Hendikepovaným škodí prehnaná ľútosť. Majú v sebe kúsok neba

Janka Kozejová žila roky mimo domova. Po návrate späť do rodnej Sniny tu založila denný stacionár, ktorý už roky pomáha seniorom a hendikepovaným z mesta aj okolia. V rozhovore hovorí, že hendikepovaným škodí, ak ich príliš ľutujeme, najviac im chýba prijatie. Prijať do rodiny hendikepované dieťa jej neprišlo ako niečo výnimočné.

Kde všade ste boli predtým, než ste sa vrátili domov do Sniny?

Hneď po skončení Strednej zdravotníckej školy v Humennom som šla robiť zdravotnú sestru do Prahy. Tu vtedy totiž nebolo žiadne pracovné miesto, z Prahy u nás robili nábor, pretože tam chýbali sestry. A keďže som dobrodružná povaha, tak som sa rozhodla skúsiť to. Po roku som si však uvedomila, že Česko ma až tak neláka, navyše som sa rozhodla urobiť si vysokú školu, tak som odišla do Bratislavy.

V Bratislave som pracovala v zariadení pre postihnuté deti a popritom študovala. Po niekoľkých rokoch som odišla do Readingu, do Anglicka, kde som sa starala o postihnutého chlapca, ktorý mal detskú obrnu. Po roku som sa z Anglicka vrátila na Slovensko, vydala sa a pracovala v Bratislave ako zdravotná sestra.

Koľko rokov ste potom žili v Bratislave?

Žili sme tam osem rokov.

No napokon ste sa vrátili. Prečo?

Ja som z Bratislavy vlastne ani nechcela odísť, lebo mi tam bolo dobre. Pracovala som v Univerzitnej nemocnici, mala som dobrú stabilnú  prácu, ktorá ma bavila a niekoľko veľmi dobrých priateľov. Manžela to však ťahalo domov, lebo robil v sklade, čo mohol robiť v podstate aj tu a prišlo mu zbytočné platiť tam veľké peniaze za prenájom. V tom čase sme začali riešiť, kde sa usadíme, no vedeli sme, že nikto z nás nezarába tak dobre, že by sme utiahli život v Bratislave, keby sa nám narodilo dieťa. Manžel preto chcel ísť na východ. Ale ja som sa ho stále pýtala, že čo tu budeme robiť.

Ako to dopadlo?

Raz keď sme tu boli na dovolenke, tak sme si všimli, že tento dom, v ktorom teraz sedíme, mal na okne tabuľu, že je na predaj. Zvažovali sme, že si ho kúpime a ak napokon ostaneme v Bratislave, tak ho predáme. Kúpili sme teda hneď prvý dom, ktorý sme videli s tým, že ešte ďalšie dva roky sme boli v Bratislave. Čisté psycho. V tom čase som sa veľa modlila za to, že ak sa máme vrátiť do Sniny, tak potrebujem nejaký impulz.

Ten predpokladám prišiel.

Áno. V Snine som mala jednu známu, ktorej som povedala, že keď bude vedieť o voľnej pozícii v nejakej ambulancii, tak nech mi dá tip. No a jeden deň mi zazvonil telefón, kde mi povedala, že charita chce v Snine otvoriť denný stacionár a zháňa dve pracovníčky – vedúcu a opatrovateľku. Tak som sa rozhodla, že si dám žiadosť na opatrovateľku, prídem na východ, trošku porobím v charite, obzriem si to tu a po čase pôjdem robiť zdravotnú sestru. Veď predsa nebudem robiť opatrovateľku, keď mám vzdelanie na zdravotnú sestru.

Na pohovor som však nemohla prísť. Tak som volala do Košíc, kde mi povedali, že im to je ľúto, ale majú sto žiadostí, takže jediná šanca je, že nikoho nevyberú a bude musieť byť druhé kolo. Vtedy som si povedala, že je to pasé. No o pár dní mi zazvonil telefón, že mám prísť, že bude aj druhé kolo. Tak som cestovala z Bratislavy do Košíc a hneď na druhý deň mi volali, že ma chcú. Nie za opatrovateľku, ale za vedúcu. Povedala som im, že ani poriadne neviem, čo je denný stacionár, vôbec nepoznám legislatívu v tejto oblasti, že som zdravotná sestra a chcem robiť len opatrovateľku. Oni mi však povedali, že opatrovateľku už vybrali a voľná je len pozícia vedúcej. Tak sa začala moja cesta v Snine.

A čo manžel?

