Rozhovor s Božidarou Turzonovovou je zážitok. Zbožňujem jej jazykový prejav, farbu reči aj zoradené myšlienky. Stretnutie bolo príjemné, kaviareň pokojná.

Pred rozhovorom som ale cítil trochu neistotu. Vždy mám pripravenú prvú otázku, teraz som nevedel, ako začať. Nakoniec to ani nebolo treba. Začala ho pani Božidara. Položil som na stôl diktafón a Božidara Turzonovová nečakala na otázku, začala hovoriť sama od seba.

V prvom rade chcem povedať, že mám dve deti, dcéry, medzi ktorými je desať rokov rozdiel. Jedna sa narodila v roku 1963, druhá v roku 1973. Mám šesť vnúčat. Prvá dcéra má štyri deti, druhá dve. Keby sme mali byť rodina, celkovo, ako to malo byť, bolo by nás doma osem. Chcem tým povedať, že v tom desaťročnom čase som bola štyrikrát gravidná.

Čo sa stalo?

Po prvom pôrode som mala zakázané otehotnieť. Príbuzní môjho manžela boli lekári, mala som ťažkú operáciu, išlo o vec, na ktorú sa kedysi zomieralo. Pred tehotenstvom som bola veľmi útla, po pôrode mi neodišla placenta, vtedy prichádzala otrava krvi a smrť. Dieťa sa narodilo, matka zomrela, tak tomu v minulosti často v tých prípadoch bývalo. Aj moja operácia bola náročná, niekoľko dní do mňa infúziou tiekla krv.

Nepodarilo sa ale to, čo odo mňa žiadali lekári, dvakrát som otehotnela. Nasledovala interrupcia. Tretíkrát, to si veľmi dobre pamätám, som už musela ísť pred komisiu. Bol to pre mňa trápny pocit, navyše predseda komisie bol otec môjho spolužiaka, musela som im zdôvodniť, že to bolo kvôli práci.

Komisia, tomu dnes už niektorí nerozumejú, máličko to vysvetlite.

Bolo to v Národnom divadle, závodný výbor, bol to vôbec čas komisií, zvlášť kádrových komisií. Čas totality. Bola som čerstvá členka Národného divadla, pred komisiou som musela čeliť otázke, ako som si dovolila zatajiť graviditu, ako keby išlo o telesnú chybu. Vtedajší šéf činohry Ladislav Chudík sa veľmi rozčúlil, urobil veľký cirkus a náležite „zjazdil“ dotyčnú súdružku.

Neskôr staršia dcéra začala chodiť do školy, vtedy sme si s Jožkom, mojím manželom, povedali fajn, čakáme dieťa a boli sme tomu veľmi radi. V tých časoch neexistovali žiadne soná ani ultrazvuky. Po jednom predstavení som ale zistila, že mám problém, utekala som do nemocnice, kde si ma na čas nechali. Môj 48-hodinový pobyt v nemocnici sa skončil veľmi nešťastne.

Čo sa stalo?

Jednou z príčin bolo ťažké predstavenie v divadle, ale myslím si, že ten hlavný dôvod bol šok, ktorý som zažila v nemocničnej izbe. Vedľa mňa ležala pani, ktorá potratila. V noci prišli strašné bolesti, musela som ísť do sály, kde som potratila aj ja. Bola som v piatom mesiaci. Bol to syn. Zrútila som sa, brala som to ako trest.

Na druhý deň za mnou prišiel lekár, pán docent, a vysvetľoval mi, že aby sa narodil zdravý jedinec, musí mať všetky komponenty. Keď niektoré chýbajú, tak telo matky dieťa samočinne vypudí. Ja som ale hlboko v duchu cítila, že to nie je celkom môj prípad.

O polroka nato som išla do Indie. Spomínam si, ako mi vtedy do auta zúbožené matky pchali pred oči telíčka mŕtvych detí. Boli zabalené v špinavých handrách. Neviete si predstaviť, aké to bolo. Bolo to pre mňa šokujúce a drastické. Neviete si predstaviť Indiu v tých časoch, netušila som, kam a ako hlboko môže až ľudská mizéria a zúfalstvo zájsť. Napríklad matka, keď chcela, aby vyžila s dieťaťom, tak mu ako dvojročnému zlomila v zápästiach ručičky, aby mohlo žobrať.

Foto: Matúš Zajac

Prečo ste išli do Indie?

Služobne, išla som tam s mojím filmom. Bola som členkou delegácie, konali sa tam dni československého filmu.

