Čo mainstream nechce vidieť

11188184802_10163334979520107_1319088669688070144_n Predsedníčka Komisie Ursula von der Leyen, prezident Rady Charles Michel a predseda Europarlamentu David Sassoli. Foto: European Parliament/FB

Položme si malú otázku: Kto je v Európe najdlhšie prilepený na politickej stoličke? A čo z toho vyplýva? Odpovedá Vladimír Palko.

Poznáte ten mainstreamový naratív. Ak niektorá strana vládne príliš dlho, tak je to vraj zlé. Zvykne si na moc a pôžitky vládnutia, usalaší sa vo vzťahoch so svetom podnikania a biznisu, nechá sa skorumpovať, upevní si pozície v štátnej správe medzi úradníkmi, všade popchá „našich ľudí“, prijme zákony obmedzujúce médiá, opozíciu odstaví, kde sa len dá, atď. A to je vlastne taká tichá diktatúra, ktorá ohrozuje demokraciu. Preto je svätou povinnosťou takú stranu dostať z vlády rýchlo preč. Lebo všade má vládnuť pestrosť, diverzita, teda striedanie. Tiež sa tomu hovorí, že byť dlho prilepený k svojej stoličke nie je dobré. Veľakrát ste to počuli, však?

No, veď niečo na tom asi bude. Je tu však problém. Ten mainstream, ktorý to rád opakuje, si šliape po vlastnom jazyku, pričom sa tvári, že to nikto nevidí.

Čo však znamená „dlho vládnuť“?

Pojem „dlho vládnuť“ je pre náš európsky mainstream totiž relatívny. Záleží na tom, o vládnutie ktorej politickej strany ide. Ak sa jedná o Maďarsko, kde Orbánov Fidesz vládne už tretie obdobie, tak tam mainstream tvrdí, že Fidesz už vládne naozaj, ale naozaj pridlho a že preto Maďarsko stojí na prahu diktatúry a vari je už uprostred nej.

V Poľsku vládne Právo a spravodlivosť len druhé obdobie, ale i tak je to ohrozenie demokracie a vlastne to tak bolo hneď, ako sa dostali do vlády v roku 2015.

Tak o tom čítame v mainstreamovej tlači.

Kedy dlhé vládnutie neprekáža

Niekedy však mainstreamu aj podstatne dlhšie vládnutie neprekáža. Nemecká CDU s kancelárkou Angelou Merkelovou vládla šestnásť rokov v kuse. Nikto však nespomínal diktátorku, naopak, mainstream, vystrašený Trumpom, ju pred pár rokmi pasoval za líderku slobodného sveta.

Je to plné paradoxov. Na konci šestnásťročnej éry CDU si podľa prieskumov len menšina Nemcov myslí, že v Nemecku možno slobodne vyjadrovať svoje politické názory. A veď vidíme, že tá väčšina, ktorá si to už nemyslí, má pravdu. Politická diskusia na západ od nás je už zovretá obručami politickej korektnosti. Skrátka, je veľa právd, ktoré sa tam neodporúča ani slušným a miernym jazykom vysloviť.

V strednej a východnej Európe to tak nie je. U nás sa dajú bežne vysloviť fakty, ktoré sú už na západ od nás tabu. Áno, u nás je väčšia sloboda prejavu. Ale v Nemecku politická a mediálna trieda nepovažuje za potrebné vysvetľovať niekomu, prečo sa nemeckí občania boja vysloviť svoj názor.

A už vôbec nepovažujú za potrebné vysvetľovať, prečo vidia ohrozenie demokracie a slobody v krajinách, kde je tá sloboda prejavu vyššia.   

Elita EÚ ako hlavný arbiter slobody a demokracie

V posledných rokoch orgány EÚ trestajú Poľsko a Maďarsko. Prím v tom hrá Európsky parlament svojimi rezolúciami.

Keďže orgány EÚ sú občanom členských krajín značne vzdialené už len tým, že ich politici spravidla nerozprávajú jazykmi tých občanov, preto si nikto nevšíma, kto to vlastne vládne v Európskej komisii či Európskom parlamente. Tak sa na to pozrime. A uvidíme, že na samodeklarovaných arbitrov slobody a demokracie sa nebezpečenstvo pridlhého vládnutia zrejme nevzťahuje. Veď nikto o ňom nehovorí.

Najprv si zopakujme, aké politické zoskupenia v Európe pôsobia a ako vyzerajú ich poslanecké kluby v Európskom parlamente.

Najväčšie strany (kluby) sú Európska ľudová strana (EPP) a socialisti (PES). Potom sú tu liberáli (ALDE), ich klub v EP sa vola Renew, ďalej GUE/NGL, čo je radikálna, miestami priam komunistická ľavica, a Zelení (Greens).

