Lysenko. Príbeh ideológie a vedy

Volali ho bosý agronóm a bol za tým skrytý odkaz. Profesor Lipitsky píše o mužovi, ktorý bol tvárou sovietskej vedy, ako ho vidí ruská historiografia dnes.

Trofim Lysenko (1898 – 1976) bol sovietsky agronóm a biológ, ktorý prežil vysoký vzostup, ale aj hlboký pád. Zdá sa, že ani jedno z toho nebolo úplne zaslúžené.

Budúci akademik Trofim Lysenko sa narodil v roľníckej rodine, čítať a písať sa naučil až v trinástich rokoch. Okamžite si však vybral svoju cestu. Začal študovať agronómiu, najskôr na odborných školách, potom získal dištančne aj vysokoškolské vzdelanie. Ešte ako študent publikoval prvé články o vývoji rastlín.

V tom období chýbali v Sovietskom zväze odborníci, všetci absolventi vysokých škôl dostávali povinné uplatnenia v rôznych častiach rozlohou obrovskej krajiny. Lysenka, hoci už pôsobil vo svojej odbornosti, poslali veľmi ďaleko od jeho rodných miest – do Azerbajdžanu. Tam dostal úlohu: napriek nepriaznivému podnebiu zaviesť na miestnych poliach strukoviny, čo malo vyriešiť problém hladovania dobytka začiatkom jari.

Úlohu splnil nad očakávanie dobre. O necelé dva roky (1927) informovali ústredné sovietske noviny Pravda čitateľov o jeho mimoriadnom úspechu. V sovietskej dobe publicita v hlavnom komunistickom médiu doslova menila životy takýchto „šťastlivcov“, prinášala im slávu a sľubovala neobmedzené perspektívy.

Nie je jasné, ako začínajúci agronóm, pracujúci v hlbokej provincii, pritiahol pozornosť metropolitných novinárov. To, čomu sa vtedy venoval, nebolo pre sovietske vedenie žiadnou prioritou. Mohla to byť len šťastná náhoda, success story v americkom štýle.

No je možné to považovať za prvý prejav zvláštneho talentu, ktorým bol obdarovaný – schopnosť upútať na seba pozornosť, urobiť si dobré PR. Americkí autori, ktorí sa venovali fenoménu Lysenko, poukázali, že aj keď nebol organizátorom tohto prvého triumfu, vyvodil si z neho správny záver a následne dokázal systematicky využívať médiá pre svoje účely.

V článku v sovietskej Pravde označil novinár Lysenka za „bosého agronóma“. Nebola to len prostá poznámka, že nemal obuv. V tom období to malo hlbší symbolický, ba až triedny význam. Gróf Lev Tolstoj nechodieval naboso preto, že by nemal peniaze na topánky, ale aby zdôraznil svoju blízkosť k obyčajným ľuďom. V Lysenkovom prípade to znamenalo, že aj keď bol diplomovaný odborník a formálne patril k inteligencii, v podstate zostal pravým roľníkom, vidieckym proletárom.

V podmienkach vtedajšej „diktatúry proletariátu“ bol pre Lysenka tento jeho prístup mimoriadne výhodný. Rád pripomínal svoj sedliacky pôvod a blízkosť k zemi. Pritom je podivuhodné, najmä vo svetle jeho budúcich skutkov, že nikdy nevstúpil do komunistickej strany, hoci vtedy to bolo pre úspešnú kariéru skoro nevyhnutné.

Biológ mičurinec

Lysenko sa však zaobišiel aj bez toho. Vyhlásil sa za nasledovníka Ivana Mičurina (1855 – 1935), slávneho ruského pestovateľa rastlín. Ten vyšľachtil vyše tristo druhov ovocia, ktorého vlastnosti prispôsobil severskému podnebiu. Vďaka tomu sa stal pre bežných ľudí obľúbeným prírodovedcom. Veď výsledky jeho práce mohli sami vidieť nielen v odborných časopisoch, ale najmä priamo v záhradách či na pultoch obchodov.

• 

• 

Na nešťastie sa raz Mičurin preriekol a pyká za to dodnes:

„Nemôžeme čakať na láskavosť od prírody, je našou úlohou jej ju vziať.“ Preto ho moderní ekológovia a ochrancovia prírody označili za ničiteľa životného prostredia, hoci nič také nerobil a neponúkal, tá fráza bola vytrhnutá z kontextu.

