Sulík si nenavyberá, buď stratí tvár reformátora, alebo ešte viac otvorí energetiku nemeckému vplyvu

Avizovaný odchod polovičného majiteľa zo Stredoslovenskej energetiky, ktorého dakedy odobril Fico, stavia vládu pred dilemu s dvoma nevýhodnými možnosťami. Buď príde zoštátnenie, hoc aj z Budapešti či Prahy, alebo sa domáci trh ešte viac vystaví nemeckému vplyvu. Ak by aj ostalo pri súčasnom status quo, vláda za to bude platiť.    

O aké peniaze ide v holdingu Stredoslovenskej energetiky (SSE)? Podľa správ, ktoré prenikli na verejnosť, by súčasnému majiteľovi za 49-percentný podiel najviac ponúkol maďarský štátny MVM Group, a to 1,2 miliardy eur. To už je lepšie, aby ho radšej kúpila slovenská vláda, uvažujú niektorí vládni politici, napríklad predseda hospodárskeho parlamentného výboru Peter Kremský.

Vyjadruje sa aj opozícia. V prípade kúpy podielu štátom by si Róbert Fico rád posvietil na cenu, za čo sa dakedy podiel privatizoval a za čo by ho prípadne kúpila vláda. Ak si dá Fico na misky váh peniaze, za ktoré v roku 2002 predala vláda 49-percentný podiel spoločnosti Electricité de France, a za čo ho dnes môže potenciálne získať štát, vyjde pomer 158 miliónov eur k zhruba jednej miliarde eur. Vláda by ho tak dnes spätne kupovala za šesť- až sedemnásobok. Týmto sa Fico určite bude oháňať a bude pripomínať časy Mikuláša Dzurindu, keď sa údajne bezhlavo a nevýhodne privatizovalo.  

Nebude to nič nové, lebo Fico na to poukazoval už v roku 2013, keď akcie s jeho požehnaním kúpil od Francúzov Energetický a průmyslový hodling (EPH) vlastnený Petrom Kellnerom, Danielom Křetínským, Patrikom Tkáčom a skupinou J&T. Nový majiteľ zaplatil 2,5-násobok privatizačnej sumy spred desaťročia.

Ficov pohľad je však účelový, až populistický. SSE či jeho predchodca v čase privatizácie hospodáril – až na rok 2001, keď prešiel na nové účtovanie a jednorazovo predal majetok – so stratou alebo mizivým ziskom, ktorý nepresiahol jeden milión eur. Bolo to dôsledkom zlého riadenia štátneho podniku a populistického umelého držania nízkych cien ešte z vládnutia Vladimíra Mečiara v 90. rokoch.

V čase predaja v prospech EPH sa ročný zisk po zdanení pohyboval v päťročnom priemere nad 50 miliónmi eur. Bol teda minimálne 50-násobný v porovnaní s predprivatizačnými krokmi.

A čo dnes? EPH dostal priemernú päťročnú ziskovosť na takmer 130 miliónov eur, čo je 2,5-krát viac oproti časom, keď podiel kupoval. Ak týmto koeficientom vynásobíme hodnotu podielu do dnešných čias, vyjde nám spomínaná miliarda eur.

Je to hrubý, schematický výpočet, ale predsa vystihuje, ako za predchádzajúce roky narástla hodnota firmy. A štát si tiež prišiel na svoje. Za uplynulých päť rokov zinkasoval v dividendách zo SSE vďaka dobrému hospodáreniu v priemere ročne okolo 40 miliónov eur.  

Oplatilo sa z tohto pohľadu štátu privatizovať? Podľa príjmov určite. Môžete si povedať, že rovnako úspešne mohol za uplynulé takmer dve desaťročia hospodáriť štát a o zisky sa nemusel deliť. Nuž, skúsenosť predprivatizačných 90. rokov ukázala, že hospodáriť nevedel, týkalo sa to elektroenergetiky i zemného plynu. Firmy sa potácali na hranici ziskovosti, investične boli zanedbané. Len si spomeňme, ako sa bačovalo v Slovenskom plynárenskom priemysle za čias Jána Duckého.

Privatizáciu možno jednoznačne hodnotiť ako úspech. Štátu sa oplatila. Ak bude Fico hovoriť niečo iné, bude to obyčajná demagógia.

Na druhej strane, štát musí sledovať svoj strategický záujem. V čase rozbiehajúcej sa európskej energetickej krízy je to ešte dôležitejšie. Zatiaľ má vláda dostatočné páky, aby elektroenergetické firmy kontrolovala. Stačí jej vlastniť polovičný podiel a vyhradzovať si právo súhlasiť s výmenou majiteľa v prípade predaja zvyšných akcií.

Ak by sa vláda v súčasnej situácii vydala cestou spätného odkúpenia podielu v SPP, návrat do rozšafných 90. rokov nehrozí. No určite hrozí strata efektívnosti hospodárenia a je pravdepodobné, že politici by podľahli pokušeniu populisticky ponúknuť ľuďom prijateľnejšie ceny elektriny na úkor ziskovosti firmy. Každá firma, súkromná či štátna, potrebuje dosahovať zisk – nielen na uspokojenie majiteľov, ale aj na získanie prostriedkov na nevyhnutné investície. Príkladom sú Slovenské elektrárne reinvestujúce do Mochoviec.

Čo v tejto situácii teda môže spraviť vláda? Ak by odobrila predaj podielu maďarskej MVM, o čo sa EPH zjavne bude snažiť, firma by bola v spoločných štátnych rukách – slovenských a maďarských. Potom by rovnako hrozilo riziko opísané o pár riadkov vyššie. Navyše, vo významnej slovenskej firme by sedela maďarská vláda.

Z Richarda Sulíka, ktorému oblasť vecne prislúcha, by sa stal etatizátor, nie privatizér, čo chcel ešte pred rokom a pol predať všetky štátne akcie v SSE súkromníkom. Tým by sa úplne znemožnil.

Pre Sulíka, ak to dokáže presadiť vo vláde, je jediným riešením rokovať s EPH a súkromnými záujemcami. Nuž, súkromnými. Zo zverejnených záujemcov je takýmto iba nemecký E.ON. V českom ČEZ vlastní 70 percent akcií tiež štát, takže je v podobnom postavení ako maďarský MVM.        

Sulík tak veľa možností nemá, niet mu čo závidieť. Ostáva mu iba E.ON, no ten je už v Západoslovenskej energetike i Východoslovenskej energetike a akvizíciou by sa jeho postavenie na Slovensku ďalej výrazne posilnilo. Nemecká energetická politika by sa tak tlačila na Slovensko cez Brusel a potom ešte cez domáce polosprivatizované firmy. Mnohí hovoria, že práve ona má výrazný podiel na rozbiehajúcej sa energetickej kríze na európskom kontinente.

Posledným riešením je presvedčiť alebo prinútiť EPH, aby v Stredoslovenskej energetike ostal. To by vládu určite niečo stálo, prípadne by musela riešiť konflikt, ktorý by sa preniesol do Slovenských elektrární, kde sa EPH nadobro uhniezdi až po skončení Mochoviec. Možno bude EPH žiadať ústretovosť pri stanovení doplatku za kúpu podielu v Slovenských elektrárňach spred piatich rokov. Alebo že by EPH výhodne vycúval aj odtiaľ, keď význam Mochoviec pri rastúcich cenách energií stúpa? Isté je jedno. Karty dnes rozdáva súkromná firma, ktorej otvoril dvere do slovenskej energetiky za predchádzajúcich vlád Robert Fico. Bude zaujímavé sledovať, ako šéf Smeru s touto kartou naloží.