Európski konzervatívci a reformisti (ECR) sú antifederalisti, skôr sú za EÚ ako spoločenstvo spolupracujúcich národov. A napokon sú to Identita a demokracia (ID), teda to, čo mainstream zvykne nazývať „krajnou pravicou“.  

V Európskej komisii vládnu tridsať rokov tie isté sily

Nuž a teraz treba podčiarknuť jednu vec. Európsku komisiu už tridsať rokov zostavujú tie isté tri politické strany. Sú to ľudovci, socialisti a liberáli (EPP, PES a ALDE). Nazvime ich Trio.

Počet členov Komisie sa po rozšíreniach EÚ zvyšoval, lebo každá členská krajina má eurokomisára, takže súčasný počet členov sa pohybuje okolo 30. Za ostatných tridsať rokov z toho bolo vždy iba niekoľko nezávislých nestraníkov a úplne výnimočne nejaký jednotlivec z inej strany. Pozrime sa na tabuľku. Jednotlivé Európske komisie nazývame menom ich predsedu:

KomisiaobdobiePočet členovEPPPESALDEnezávislíiní
Von der Leyen2019 –27109521
Juncker2014-2019301474
Barroso 22009-20043215782
Barroso 12004-200933107106
Prodi1999-200420510221
Santer1994-19991959221

V skutočnosti Trio EPP, PES a ALDE, resp. ich predchodcovia, vládne ešte dlhšie, už som totiž nezmapoval 80. roky. EPP býva spravidla najsilnejšia, PES druhá v poradí a ALDE tretia.

Nuž a v Európskom parlamente je to to isté.

Za posledných tridsať rokov malo už len EPP a PES takmer vo všetkých voľbách do Európskeho parlamentu spolu pohodlnú väčšinu a ako Trio s ALDE mali vždy veľmi pohodlnú väčšinu. Podľa toho vždy vyzerala i voľba predsedu EP. Za posledných tridsať rokov bolo zvolených 11 predsedov EP, z toho 6 z EPP, 4 z PES a jeden z ALDE.

Je to tridsať rokov jedna a tá istá vláda

Možno pokojne konštatovať, že na úrovni EÚ vyše tridsať rokov vládne jedna a tá istá vláda. A nech nás nepletie ich formálne označovanie seba samých za konzervatívcov, socialistov a liberálov, pri ktorých laik očakáva, že tieto tri smerovania si navzájom oponujú.

Nie je to tak, isteže sú medzi nimi mnohé rozdiely, ale tie existujú aj vo vnútri jednej strany. Sú však nejaké rozdiely medzi EPP, PES a ALDE v zásadných ideových otázkach doby, ktoré mobilizujú voličov a vzbudzujú vnútorný zápal? Nie.

Zoberme si otázky veľkej kultúrnej revolúcie. Potraty, homosexualizmus, genderová ideológia, v tom všetkom je Trio zajedno. ALDE a PES sú skôr tí zapálení, EPP skôr tí, čo sa prispôsobili a svoj niekdajší konzervativizmus dávno odhodili.

Otázky migrácie? V rétorike sú mierne rozdiely, vo výsledkoch je to to isté. Rétorika voči islamu? Rovnaká, teda popierajúca jeho sporné prvky.

Budúcnosť EÚ? Všetci sú za federálny superštát, v ktorom, ako hovorí poľský premiér Morawiecki, budú členské štáty už len provinciami.

Otázky globalizácie? Všetky sú jej zástancami. Všetci sú submisívni voči mediálnym trendom. Všetci podporujú politickú korektnosť a faktické obmedzovanie slobodného šírenia nepohodlných informácií a prinajmenšom pasívne sa podrobujú cancel culture, teda vytláčaniu ľudí, čo hovoria nepohodlné fakty, na okraj spoločnosti.

V skutočnosti v týchto otázkach na úrovni EÚ Trio vystupuje ako jedna strana. Svoju ideovú jednotu Trio symbolicky spečatilo napríklad v roku 2004 politickou popravou kandidáta na eurokomisára Rocca Buttiglioneho pre jeho konzervatívne kresťanské postoje.

Hovoria o diverzite a pluralite, aj o pluralite v politike, a sami predstavujú na úrovni EÚ úplnú nehybnosť v distribúcii moci už tridsať rokov. Vybudovali v Bruseli mnohodesaťtisícovú úradnícku triedu, ktorá už v podstate je s politickou elitou zrastená.