Okrem iného bol jeho výskum aj významným príspevkom v oblasti genetiky. Pritom Mičurin nebol teoretik, svoje vynikajúce výsledky dosiahol len na základe intuície a osobných skúseností. Tento prístup sa Lysenkovi veľmi páčil.

Mičurin strávil celý život vo svojej neveľkej záhrade. Lysenkovi by také niečo nestačilo. Zacítil, čo je to sláva, a chcel sa prezentovať aj ako verejná osoba. Na to sa potreboval preukázať nielen ako úspešný praktik, ale aj ako teoretický výskumník, ktorý položil základy poľnohospodárskej vedy. 

V polovici 30. rokov sa „bosý agronóm“ rozhodol prejsť na akademickú pôdu. Mal veľa radikálnych nápadov a ponúkol ich vedeckej komunite. Tá bola šokovaná: nikým nepoznaný človek z vidieka, ktorý neštudoval na prestížnych univerzitách, nepoznal odbornú terminológiu ani zahraničnú literatúru, sa odvážil navrhnúť nové koncepcie v biológii… Samozrejme, čakalo ho rázne odmietnutie.

Vyčítalo sa mu najmä to, že jeho originálne myšlienky neboli žiadnym prínosom, pretože opakovali idey iných autorov, väčšinou amerických. Vieme však, že Lysenko nikdy nečítal diela týchto vedcov, pretože neovládal žiadny cudzí jazyk. K podobným záverom tak zrejme prišiel iba silou vlastného rozumu, čo vypovedá o jeho schopnostiach.

Čo sa týka skutočnej vedeckej a praktickej hodnoty jeho výskumu, veľká väčšina biológov ju až dodnes úplne popiera. No nie všetci. Významný genetik, a to nielen v Rusku, Lev Životovský zverejnil v roku 2014 knihu Neznámy Lysenko. Tvrdí v nej, že niektoré jeho koncepty, najmä zo skoršieho obdobia jeho života, naozaj posúvali vedu a že nové objavy v biológii potvrdzujú jeho vedeckú predvídavosť. Kolegovia okamžite podrobili knihu zničujúcej kritike.

Myslím si, že súčasné negatívne hodnotenie Lysenka ovplyvnilo najmä neskoršie obdobie jeho života. „Bosý agronóm“, dourážaný kolegami, použil proti svojim oponentom to, čo mal k dispozícii – ideologické argumenty a efektívne PR.

Bojovník ideologického frontu

Lysenkovi naozaj chýbalo kvalitné vzdelanie. Ako človek, ktorý prišiel k vede doslova zo zeme, chápal iba to, čo mohol sám uvidieť a dotknúť sa toho. Preto odmietal teoretickú genetiku a hľadal pre skúmané procesy vlastné vysvetlenia.

Odporcovia ho kritizovali na základe poznatkov vtedajšej genetiky, ktorá sa rýchlo vyvíjala. Lysenko však v roku 1936 tento smer výskumu označil za reakcionársku buržoáznu pseudovedu. Sovietske médiá ju potom nazývali aj fašistickou.

Paradox bol v tom, že Lysenko sa v skutočnosti tiež venoval genetike, len to inak nazýval. Absurdita vyvrcholila, keď ho v roku 1940 vymenovali za riaditeľa Ústavu genetiky Akadémie vied ZSSR – odvtedy zodpovedal za úspech vedeckého smeru, proti ktorému bojoval.

• 

To však nebol unikátny prípad. Sovietska propaganda vtedy nenazývala kybernetiku inak ako „imperialistickú prostitútku“. Ale zároveň sa v ZSSR rýchlo rozvíjali aplikovaná matematika a počítačové inžinierstvo, bez ktorých by sa nedala zabezpečiť obrana štátu a neskôr aj kozmický program.

Triedny prístup k exaktným a prírodným vedám sa zdá byť hlúpym. Ale v Sovietskom zväze sa uvažovalo tak, že v „socialistickej“ spoločnosti musí byť všetko inak ako v kapitalistickej. Vrátane vedy.

Našťastie, už dávno nepočuť o proletárskej matematike či biológii. Ale pozor. Súčasný priaznivci protirasistických hnutí, ako napríklad Black Lives Matter, dnes hovoria o „čiernej“ a „bielej“ vede a nachádzajú pochopenie na niektorých univerzitách. To sú veľmi podobné javy, ako sme spomínali, čo poukazuje na to, že miešanie ideológie a vedy je živý proces aj dnes.

