Ako sme oslavovali 7. november ako sviatok sviatkov

Vtedy sa všetko točilo okolo Sovietskeho zväzu a ich boľševickej revolúcie. Potvrdzuje to moja osobná skúsenosť z tých čias.

Ak by sme sa posunuli o pár desaťročí do minulosti a 7. november by pripadol na nedeľu, sviatočný deň by bol ešte sviatočnejší. Pripomenuli by sme si výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. V skutočnosti sa v tento deň odohral malý puč v Petrohrade, ktorý by ostal len ďalšou epizódou v pohnutých ruských dejinách, nebyť organizovaných a z Nemecka podporovaných boľševikov na čele s Vladimírom Leninom a Levom Trockým.

Mladšiu generáciu môže miasť, že v novembri sa oslovovalo výročie októbrovej revolúcie. Vysvetlenie je jednoduché. V Rusku vtedy platil starý kalendár ešte z čias rímskeho Ceasara a ten bol oproti gregoriánskemu posunutý o 13 dní. Preto jedným z prvých opatrení novej sovietskej vlády bol prechod na nový kalendár. Neskôr sa dokonca seriózne uvažovalo o zavrhnutí azbuky a prijatí latinky.

Problém s dátumami sa naplno nevyriešil ani po príklone Ruska, neskôr Sovietskeho zväzu k európskemu kalendáru. Po roku 1945 pribudol do zoznamu najvýznamnejších sviatkov koniec druhej svetovej vojny v Európe. Kým na Západe si ho pripomínali 8. mája, v komunistickom bloku, kam sa po roku 1948 dostalo aj Československo, sviatok pripadol na 9. mája.

Príčina? Mier podpísali skutočne 8. mája, ale bolo to tesne pred polnocou. Vtedy bol pre časový posun v Moskve už desiatky minút 9. máj. A tak Československo a jeho susedia združení v komunistickom bloku používajúci stredoeurópsky čas oslavovali sviatok podľa moskovského. Dátum oslavy sa zmenil až po páde komunizmu.

Ale späť k 7. novembru. Bol to sviatok sviatkov, deň, keď sa začali písať nové svetové dejiny. Československo sa ho po páde režimu v roku 1989 veľmi rýchlo zbavilo, v Rusku sa v modifikovanej forme oslavoval až do roku 2004. Tradícia bola silná, musel ho nahradiť 4. november, Deň národnej jednoty, keď si pripomínajú oslobodenie Moskvy od Poliakov z roku 1612.

V minulom režime nebolo v Československu mysliteľné, aby takýto kľúčový sviatok ostal len jednorazovou epizódou. Oslavovať sa začalo už v podvečer 6. novembra. Spolu so spolužiakmi zo základnej školy som sa musel zúčastňovať na lampiónových sprievodoch, niesť s nimi symboly svetla ako upozornenie pre zahnívajúci kapitalistický svet. Čínsky vynález bol vtedy prijateľný, lebo najľudnatejší štát sveta sa hlásil k tomu istému režimu.

Sviatok mal pokračovanie, slúžil na to vyhlásený mesiac československo-sovietskeho priateľstva. Trval až do decembra. Organizovali sa posedenia pri samovare, často spájané so sponzorovanými vedomostnými súťažami o Sovietskom zväze. Dodnes mi znejú slová troch najväčších polostrovov v ríši svetla – Čukotka, Kamčatka, Kola.

Mesiac bratského priateľstva sa československým komunistom hodil nielen na zaliečanie Moskve. Prekrýval sa s predvianočným adventom a najradšej by úplne nahradil tieto tisícročné kresťanské obyčaje. Vianoce si komunisti nikdy nedovolili zrušiť, tak ich aspoň zdevalvovali biednym príležitostným konzumom a používali názov Sviatky pokoja a mieru.  

Priateľstvo so Sovietskym zväzom malo ďalšie formy. Učitelia ruského jazyka každoročne predkladali žiakom zoznam sovietskych časopisov, z ktorých si dobrovoľne-nasilu vyberali aspoň jeden na odoberanie. A rodičia to museli zaplatiť. Pamätám si, ako otec a mama s úbohým rodinným rozpočtom krútili hlavami, keď som takýto zoznam priniesol domov.

Žiaci si opäť dobrovoľne-nasilu dopisovali s rovesníkmi zo Sovietskeho zväzu. I ja som viedol takúto korešpondenciu, dievča malo divné meno, volalo sa Kuka Nine. Neviem, či to bolo jej skutočné meno, ale pár listov sme si vymenili. Komunikácia sa skončila po tom, ako som jej do Sovietskeho zväzu poslal malý balíček s nejakou potravinou, lebo som vyrozumel, že má akési problémy. Viac sa neozvala.

Ako žiak som sa stal členom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Boli sme tam až na výnimky všetci. Legitimáciu som nosil až do dospelých liet, pomáhala vyvažovať môj hanebný rodinný pôvod, lebo otec bol politickým väzňom. A skutočne sem-tam pomohla.

Keď som nastúpil po škole a povinnej vojenčine do práce, na legitimáciu som pozabudol. Až ma raz oslovila šéfka, že bude schôdza sovietskych priateľov. Nuž, išiel som tam. Hoci to boli časy Gorbačovovej perestrojky, komunisti v Československu stále hrýzli. Bolo to, tuším, na jar 1987.         

Na podnikovej schôdzke sa preberala otázka sviatku 9. mája. Mali sme prijať rezolúciu k oslobodeniu Československa sovietskou armádou. Ja som do uznesenia navrhol doplniť formuláciu „… a spojeneckými vojskami“, lebo tak to bolo v skutočnosti. Vyhodili ma a legitimáciu som musel odovzdať.

Nič viac sa našťastie nestalo, komunistický režim sa otriasal. Sviatok 7. novembra sa mal oslavovať už len pár posledných rokov.