On ostal v Bratislave. Je to paradox, lebo najmä on chcel ísť domov, no napokon to vyšlo tak, že ja som sa vrátila a on ostal aj naďalej pracovať v sklade v Bratislave. Mali sme dohodu, že ja vyskúšam, či to vyjde a keď sa usadím, tak sa vráti aj on. Kým prišiel, trvalo to ešte šesť rokov. Časom sme totiž zistili, že manželovi sa práca hľadá ťažšie ako mne. Viackrát to skúšal, no nechytil sa tu, lebo mu buď veľmi rýchlo začala meškať výplata, alebo mu núkali len prácu načierno, čo sme nechceli. Navyše nie je ten typ, ktorý si otvorí živnosť a zabezpečí sa sám, keďže nemá žiadnu špeciálnu školu alebo prax. Tým nechcem povedať, že sa tu nedá nájsť práca. Už teraz, keď sme tu dlhšie, tak vidím, že sa to dá, ale človek musí mať kontakty, aby ho niekto niekam odporučil, povedal mu, že tam a tam niekoho hľadajú.

Už ste spolu?

Áno, od korony. Vďaka korone sa stal nezamestnaným. Vďaka korone sa naskytla možnosť, že mohol ísť cez projekt úradu práce k nám do charitného domu. A vďaka korone tam ostal a teraz máme Jožka.

• 

• 

• 

Aké boli začiatky v stacionári?

Z Bratislavy som prišla 2. januára. Po trinástich rokoch som sa vrátila do Sniny a začala som prakticky úplne od nuly. Aj v stacionári som bola na začiatku úplne sama. Opatrovateľka síce bola vybratá, no na to, aby mohla začať pracovať, sme museli mať nejakého klienta, o ktorého by sa mohla starať. Prvé dni som preto netušila, kde mám začať. Najprv som musela zistiť, čo to vlastne je ten denný stacionár a na čo slúži. Potom som si pripadala ako jehovistka, lebo som musela presviedčať ľudí, že to je dobrá služba, aby k nám prišli. Medzitým mi stále volali z Bratislavy a pýtali sa ma, či sa nevrátim. Ja som im vravela, že zatiaľ nemám žiadnych klientov, takže ma možno vyhodia ešte v skúšobnej dobe. Skutočne som nevedela, ako to dopadne. Môj prvý klient napokon ani nebol dôchodca, ale hendikepovaný chlapec.

Ako je to možné?

Jeho mama sa cez pána Hodničáka, ktorý robil veľa pre takéto deti, dozvedela, že sa zakladá stacionár, tak sa prišla opýtať, či by tam nemohol chodiť jej Lukáš. Volala som teda do Košíc, no tam mi povedali, že to je len pre seniorov. Lenže keď sme po mesiaci stále nemali žiadneho klienta, tak som im znova volala, či by sa to predsa len nedalo otvoriť aj pre osoby, ktoré sú ZŤP. Bolo k tomu potrebné vybaviť milión papierov, ale napokon sa to podarilo. Preto bol náš stacionár hneď od začiatku kombinovaný, i keď mal byť len pre seniorov.

Ako to šlo ďalej s klientami?

Vďaka Lukášovi prišla druhá ZŤP klientka Zuzka a potom ďalší. Po dvoch rokoch sme mali dokopy cez dvadsať klientov, pričom polovica boli mladí a polovica seniori, čo už bolo dosť náročné. Plus, na škole vtedy končila jedna špeciálna trieda, z ktorej sa mi hlásilo ďalších päť mladých zdravotne postihnutých a to som už vedela, že tak sa nebude dať fungovať, že sa budeme musieť niekam presunúť.

Lenže ono je to častokrát tak, že človek sa potrebuje niekam posunúť, ale nie sú na to zdroje.

Samozrejme, že peniaze neboli a že ma všetci odpinkávali. Ale nastala taká dobrá zhoda okolností, že v tom čase verbisti predávali budovu, v ktorej predtým sídlili. Navyše, keď som kontaktovala riaditeľa, tak sa do toho zapojil aj pán Hodničák, ktorý sa s ním poznal a ktorý mal veľkú túžbu, aby sa niečo pre mladých vybudovalo. Tak si to riaditeľ prišiel pozrieť a verbisti boli veľmi ochotní dohodnúť sa na cene, takže to nejako všetko klaplo. Ale tu musím povedať, že ja som v tejto veci nič špeciálne neurobila. Len som niekomu niečo spomenula. Asi to bol Boží plán.

Potom ste už pracovali len v charitnom dome s hendikepovanými?