Potom prišlo ďalšie dieťa.

Sláva Bohu, otehotnela som, bolo to už desať rokov po prvom dieťati. Opäť sa hralo predstavenie, pamätám si, hrali sme Cid Pierra Corneillea. A opäť som musela utekať do nemocnice na Šulekovu s úmyslom neodísť bez toho, kým nebudem mať totálnu istotu. Dostala som plegomazín, taký „oblbovák“ a mesiac som tam ležala. Také boli moje životné skúsenosti.

Tému potratu a smrti som zažila aj ako herečka, napríklad v inscenácii Stefana Zweiga Amok, Ivuško Mistrík sa do mňa beznádejne zamiloval, bola som krásna dáma, ktorá v hre zomiera. Spomínam si, že som kedysi tiež dabovala diela s touto témou. Prosto, žila som s ňou celú mladosť. Veľmi intenzívne. Možno 80 percent mojich životných skúseností pochádzalo z virtuálnej reality, či už v divadle, alebo na plátne, ale téma potratu nie je ten prípad, to som prežila a viem, čo to znamená.

Aj ste o tom s niekým hovorili?

Osvetliť si tú vec, na to som stačila, veď človek veľa číta, rozmýšľa. Myslím si, že som zažívala to, čomu sa hovorí Niobin syndróm.

To nám vysvetlite.

Niobe bola dcéra kráľa Tantalosa, kvôli svojej pýche prišla o deti, ktoré potom oplakávala. V katolíckej teológii, ktorá tvrdí, že dnes žijeme kultúru smrti – a je to ozaj tak –, sa spomína aj Niobin príbeh. Keď mala moja dcéra postupne štyri deti, tak som mala pocit, akoby sa mi vrátili tie moje detičky (úsmev).

Vy ste mi už kedysi o vašom príbehu hovorili, teraz ste sa ale rozhodli povedať to verejne. Prečo?

Nepamätám si, kde som to zachytila, či to bolo v televízii alebo na internete, ale opäť sa nevkusným a stupídnym spôsobom navážali do MUDr. Anny Záborskej, a tak ten pohár vo mne pretiekol. Skoro sa mi to javí ako dva protipóly. Na jednej strane MUDr. Záborská, ktorá sa úspešne a významne presadila v Európskom parlamente. Teraz sa snaží presadiť a osvetliť zákon, ktorý je podľa nej odborne a eticky opodstatnený. A proti nej stojí hypermoderná poslankyňa Jana Bittó Cigániková, ktorá je mamičkou, má dve deti, ale domnievam sa, že jej mentálne zázemie je priveľmi pragmatické, ekonomicko-manažérske.

Čo vás vyrušuje?

Veď vieme, že tu riešime niečo, čo existovalo oddávna. Už v antickej Sparte sa slabí novorodenci vyhadzovali zo skaly. Ale MUDr. Záborská sa snaží celú vec humanizovať, aj keď mne osobne na celej záležitosti chýba aj ten vertikálny rozmer.

Foto: Matúš Zajac

Čo tým myslíte?

Viete, žijeme dobu, kde nemáme nad hlavami žiaden korektor, nebo je prázdne (smutný úsmev). V starších dobách mali ľudia bázeň pred Božím trestom, dnes to už neplatí. To nebo je prázdne. (Ticho.)

Protestujúce mladé ženy hovoria, že so svojím telom majú právo robiť si, čo chcú. Ale ony si už predsa dávno robia, čo chcú. Keď vidím, že ich telo sa často mení na výtvarné plátno, keď si pomyslím, ako ich koža bude vyzerať, keď sa dožijú sedemdesiatky, telo zvráskavie, zosivie, ako príšerne to bude vyzerať. Mnohé dievčatá sa pri ťažkých depresiách sebapoškodzujú. Dnes skutočne so svojím telom ženy robia psie kusy.

Aj gravidita je dnes imidžovka. Odkedy Anna Leibovitz nafotila Demi Moore v 8. mesiaci, tak je to všade, je toho plný bulvár, najmä v Česku. Vysoké podpätky, nenechajú si ujsť ples, červený koberec a tak ďalej. Je to veľká hrdosť, publicity, PR. Ale potom príde krutá realita, pôrod a naraz je žena zavretá.

Vráťme sa ku kultúre. Ste herečka, vaše mladšie kolegyne a kolegovia, keď príde na témy života či manželstva, dúhové a kultúrno-etické témy, sú veľmi ostro jednostranne angažovaní. Rozumiete prečo?