V Bruseli žiadne demokratické striedanie moci neexistuje. A nikto o tom nehovorí, nikomu to neprekáža. Nikto nepomenúva, najmä nie tí, ktorí sú bez seba z toho, že Orbán vládne už jedenásť rokov.   

Už uverili, že EÚ sú vlastne oni

Politická nehybnosť v Bruseli má jeden nevyhnutný, nepríjemný následok. Politicko-úradnícko-mediálna elita už uverila, že ona jediná je vlastne garantom myšlienky európskej spolupráce. Že tí ostatní sú vlastne protieurópske živly. Čo znamenalo rozdelenie Európy Železnou oponou a boj s komunizmom, tejto elite už nič nehovorí. Sama síce žiadne obete v zápase za pád Železnej opony nepriniesla, mnohí socialistickí členovia tejto elity dokonca so sovietskou mocou sympatizovali viac ako s antikomunistickou Amerikou, ale táto elita je schopná pokojne kádrovať politikov z postkomunistických krajín, ktorí proti komunizmu bojovali, či sú dobrí Európania.

Bývalí komunisti, ktorí boli členmi komunistických strán organizujúcich strieľanie ľudí na Železnej opone, naopak, dobre zapadajú do tejto EÚ elity, lebo sa vedia prispôsobiť čomukoľvek, tak ako aj za komunizmu. Koľko bývalých komunistov sa stalo eurokomisármi? Len v roku 2004 ich bolo sedem a odvtedy ich počet stúpol. Napríklad o nášho Šefčoviča.  

Je táto elita vymeniteľná?

Samozrejme, keď hovoríme o žiadúcnosti ukončenia doterajšieho monopolu politicko-úradnícko-mediálneho mainstreamu, patrí sa položiť si otázku, či je tu pripravená nejaká politická alternatíva k mainstreamu. A ak by bola, či je schopná kurz EÚ výraznejšie zmeniť. A ak by bola schopná, či to vie urobiť konzervatívnym smerom. Zelení alebo ľavicoví extrémisti z GUE/NGL by žiadneho konzervatívca nepotešili.

Akákoľvek alternatíva musí byť schopná výraznejšie sa presadiť najprv vo svojej krajine. Ak sa pozrieme na strany, ktoré nepatria do tria EPP, PES, ALDE, doma sa vie presadiť česká ODS, v Poľsku zase PiS. Obe sú v ECR, v strane Európskych konzervatívcov a reformistov. Má tam namierený i maďarský Fidesz, ktorý odišiel z klubu EPP. U Identitárov z ID má skúsenosti s vládnutím talianska Lega Mattea Salviniho. Le Penovci vo Francúzsku zatiaľ skúškou vládnutia neprešli. Medzi opozičnými stranami na úrovni EÚ nájdeme strany seriózne i menej seriózne. A bez serióznosti to nepôjde.

Všimnime si však, či si európsky mainstream robí starosti so serióznosťou alternatívy, ktorú voči Orbánovi v Maďarsku podporuje? Vôbec nie. Pokojne podporuje zjednotenú protiorbánovskú opozíciu, ktorej súčasťou je aj polofašistický Jobbik. Nemá s tým žiadny problém.

Záver

Naše úvahy možno zhrnúť do štyroch záverov.

Po prvé, kritiku európskeho politického a mediálneho mainstreamu voči Maďarsku a Poľsku pre údajné ohrozenie demokracie a smerovanie k autoritárstvu netreba brať vážne, lebo vzorom nemožnosti vymeniť vládu celé desaťročia je práve Európska únia.

Po druhé, Poľsko a Maďarsko sú hodné často kritiky, ale skutočnou príčinou konfliktu orgánov EÚ s týmito dvomi krajinami je fakt, že Maďarsko a Poľsko naozaj legitímne presadzujú v niektorých oblastiach (napríklad týkajúcich sa ochrany života a rodiny či obmedzenia migrácie) naozaj inú politiku ako vládnuce Trio EPP, PES, ALDE. Tým sa mainstream cíti ohrozený.

Po tretie, inštitúcia EÚ ako určitá idea nie je zlá. Problém je v tom, že EÚ sa zmenila na nepoznanie svojím neustálym pohybom doľava a za to sú zodpovedné elity, ktoré v nej vládnu bez reálnej možnosti ich výmeny a ktoré samé seba tak stotožnili s EÚ, že okrem seba iných dobrých Európanov v podstate ani neuznávajú.

Po štvrté, ak má dôjsť k akejkoľvek zmene, je potrebné po desaťročiach dosiahnuť na úrovni EÚ výmenu politickej moci. A preto treba pripravovať alternatívu k tejto moci.


Ďalšie články