Áno, vybrala som si charitný dom, keďže sa mi práca so ZŤP ľuďmi veľmi páči. Vnímam ich tak, že im síce bolo niečo ubraté na zdraví, no bolo im pridané vnútorne, do duše. Veľmi sa mi páči ich čistá duša. Mňa to k nim vyslovene až priťahuje. Teším sa ich spoločnosti. Títo naši inak obdarovaní majú v sebe niečo, čo ja osobne nazývam kúsok neba. Preto sa pri nich človek cíti veľmi dobre. Ja sa vlastne pri nich cítim tak dobre, že ma už ani neláka vrátiť sa do nemocnice, aj keď ma tam tá práca bavila, aj som tam lepšie zarábala.

Ako vyzerá práca s hendikepovanými ľuďmi?

Základom je vytvoriť pocit, že niekam patria a majú svoju komunitu, ktorá im rozumie. Našou úlohou je tiež niečo ich naučiť a udržať to, čo už vedia. Žiť s nimi bežný život, robiť záujmové aktivity a zapájať ich do sociálneho života.

Ako to vyzerá v praxi?

Tak že s nimi napríklad varíme alebo ideme do obchodu, čo sú veci, ktoré bežne nezažívajú. Snažíme sa s nimi písať a čítať, aby to nezabudli, lebo im stačí krátky čas a zabudnú to. Snažíme sa ich niečo naučiť. Zistili sme, že naučiť sa krájať si mäso alebo zaviazať si šnúrky či zazipsovať zips sa dá aj v tridsiatke.

Čo najviac chýba vašim klientom?

Myslím, že keď sú u nás, tak im nechýba nič, pretože keď sú vo svojej komunite, tak sú šťastní. Ale zároveň sa tešia, keď cítia prijatie aj zo širšej komunity. Keď sa môžu ukázať, keď sa môžu prezentovať, keď aj ich niekde pozvú, tak to ich veľmi teší. A veľmi radi majú pochvalu. Možno preto, že sa veci dlhšie učia a potrebujú viac trpezlivosti. Ale najdôležitejšie je asi prijatie. A to nielen v spoločnosti, ale aj v rodine. Veľa záleží od prístupu rodiča. Je iné, ak rodič berie dieťa ako postihnuté a tam to skončí, a iné, ak ho berie ako také, ktoré má diagnózu, no aj napriek tomu ho do všetkého zapája. Vezme ho so sebou do obchodu, nehanbí sa za neho, žije s ním normálne. Oni tomu možno nerozumejú, ale cítia to. Cítia, kto ich má rád a hneď mu to opätujú.

Aký je vzťah spoločnosť k hendikepovaným?

Najviac som si to uvedomila asi až teraz pri našom Jožkovi, kde som zažila rôzne reakcie. Od ľútosti cez vydesenie, doslova to bola reakcia, že preboha, až po ľútosť a predstieranú radosť. Niektorí ľudia sa ich boja, ďalší sa im vyslovene vyhýbajú. Ale povedala by som, že dominantná je ľútosť. Ľudia ich ľutujú, lebo vidia len to, čo im chýba. Ale nevidia už to, čo majú títo ľudia navyše. A im sa pridáva láska alebo na čistote duše. Títo ľudia nám majú čo ponúknuť, no veľa ľudí to nevidí, lebo oni vidia len to, že majú zdravotný problém. Ale my potrebujeme vidieť aj to za tým.

Máte recept na to, ako by sa to dalo prekonať?

Neviem, lebo ja to neriešim a som obklopená ľuďmi, ktorí to tiež neriešia, lebo to majú v sebe rovnako ako ja. A možno aj to hendikepovaným najviac pomáha. V našom kolektíve ich nikto neľutoval v zmysle, že si chudáčik, lebo nevieš chodiť, lebo si postihnutý. Mnohí naši klienti k nám prišli s tým, že boli len ľutovaní a braní ako chudáčikovia. No tým, že my sme ich tak nebrali, tak sa zrazu naučili zaviazať si šnúrky, naučili sa pokrájať si mäso, ísť sami na toaletu. Samozrejme, že od toho, kto je na vozíčku, sme nečakali, že začne chodiť, ale to, že je na vozíčku, zároveň neznamená, že si napríklad nedokáže sám narezať mäso, ktoré má na tanieri. Predtým ho to však nikto neučil, lebo bol svojím okolím len ľutovaný. Chudák, ty si postihnutý, tak budeme všetko robiť za teba, nič ťa nebudeme učiť.

Problémom je teda prehnaná ľútosť? Lebo veď istá dávka ľútosti je pri takýchto ľuďoch primeraná, nie?

