Taliansky dirigent: Vďaka Schneiderovi-Trnavskému sa cítim byť aj Slovákom

Taliansky hudobník Daniele Ruzzier vyštudoval hru na flaute na konzervatóriu v talianskom Terste a už sedem rokov žije na Slovensku. Bol prvým flautistom v rôznych orchestroch, dnes je dirigentom Rímsko-katolíckeho cirkevného hudobného spolku svätého Mikuláša v Trnave, ktorý šíri odkaz a hudbu jedného z najvýznamnejších slovenských skladateľov Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý skomponoval Jednotný katolícky spevník. 

Ako ste sa ako rodený Talian ocitli na Slovensku?

To je manželkina robota. (Úsmev.) Spoznali sme sa v Taliansku, v Terste, kde sme spolu na konzervatóriu študovali flautu. Prišiel som za ňou na Slovensko, mali sme tu aj svadbu a už som tu zostal.

Vy ste ju nepresviedčali, aby ste zostali v Taliansku?

Rýchlejšie presvedčila ona mňa. (Smiech.) V Taliansku som v tom čase dokončil školu, okrem hudby som študoval aj politické vedy, hľadal som nejakú novú cestu. Martina tu už pracovala a ponúkla mi prácu v rodinnej firme. Najprv som síce hľadal niečo, čo sa týka taliančiny, ale aj výučby hry na flaute, ale napokon som zakotvil v rodinnej firme.

Tu ste si aj založili rodinu?

Áno, žijem na Slovensku od roku 2014, máme dve deti, Natáliu a Christiana, staršia dcéra už chodí do školy.

Chodievate ešte domov?

Áno, ale kvôli korone sme tam už dva roky neboli. Mali sme aj koncerty, povinnosti, navyše sa stále menili zákony, bolo to veľmi neprehľadné, najmä keď chcete cestovať cez hranice. Dúfame, že najbližšie leto sa nám to už podarí.

Z akého prostredia vo vašej domovine pochádzate?

Narodil som sa priamo v Terste, čo je severovýchod Talianska. Blízko sú Benátky. Terst je pri hraniciach so Slovinskom. Charakter mesta nie je celkom taliansky, v minulosti bola táto oblasť súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Čiže kedysi by sme boli krajanmi.

(Úsmev.) Áno. Terst sa stal talianskym až po prvej svetovej vojne.

V Taliansku ste pôsobili aj v orchestroch?

Áno. Hral som aj ako pomocník v opernom divadle. Flautista má ale veľmi silnú konkurenciu, v orchestri sú spravidla len traja flautisti. 

Dnes ste dirigentom trnavského hudobného Spolku Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý sa považuje za najvýznamnejší regenschorový zbor na Slovensku. V zbore ste však boli najprv flautistom. Ako ste sa stali jeho dirigentom?

Do tohto zboru ma priviedla moja žena, ktorá v ňom pôsobila. Áno, najprv som bol flautistom, a evidentne sa im moja hra páčila, neskôr mi ponúkli stať sa dirigentom zboru. Keďže som predtým bol len členom orchestra a dirigenta som nerobil a ani neštudoval, bol som v tom neistý. Bola ale potrebná obnova, lebo pôvodný dirigent, regenschori zboru, pán Ladislav Vymazal, ma menoval, keď oslavoval osemdesiat rokov. On do zboru nastúpil ešte veľmi mladý a zažil ešte priamo Schneidera-Trnavského. Hľadali spôsob, ako zabezpečiť zboru budúcnosť a tak ma na druhý krát presvedčili a fungovalo to. (Úsmev.)

Schneider zostavil slovenský Jednotný katolícky spevník (JKS), sám je autorom takmer polovice piesní. Orientuje sa zbor primárne na skladby zo spevníka alebo používate aj Schneiderove latinské omše?

Keďže my účinkujeme na latinskej omši, liturgické spevy vychádzajú najmä z historickej cirkevnej tradície. Piesne na úvod omše, cez prijímanie a na záver máme zo spevníka, ale pevné liturgické časti Kyrie, Gloria, Sanctus, Benedictus a Agnus Dei sú z latinskej omše, ale máme aj repertoár od iných autorov. Credo a Pater Noster sú gregoriánske spevy. Od Schneidera máme naštudovanú aj Slovenskú omšu, kde sú aj liturgické spevy po slovensky.