Mali by sme si odpovedať na jednu základnú otázku. Konal Lysenko úprimne a z presvedčenia alebo len cynicky použil ideológiu na osobné účely, hoci jej neveril?

Ťažko na to jednoznačne odpovedať. Komunistické idey sú schopné silno ovplyvňovať ľudské vedomie. Ako vieme, bol to veľmi rozumný človek, čo neznamená, že naozaj pochyboval o ich správnosti.

Údajný „kanibal“

To najhoršie, z čoho sa Lysenko stále obviňuje, je, že si za pomoci KGB vyrovnával účty so svojimi vedeckými oponentmi a „vyčistil“ si cestu ich životmi.

Jeho aktivity sa odohrávali v obdobiach masových represií v ZSSR (koniec 30. až začiatok 40. rokov). Medzi ich obeťami boli aj vedci. Niekoľko desiatok akademických biológov a poľnohospodárskych vedcov zatkli a poslali do táborov, nie všetci to prežili.

Môže za to naozaj Lysenko?

Nemáme na to priame dôkazy. Medzi obeťami boli jeho odporcovia, ale aj priaznivci, ktorých prepojenie s ním nezachránilo. Väčšinu však tvorili tí, ktorí sa na týchto diskusiách vôbec nezúčastnili. Je ale ťažké uveriť, že by v tom období represívne orgány plnili pokyny vedca-agronóma.

Nemôžeme však vylúčiť, že Lysenko sa niekedy sťažoval sovietskemu vedeniu na svojich neprajníkov. Vtedy to niečo znamenalo. Sovietsky režim navyše tlačil, že každý, kto videl v niekoho konaní niečo poškodzujúce štát, musel o tom informovať úrady, inak by sa sám stal spolupáchateľom tohto činu. Lysenko úprimne veril, že klasická genetika je mylný koncept, ktorého zástancovia nielen plytvajú verejnými peniazmi, ale aj odvádzajú vedu na škodlivú cestu. Mohol na to reagovať tak, ako to bolo vtedy povinné.

Takýto prístup bol typický nielen v Sovietskom zväze. V rokoch 1950 až 1954 prešli Spojené štáty obdobím takzvaného mccarthyizmu, ktorého podstatou bol vypätý antikomunizmus. Každý dobrý Američan musel vtedy informovať FBI, hoci len podozrieval, že niekto súcití s komunizmom.  

Ale je úplne pravdepodobné, že pravým dôvodom pre represie voči genetikom sa stali ich úzke vzťahy so zahraničnými kolegami. V podmienkach všeobecného podozrievania a špionážnej mánie, typických pre ZSSR, si takéto správanie vyžadovalo zvýšenú pozornosť zo strany štátnych bezpečnostných zložiek.

Predstava o Lysenkovi ako o „kanibalovi“, ktorý „požieral“ svojich nepriateľov, je založená viac na emóciách než na faktoch. Takto to pravdepodobne vnímali kolegovia, ktorí mu odporovali a potom skončili v tábore. Ale „potom“ nie vždy znamená „kvôli tomu“.

Ľudový akademik

Ideologické prejavy Lysenka sa komunistickým orgánom páčili. Opäť o ňom písala Pravda a stal sa presláveným a populárnym. V roku 1938 bol zvolený za prezidenta Akadémie poľnohospodárskych vied a o rok neskôr za člena „veľkej“ Akadémie vied ZSSR.

Jeho vplyv však súvisel nielen s relatívne vysokým postavením, ale aj s jeho autoritou medzi ľuďmi. V tom takmer nemal konkurenciu. Špičky sovietskej vedy, pôsobiace v tom období vo sférach obrany, jadrovej energetiky či vo výskume kozmu, boli utajované osoby. Verejnosť nepoznala ich mená a nikdy nevidela ich tvár.

Jeden z „otcov“ sovietskeho vesmírneho programu, akademik Vladimir Čelomej raz povedal zábavný príbeh. Keď prednášal na vysokej škole, študenti sa ho opýtali, akú má vojenskú hodnosť (podľa postavenia v kozmickom priemysle by mal byť vojakom). Akademik to nevedel (nikdy ho to nezaujímalo), ale sľúbil, že to zistí.

Keď mal čas, išiel na vojenský komisariát, kde sedel dôstojník, ktorému Čelomej, ktorý sa vôbec nepodobal na bojovníka, položil spomínanú otázku. Ten mu nevľúdne odpovedal, aby počkal, kým sa uvoľní od dôležitejších povinností.