Áno, v nejakom zmysle je to hrozné, keď človek nemôže chodiť. No strašné je aj to, keď nemôže mať deti. No dá sa s tým žiť. Dôležité je, aký postoj voči tomu človek zaujme. Ak je dieťa vychovávané v rodine, kde nie je prijaté také, aké je, tak to dieťa nikdy nebude mať sebavedomie a nikdy sa nebude posúvať. No ak rodič prijme to dieťa, tak potom je vidno obrovské pokroky.

Čo myslíte pod pojmom prijatie?

Že ho budeme ľúbiť také, aké je, ale nebudeme ho ľutovať či brať ho nejako špeciálne. Proste ho zaradíme do normálneho života a vytiahneme z neho, čo sa dá. To je aj podstata našej práce. Vytiahnuť z tých ľudí, čo sa dá, udržať, čo je možné a snažiť sa nedopustiť, aby to išlo dole. Aj keď vekom to samozrejme ide dole, ale snažiť sa to čo najviac spomaliť.

Čo vám dala práca s hendikepovanými?

Naučilo ma to, čo je v živote podstatné. Naučilo ma to tešiť sa z maličkostí. Prišla som na to, že každý máme na zemi nejaké poslanie. Naučila som sa, že peniaze nie sú všetko. Keby som išla do nemocnice alebo do ambulancie, tak by som asi zarobila viac a možno by ma to aj bavilo, ale cítila by som, že som nevyužila naplno svoje dary. Tu cítim, že môžem využiť všetky dary, ktoré som dostala od Pána Boha.

A napokon, je mi to ťažko opísať, no vnímam to tak, že oni sú pre nás darom a že sa od nich máme veľa čo učiť. Ľudia vidia len to, že im chýba niečo zdravotné, no ja pri nich zisťujem, koľko veľa vecí mi v živote chýba. Že som povrchná a riešim povrchné veci. Oni sú prirodzení. Keď sa im niečo páči, dajú to vedieť. Keď sa im niečo nepáči, tiež to dajú vedieť. Keď chcú plakať, plačú, keď sa chcú smiať, tak sa smejú, keď sa im chce, tak človeka objímu. Oni sú skrátka prirodzení, čo je veľké plus v dnešnom svete plnom falše.

• 

• 

• 

• 

Vyzerá to tak, že váš vzťah k hendikepovaným, ktorý ste našli v stacionári, spôsobil, že tu teraz máme pri sebe aj Jožka. Je to tak?

Áno. Ja som tým tak nasiakla, že sa mi to celé prepojilo. Moja práca sa už tak prepojila s osobným životom, že ju nedokážem oddeliť od môjho súkromného života. A to isté sa stalo aj môjmu manželovi, ktorý to predtým nevedel pochopiť. Tak strašne ma pohltilo to nebo, ktoré v nich vidím. Mňa to už tak ovplyvnilo, že ak mám byť úprimná, tak som sa viac bála prijať zdravé dieťa. V hlave som stále riešila to, ako ho prijmú v triede, ako mu poviem, že je osvojené a podobne. Pri Jožkovi to vôbec neriešim, lebo viem, že on to nebude riešiť. Jemu stačí, že je ľúbený, on bude tiež ľúbiť. Samozrejme, aj oni majú svoje povahy a svoje muchy. Samozrejme, nie sú ani oni len celý deň usmievavé slniečka.

Takže vám to nepríde v ničom výnimočné?

Mne sa to celé tak spojilo, že mi to nepríde ako niečo výnimočné. Skôr pre okolie je to šok. Možno aj preto, že sme o tom predtým veľmi nehovorili, nechceli sme to roztrubovať do sveta, lebo ani sami sme nevedeli, ako to bude. A zrazu okolie vidí, že máme dieťa a ešte k tomu postihnuté, tak je z toho senzácia. A zažívam všeličo. Ľudia ma stretávajú a plačú alebo, a to som zažila pred dvoma dňami, sa ma pýtajú, že čo som to porobila? Pre niektorých ľudí je priam neuveriteľné prijať také dieťa. Pre mňa je to však prirodzené, lebo ja som s takými ľuďmi dokopy už desať rokov v kuse.

Aj keď sme sa bavili o tom, či si vezmeme Jožka, tak sme sa rozprávali o tom, že prijmeme dieťa. To, že má Downov syndróm, je druhoradé. My sme v prvom rade chceli prijať dieťa, ktoré je opustené. Ale pre okolie je to senzácia, lebo je postihnutý. Ale veď on bol chudák sám. A to je podstatné. My sa často zameriavame na veci, ktoré sú nepodstatné. Vidíme človeka a riešime, že je na vozíku. A ľutujeme ho preto. Akoby sme sa nevedeli dostať za to, za akúsi stenu.

A čo manžel, aj on má takýto vzťah k hendikepovaným?