Slovenskú omšu skladal v čase, keď komponoval spevník. Študoval si vtedy celý historický materiál, ktorý mal k dispozícii. Používajú sa v ňom aj katolícke spevy zo spevníkov vydaných v rokoch 1655 a 1700. Liturgické spevy sú zaujímavé aj svojimi netradičnými textami, keďže nie sú celkom liturgické. Schneider skomponoval viacero ďalších omší, ale tie sú veľmi náročné.

Schneider bol národne uvedomelý autor, melódie ľudových piesní prenášal aj do katolíckeho spevníka. Vy ako Talian v nich viete rozpoznať domácu ľudovú tradíciu?

Áno, sú tam výrazné črty ľudovej piesne, frázovanie aj harmónia sú typické skôr pre ľudovú pieseň ako pre klasické cirkevné spevy. Ale Schneider v sebe zahŕňal viacero európskych vplyvov, študoval vo Viedni, Prahe, Budapešti aj Bratislave, čiže ovládal veľmi dobre zahraničnú hudbu, je v ňom širší európsky záber, v ktorom sa zbieha viacero prúdov.

To je asi práve tá typická rakúsko-uhorská črta. (Úsmev) On sa však považuje za autora neskorého romantizmu, čo má tiež vplyv na melodickosť jeho tvorby. Pomáha vám tá nadčasovosť aj v súčasnosti pri tvorbe príťažlivého repertoáru?

Áno, myslím, že Schneider je veľmi „ľúbivý“. V lete sme mali v bazilike koncert v rámci Trnavských organových dní, ktoré organizuje Stanislav Šurín. Pozval sem aj jedného talianskeho organistu, ktorému sa Schneiderove piesne veľmi páčili, povedal, že na neho pôsobia, akoby boli napísané dnes. V súčasnosti je totiž tendencia vracať sa k tonalite, k romantizmu. Pôvodná stará cirkevná hudba bola modálna. V 19. storočí sa cez nás prevalili avantgardy, ktoré sa presadili. Cirkevná a vážna hudba sa vyvíjala smerom od romantizmu. Schneider si ale romantizmus zachoval, na tieto prúdy nenaskakoval, avantgarde sa vyhol a neprispôsoboval sa modernizmu. 

Možno aj preto patria nedeľné omše o deviatej v trnavskej Bazilike sv. Mikuláša k tým málo miestam, kde na človeka vďaka spevom a latinčine dýchne doslova večnosť. Má ale takýto regenschorový zbor na Slovensku vôbec konkurenciu?

Nemám presný prehľad o celom Slovensku, ale náš spolok je unikátny, lebo nepretržite existuje od roku 1833, a od roku 1838 sa premenil na cirkevný zbor. Jeho aktivita nebola prerušená ani počas komunizmu. Je to najstarší hudobný spolok na Slovensku. V Bratislave bol podobný, ale za komunizmu zanikol.

Bolo to pre jeho silnú autoritu?

Určite to malo svoj vplyv, za národného umelca bol menovaný už v začiatkoch komunizmu. Bol veľmi rešpektovaná a silná osobnosť aj počas minulého režimu, hoci bol kresťan a cirkevný skladateľ.

Viete ho porovnať s kvalitou cirkevnej hudby v Taliansku?

Ako flautista som študoval skôr svoj repertoár, k cirkevnej hudbe som sa dostal až na Slovensku. No Schneider bol spoločenský človek, skladal hudbu, ktorú ľudia aj mohli pochopiť, preto nehľadal nové cesty, ale ostal v tonálnej a modálnej hudbe, ktorá je blízko ľudí. Schneider bol veľmi konkrétny človek, písal hudbu tak, aby sa dala realizovať a vždy mal na mysli, ktorý hudobník či spevák by to mal realizovať. V našom spolku veľmi radi cvičíme Schneiderove diela, speváci si hneď všimnú, že tá hudba k nim má blízko. Vnútorná krása Schneiderovej hudby je naozaj majstrovské dielo.