Akademik čakal dosť dlho. Keď si dôstojník uvedomil, že neodíde bez odpovede, neochotne išiel do miestnosti, kde boli uložené osobné spisy vojakov. O pár minút sa odtiaľ ozval zvuk, akoby niečo spadlo. Potom dôstojník, červený ako rak, vybehol z miestnosti a niekam rýchlo utiekol. No o chvíľu sa vrátil spolu so svojím náčelníkom, vojenským komisárom. Ten sa postavil do pozoru pred Čelomeja a zasalutoval: „Prajem zdravie, súdruh generálplukovník.“

Skromný učiteľ mal jednu z najvyšších hodností v sovietskej armáde, ale nikto to nevedel, ani on sám. Podľa sovietskych orgánov nemal na seba nikdy pútať pozornosť.

Lysenko sa naopak stále snažil byť v centre pozornosti a vyzeral ako tvár sovietskej vedy. Nazývali ho „ľudový akademik“. Venoval sa tomu, čo je pochopiteľné pre každého – výrobe potravín. Médiá často písali o jeho objavoch a úspechoch, ale nikdy neinformovali o zlyhaniach, ktorých tiež bolo dosť. Jeho pozícia sa zdala byť neotrasiteľná.

Vytvorenie strašidla

Po smrti Josifa Stalina v roku 1953 sa situácia v sovietskej spoločnosti začala meniť. No nie pre Lysenka. Nový líder Nikita Chruščov mu fandil. Sám bol človek z vidieka a dobre ho chápal. Azda sa dá povedať, že v neho až veril. 

Lenže, čo sa nestalo. V roku 1955 sa veľká skupina vedcov – takmer tristo ľudí – obrátila na Chruščova listom, „odhaľujúcim“ Lysenkovu činnosť. Vinili ho zo všetkého vrátane zaostávania sovietskej vedy za západnou a nedostatku potravín v krajine. Chruščova autori listu pobúrili a nahnevali… Lysenka podporil a udržal ho vo vedúcich pozíciách.

• 

V tom čase však už pod ním tikala časovaná bomba. Začala sa totiž rehabilitácia zajatcov stalinských táborov. Biológovia, ktorým sa v nich podarilo prežiť, sa vrátili domov i k vedeckej činnosti. Za svoje nešťastie mnohí z nich vinili Lysenka a chceli sa mu pomstiť. Možno to ani tak nebol boj o vedeckú pravdu, ale proti osobnému nepriateľovi. Aj sympatie verejnosti sa rýchlo presunuli na stranu obetí.

Kým stál Chruščov na čele komunistickej strany, Lysenka bránil. Ale v roku 1965 mu spolustraníci odmietli dôverovať a musel rezignovať. Vyčítali mu aj to, že podporoval Lysenka. Ľudový akademik okamžite stratil svoje pozície a ďalších desať rokov až do svojej smrti pôsobil v malom laboratóriu neďaleko Moskvy. O výsledkoch tejto práce nič nevieme – komunistická Pravda už o nich nepísala.

Ešte počas života „mal to potešenie“ sledovať, ako z neho vytvárajú zloducha a strašiaka. Neobmedzilo sa to len na akademickú sféru. V beletrii, filmoch a dokonca aj v piesňach ho spomínali ako odporného človeka, bezzásadového a krvilačného. Všetky výsledky jeho výskumu boli, nerozlišujúc reálnu skutočnosť, vyhlásené za pseudovedu. Vznikol špeciálny pojem – lysenkovčina –, ako nazvali ideologický boj s vedeckými oponentmi.

Ale v podstate to, čo sa proti nemu urobilo, je ešte väčšia lysenkovčina než tá, ktorú vytvoril sám. Lysenko bol talentovaný vedec, ktorý sa vo výskume vydal vlastnou cestou. Bol syn svojej doby presýtenej ideologickými predsudkami. Jeho správanie nespĺňa morálne kritériá, no vtedy čelila morálka silnému tlaku. Možno si nezaslúžil vysoké postavenie, ktoré dosiahol, ale rovnako si nezaslúžil ani neskoršiu pošramotenú reputáciu.   

Je zrejmé, že dosiaľ uplynulo príliš málo času na to, aby sa Lysenkov prínos pre vedu objektívne vyhodnotil. To už ale bude výzvou pre budúce generácie.