Iste, ale myslím si, že ten problém je širší, týka sa mladých ľudí a mladých žien v širšom meradle. Médiá začali hrať inú rolu, kedysi dokázali mať aj veľký pozitívny vplyv, napríklad keď v Amerike hlásali podporu rodín, keď sršali energiou, že Amerika musí byť mladá, rodiny mali päť-šesť detí. Masmédium, to je mohutná sila, gigantická záležitosť. Môže nás ozdraviť, ale myslím si, že momentálne pôsobí toxicky. Preto si myslím, že je mimoriadne dôležité, kto dnes masmédiá tvorí. Veľa záleží od kvality, vzdelania a osobností ľudí v médiách.

Myslím si, že sa to týka aj toho, ako hovoríme o sexe. Je to môj hlboko súkromný názor, ale sexuálna výchova nemôže spočívať len v tom, že naučíme deti, aké majú muž a žena pohlavné orgány. Dnes je to veľký problém, deti to dokáže len nadráždiť, už aj päť- či šesťročné deti si dokážu nájsť na internete porno, celé to má potom opačné dosahy.

Sexu je všade veľa, je dostupný a voľný, ale o dôsledkoch sexu, najmä ak príde k počatiu, sa hovorí úplne inak. Zobrazenie nenarodeného života ako argument za jeho ochranu je už vytesňovaný, to už sa neukazuje. Čím si to vysvetľujete?

Zachytila som, ako ktorýsi politik povedal čosi v tom zmysle, že spojenie dvoch paličiek nemôže byť ľudská bytosť. Pripomenulo mi to, ako keď začal vysielať rozhlas a babička sa rozčuľovala, že nech jej nikto nehovorí, že v tom rádiu nie sú škriatkovia, keď tam hrá muzika (smiech).

V mladosti som čítala starobylú Tibetskú knihu mŕtvych a Listy mŕtvych Egypťanov, to sú diela, ktoré ovplyvnili kultúru a myslenie umelcov a intelektuálov na začiatku 20. storočia. Nehodlám o tom mudrovať, len poviem, že sa tu hovorí, že duch vstupuje do plodu v 49. deň od počatia. Dnes to profesor Strassman nazval molekulou duše, skratka DMT, a tiež ide o 49. deň gravidity. V Gruzínsku je napríklad pomenovanie tehotnej ženy ori suli, čo znamená dve duše. Listy mŕtvych Egypťanov mali kedysi vplyv na vznik existencializmu, na surrealizmus, na dobovú kultúru. Bol to čas J. P. Sartra, Simone de Beauvoir, ktorá prišla s knihou o druhom pohlaví, dnes už máme tretie, štvrté a neviem aké ďalšie, všetko sa fragmentarizuje a rozpadá. Myslím, že to bol Sartre, kto povedal, že žena rodí nad hrobom.

To podstatné, k čomu smerujem, je toto: V rozhodujúcej chvíli v gravidite je to na žene. Stojí to na nej, či to unesie. Nenadarmo sa hovorí, že nosí dieťa. Ak to ženy nezvládajú, vedie to k dekadencii, ak chcete, kultúre smrti.

O kultúre smrti hovoril Ján Pavol II., dnes je to už značne kontroverzný termín, mnohí sa ním cítia byť urazení, preto sa používa čoraz menej. Vás to neruší?

Ale ba! Veď to je kultúra smrti! Však o čom sa tu zhovárame? Teraz sa veľa hovorí o ekológii, ale veď tu začína ekológia. Ako inak sa dá čistiť život v prírode, v ovzduší, ak nezačneme od života človeka?

Foto: Matúš Zajac

Debata pri schvaľovaní tohto zákona ukázala doteraz nepoznanú verbálnu agresivitu. Videli sme to na protestoch, kde sa hovorilo o pribíjaní na kríž, o fekáliách, jeden demonštrant pred parlamentom podporovateľom zákona odkázal: Vy ste peklo. Pritom tento zákon je len o pomoci ženám, ktoré cítia tlak ísť na potrat z ekonomických alebo sociálnych dôvodov. Predavačka v potravinách, kde si poslankyňa Záborská robila drobný nákup, jej do tváre vynadala tými najhrubšími slovami. Najhrubšími. Vy pracujete s jazykom, reč je vaším nástrojom, rozumiete, prečo sa tu objavilo toľko agresivity, keď ide len o pomoc chudobným ženám?

