých, ktorí sa zaviazali, že sa budú za mňa rok modliť. Som im za to nesmierne vďačný.

Prečo ste na sabatický čas odišli práve do Texasu? Je tam niečo v tejto oblasti špeciálne, nejaká oddychovňa“ pre duchovné povolania?

Texas bol iba jednou časťou môjho ročného programu, ktorý Boh pripravil. Nemal som nič pripravené a Texas vôbec nebol v pláne. V centre pre mládež som na to ani nemal čas a všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Teda okrem toho, že som počas sabatického roku pomáhal v komunitách po svete, som veľmi túžil aj sám čerpať, keďže môj rok mal byť práve o tom. Prosil som preto Boha, nech mi pomôže, ukáže, zjaví.

Ilustračné foto: archív Andreja Darma

Každého, koho som cez tento rok stretol, som sa pýtal, aké sú možnosti. Skúšal som otvárať dvere. Nakoniec pri návšteve arcibiskupa Micheala Millera vo Vancouveri mi on sám spomenul, že existuje program v Texase v San Antoniu a že ich kňaz sa odtiaľ pred krátkym časom vrátil. A práve v čase našej návštevy bol aj on na arcibiskupskom úrade. Program v Texase mi veľmi odporučil, dal mi kontakt.

Čo sa dialo potom?

Tak som im napísal, hoci pri pohľade na fotografie som necítil, že tento program je pre mňa. Pán mi však cez rôzne znamenia, napríklad cez 90-percentnú zľavu z poplatku za program, ukazoval, že treba vykročiť tam, kde som vôbec nevedel, do čoho idem. Nikoho som tam nepoznal a nikdy som tam nebol. Odporúčanie môjho duchovného sprievodcu, pátra Jozefa, však zabralo.

O aký program išlo?

Program Minister to Ministers [Slúžiť služobníkom, pozn. red.] v San Antoniu už beží štyridsiaty rok. Je pre kňazov, zasvätených mužov a ženy, ktorí sa chcú zastaviť, načerpať, prehodnotiť, získať nové inšpirácie, mať radi aj sami seba a chcú dovoliť Bohu, aby k nim prehovoril.

Program trvá štyri mesiace a skladá sa zo šiestich základných komponentov. Ide o duchovné sprevádzanie a zdieľanie viery, malé prednáškové vstupy z teológie, spirituality, psychológie zamerané na budovanie zdravej osobnosti slúžiaceho, akademické prednášky a kurzy na teologickej fakulte, ako aj o starostlivosť o fyzické zdravie, možnosť terapie či zdieľanie komunitného spôsobu života medzi účastníkmi.

Bolo nás tam 27 účastníkov z celého sveta. Cez týždeň sme mali doobeda prednášky, popoludní voľno na šport, štúdium, relax, duchovné sprevádzanie. K dispozícii sme mali športový areál St. Mary’s Univerzity a knižnicu i areál Oblate School of Teology. Víkendy boli určené na skupinové alebo individuálne akcie.

Čo vám to prinieslo?

Musím povedať, že nikdy som sa o seba tak komplexne nestaral a nedovolil sa iným o mňa starať ako práve tu. Organizátorom išlo o to, aby sme mali skúsenosť Boha, spoločenstva i seba, z ktorej budeme môcť rozdávať. Aby sme iným dávali z plnosti (života), nie z nutnosti (že musím). Veď z plnosti srdca hovoria ústa. A je ťažké vidieť dobitého, smutného, nervózneho, ušomraného zasväteného, ktorý sa snaží hlásať radostnú zvesť.

(viac…)

Najnovšie autorské články