Schneider má ale určite veľkú hodnotu. Je veľmi zaujímavé študovať, ako skladal, komponoval, ako rozmýšľal pri tvorbe, ako jeho skladby fungujú, ako hudba nadväzuje na text, ako slová zapadajú do hudby. Hudba sa doslova podobá na slová a tvorí s nimi jednotnú melódiu.

Vedeli by sme túto črtu jeho talentu opísať na konkrétnej skladbe?

Skúsim to vysvetliť na skladbe, ktorú sme spievali v lete spolu so známym a úžasným spevákom Danielom Čapkovičom. Skladba sa volá Si ambulavero pre barytón, zbor a orchester. Začína orchester s krátkym úvodom pre sólistu a už tam môžeme počuť ten dramatický charakter. Si ambulavero je jeden verš zo žalmu 138, kde kráľ Dávid najskôr hovorí, že aj keby mal prejsť súženiami – tu sa orchester začína akože trápiť –, potom spev pokračuje, keď Dávid vyznáva vieru v to, že Boh mu daruje život – vtedy sa charakter hudby náhle zmení, je to sladšie.

Keď text spomína hnev nepriateľov, orchestrálne party sú vtedy staccato, majú silnejšie akcenty, pripomína to nejakú bitku. Následne sa spieva, že Boh vystrie svoju ruku a tá bitka sa skončí víťazne – vtedy sa charakter hudby upokojuje, rytmus sa spomalí, staccato sa mení v legato a vtedy začína spievať aj zbor so sólistom. Hudba piana hrá, akoby prichádzal nejaký hlas zďaleka a potom, keď Boh zachraňuje svojou pravicou, prechádza do triumfálneho forte.  

Skladba pokračuje so sólistom, text sa opakuje od začiatku a opakujú sa témy, ktoré sme počuli na začiatku v kratšom prevedení. Hlavný akcent je položený na konci v slovách „zachráni ma tvoja pravica“ a má ďakovný charakter.

Možno mu v tej poetike pomohlo aj to, že zhudobňoval poéziu našich národných umelcov, ako boli Krasko, Podjavorinská či Vajanský… Akokoľvek, vy sa už aj vďaka nemu necítite už ako Slovák? 

Nuž, dobrá otázka. (Úsmev.) Žijem tu dlho, páči sa mi tu. Veľmi sa mi páči Schneiderova hudba, aj jeho národný rozmer. Piesne ako Bože, čos’ ráčil slovenskému ľudu je veľmi patriotická pieseň.

Vám sa ako Talianovi páči slovenská patriotická hudba?

Áno. (Úsmev.)

Textami alebo tou vášňou?

To ide všetko dokopy. Keď dirigujem takúto hymnickú skladbu, musím ju cítiť, aby som dokázal pracovať so zborom, s orchestrom a aby publikum následne cítilo to isté, čo ja. Cítim sa teda aj ako Slovák. Veľmi sa mi páči aj skladba Ó, Mária bolestivá, ktorá síce nie je národná, ale Panna Mária ako patrónka chráni slovenský národ. Veľkou Schneiderovou národnou skladbou je aj Cyril a Metod. Mnohí ju dnes nemajú veľmi radi práve preto, že má silný patriotický charakter.

V sekulárnom a liberálnom prostredí je to prirodzené, patriotizmom sa v tejto sfére pohŕda. Ale cítite tú odmeranosť aj v kresťanskom prostredí?

Stalo sa nám, že keď sme skladbu nacvičovali aj s hudobníkmi, ktorí neboli z nášho zboru, a dohadovali sme sa, ako ju predvedieme, tak počas rozhovorov som cítil, že ten národný rozmer im prekáža. Nie každý ho akceptuje. No bol to národný umelec, vždy kopal za Slovensko. Aj keď bol v Prahe, v spolku Detvan…

… s lídrom Detvana, čechoslovakistom Milanom Rastislavom Štefánikom, dokonca súperili o ženu. 

Áno, malo to aj tento rozmer. (Úsmev.) No keď vznikla Slovenská republika, potešil sa tomu. Chcel svojím umeleckým talentom podporiť národ.

Je to dôvod, prečo je jeho národná tvorba dnes citlivou témou?

Asi áno, národné skladby sú veľmi pompézne, veľkolepé. Nie všetkým sa to páči, ale ja to mám rád. 

Foto: Jozef Mak