Do januára som netušila, že aj môj manžel má vzťah k takýmto ľuďom. A netušil to ani on. Manžel kvôli korone stratil prácu a vďaka projektu z úradu práce prišiel k nám do stacionára robiť údržbára. A ja som len s otvorenými ústami pozerala, aký je v tom prostredí prirodzený. Ako si vie k hendikepovaným nájsť cestu. Viete, koľko som mu predtým o tom rozprávala? Jeho odpoveď vždy bola, že si to nevie predstaviť. A stačili dva mesiace v práci v stacionári a už si to aj on vedel predstaviť, lebo aj on sa medzi nimi cíti dobre a prirodzene. Nemusí sa na nič pretvarovať, sme tam takí, akí sme, prirodzení.

Aj preto som po čase otvorila tému, že či by sme si neadoptovali hendikepované dieťa. Ja som mala túto túžbu už dávno, no nevedela som, ako je na tom on. Rozhodnúť sa musia vždy dvaja. My sme to ujednotenie mohli mať až na základe toho, že manžel prišiel o prácu a išiel robiť k nám. Keby u nás nerobil, tak by sme asi stále nemali žiadne dieťa.

Ako prebieha proces adopcie?

Ten proces je náročný, lebo tam všetko veľmi dlho trvá. Najprv musíte absolvovať prípravu, ktorá v našom prípade trvala rok. Po príprave je človek zapísaný do registra tých, ktorí čakajú na osvojenie. Vtedy si pár stanovuje všetky podmienky, teda že či chce jedno alebo dve deti, či je ochotný prijať aj rómske či polorómske dieťa, v akom veku, aké pohlavie, či môže mať aj nejaký zdravotný problém a podobne. No a po zapísaní do toho registra sa čaká. My sme po zapísaní do registra boli na dvesto neviem akom mieste. Každé dva roky prebieha aktualizácia, či pár aj naďalej chce byť v registri, poprípade či sa nejako nezmenili jeho preferencie.

Vy ste boli v tom registri ako dlho?

Viac ako dva a pol roka, plus k tomu treba pripočítať rok príprav. Na osvojenie sme teda čakali takmer štyri roky.

Ako sa napokon Jožko dostal k vám domov?

V januári, februári sme mali mať aktualizáciu, no keďže vtedy zúril covid, tak sme to stále odkladali. Medzitým sa však môj manžel zamestnal u nás v charitnom dome, kde sme zistili, že aj on má podobný dar, ako mám ja. Tú tému som otvorila niekedy v marci a v máji sme už boli rozhodnutí, že zmeníme podmienky tak, že to môže byť aj dieťa s Downovým syndrómom. V máji sme to teda dali do papierov a už v júni nám volali, že sú dve detičky, ktoré vyhovujú tomu, čo sme uviedli v žiadosti o adopciu. Jedno bolo dievčatko, ktoré bolo staršie, no keď sa to dopočula jeho profi mama, tak povedala, že už ho nedá. Takže sme sa v podstate postarali aj o to prvé (úsmev).

Jožka nám najprv ukázali na videu, taktiež nám o ňom boli poskytnuté všetky možné informácie, ktoré sú dostupné a mali sme čas na rozmyslenie. My sme hneď povedali, že ho chceme vidieť. Potom trvalo zhruba dva alebo tri týždne, kým sa úrady medzi sebou dohodli a dovolili nám navštíviť ho. Tak sme ho boli prvýkrát pozrieť len tak na krátko. Potom sme boli na dvojdňovej návšteve a potom sa už začalo riešiť, že pôjde k nám.

Kedy prišiel Jožko k vám domov?

Druhého augusta. Už keď sme oňho prejavili záujem, tak nám povedali, že celé to bude trvať zhruba dva mesiace, aby sme sa vedeli zariadiť v práci, vybaviť si materskú a tak.

Plánujete aj ďalšie deti?

To je ťažká otázka. Keby ste sa ma opýtali včera, tak by som povedala, že nie (úsmev). Uvedomujeme si, že by bolo dobré, keby mal Jožko súrodenca. Ale neviem.

Aké sú teda vaše ďalšie plány?

Žijem vlastne úplne inak, ako som si to naplánovala. Nič nie je tak, ako som chcela. Ale aj napriek tomu som šťastná. Preto už nemám plány, skôr sa len nechávam viesť. Určite sa budem rýpať v problematike ohľadne Downovho syndrómu, a to od vzdelávania až po starostlivosť v dospelosti. Myslím, že týmto smerom pôjdem aj v rámci práce. Ale mám pocit, že toto ešte stále nie je koniec celého príbehu.