Jazyk je odrazom nášho myslenia, myslíme jazykom. To, čo vravíte, je veľmi nevkusné a veru nízke. Je to sloboda, keď môžeme používať vulgarizmy a aj ich stále používame? Po roku 1989 azda nebolo inscenácie, kde by nezaznela nadávka. To mala byť tá sloboda? (Ticho.) Môžeme to povedať, konečne sloboda… rozumiete tomu?

Inscenácie, ktoré sa kedysi vyrábali v televízii, kultivovali národ. Čo má kultivovať dnes?

Čo sú to za dievčatá, ktoré dokážu dieťa porodiť, ale potom ho odložia do nejakej schránky? Nechcem moralizovať, ale prešla som tým a myslím, že mám právo o tom hovoriť.

Na druhej strane, sú tu aj silné prípady vzdoru. Nedávno som zachytila v televízii prípad mladej rodiny, povedali im, že ich deti-dvojčatá sú poškodené, ale oni potrat odmietli. Majú dvoch chlapčekov, ale sú postihnutí, majú obrnu. Ale oni na život odmietli siahnuť a dokážu sa s nástrahami vyrovnať a svoje deti milujú.

Ten zákon v parlamente nezakazuje potraty, nikomu nič neobmedzuje.

Preto stojím na strane MUDr. Záborskej. Tento problém dokázala posúdiť zo všetkých strán, potrebujeme viac humanizácie a myslím si, že aj viac vertikálneho uvažovania.

Žena je nosič. Chápete, čo to znamená? Nosič. Že bola znásilnená? Je to otrasná vec, ale čo to dieťa, ono za to môže? Ale akú dušičku sme tým odohnali?

Ešte niečo by som rád otvoril. Ten zákon rieši problém najmä chudobných žien, ktoré čelia nátlaku mužov či partnerov, alebo strachu, ekonomickému nedostatku. Čo očakávate od prezidentky Čaputovej? Sú to všetko témy, o ktorých rada hovorí – ženská otázka, chudoba – ale teraz celý čas mlčí. Ak by zákon prešiel, bude sa čakať, či ho prezidentka Čaputová podpíše. Ak by ho nepodpísala, je možné, že sa v parlamente nenájde dostatok poslancov na prelomenie jej veta, aby bol schválený. Čo čakáte od Zuzany Čaputovej?

Je matkou. Možno raz bude – a prajem jej to – starou mamou. Ja od nej čakám, že ten zákon podpíše. Ak hovorí, že chce pomáhať ženám, tak by som sa čudovala, aby nebola na tejto strane. Ak má navyše zmysel pre ekológiu života, tak musí mať zmysel aj pre toto. Verím, že to podporí. Veď sa bavíme o pomoci ženám. Keby to neurobila, ukázala by sa v zvláštnom svetle.

Foto: Matúš Zajac

Aby sme neboli len kritickí, v západnej Európe sa už o tejto téme nehovorí vôbec. Keď to vložíme do kontextu, na jednej strane vulgárnejší a agresívnejší jazyk doma, na strane druhej ešte stále schopnosť otvárať túto tému a postaviť sa mediálnej presile. Čo sme sa dozvedeli o stave našej spoločnosti?

Myslím si, že ešte stále sme „pole neorané“, kultivovanie je stále náš problém, ale našťastie je tu veľa zdravého. Keď prídu ľudia zo západných krajín, cítia to, páči sa im, že tu máme taký ten náš rodinný život, sme jedna veľká pospolitosť, poznáme sa. Všetci sme spolužiaci, veď len z mojej gymnaziálnej chodby sme mali troch ministrov vo vláde (úsmev). Ešte stále tu zostali korienky niečoho zdravého, len to treba namnožiť. Slovensko má zhora veľa nadeleného.

Teraz sa spýtam naopak: Keby ten zákon neprešiel, keby sa ukázalo, že ten agresívny a vulgárny protest, ktorý strašil niečím, čo v tom zákone ani nie je, keby zafungoval a zákon by neprešiel. Čo by to bolo za správu potom?

Že klesáme nižšie. Že upadáme a začneme sa vytrácať aj ako národ. To naozaj tak niekoho nenávidia, že nedokážu ženám pomôcť? Mainstream sa žiaľ dá okamžite ovplyvniť, okamžite vzniká takmer psychóza, tak sa veci radikalizujú. Pozrite sa, čo ukázala debata o zákone MUDr. Záborskej.





Najnovšie autorské články