Pre Patrika Mundiera (28) bola viera len akousi tradíciou z detských čias. Vo svojom živote hľadal naplnenie v úspechu, priateľoch či popularite. Psychické ochorenie ho však doviedlo až na dno síl do stavov hlbokej depresie. Svoj život začal prehodnocovať a rozhodol sa dať šancu Bohu, ktorý ho voviedol zo zúfalstva do nádeje. Až vtedy zistil, že jeho celoživotné hľadanie bolo vlastne hľadaním Ježiša.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Vedeli by ste nám povedať niečo o svojom detstve a o tom, ako ste vyrastali?

Na svoje detstvo si spomínam ako na niečo krásne a harmonické. Mám dvoch súrodencov, mamu a otca, s ktorými som vychádzal veľmi dobre. Vyrastal som vo veriacej rodine, ktorá spolu chodievala do kostola a modlila sa. Našu vieru sme sa naozaj snažili praktizovať, no možno až príliš tradičným a naučeným spôsobom.

Aký ste mali vzťah so súrodencami? 

Bol to typický súrodenecký vzťah. Ako malí sme sa zvykli biť, no z toho sme už, samozrejme, vyrástli a dnes spolu vychádzame veľmi dobre. 

Povedali ste, že vaša viera bola príliš tradičná. V čom Vám taká pripadala?

Môj vzťah s Bohom nebol nikdy ani intenzívny, ani hlboký. Do kostola som chodieval v nedeľu a sporadicky aj v piatok. Tam sa to pre mňa viac-menej končilo. 

Aké bolo vaše dospievanie?

V určitom veku som si išiel vlastnou cestou, v ktorej Boh veľmi nemal miesto. Mojou veľkou túžbou bolo nájsť si priateľov, zapadnúť do partie a niečo znamenať. Túžil som byť obklopený ľuďmi, a tak som ich aj vyhľadával. Ak mám byť úprimný, kvôli hľadaniu priateľov a snahe zapadnúť som bol schopný urobiť aj veľa zlých vecí. Tým myslím alkohol, cigarety, vzťahy s dievčatami, nočný život...

To, že som sa správal inak, ako ma to moji rodičia pri výchove učili, vo mne budovalo veľký vnútorný rozpor. Pamätám si, ako ma raz môj otec našiel nadránom ležať v strede izby po tom, čo som prišiel domov opitý. Rozplakal sa. Naozaj mi prekážalo, že sa pre mňa moji rodičia trápia, no vtedy to bol jednoducho môj život.

Pamätám si, ako ma raz môj otec našiel nadránom ležať v strede izby po tom, čo som prišiel domov opitý. Rozplakal sa.

Dosiahli ste v partii to, po čom si túžil?

Nie. Napriek tomu ako veľmi som sa snažil, cítil som sa osamelý a prázdny. Vedel som, že to nie sú skutočné priateľstvá. Celé to bola len pretvárka – a ja som sa vo vnútri cítil naďalej sám.

Kam až vaše správanie zašlo?

V sedemnástich mi diagnostikovali chorobu, ktorá sa nazýva mániodepresia. Je to psychické ochorenie, ktoré sa prejavuje najmä striedaním nálad a emócií. Keď nastane mánia, emócie prechádzajú do extrémnych výkyvov. Je to niečo podobné, ako by ste v sebe mali drogu. Človek sa zrazu cíti veľmi produktívne a aktívne. Potom sa z ničoho nič všetko otočí o stoosemdesiat stupňov a človek upadne do úplnej depresie. Vtedy sa môj život začal uberať iným smerom, v ktorom som potreboval svoju novú situáciu spracovať.

Prežíval som úzkostné pocity, strach z ľudí a nevedel som sa takmer na nič sústrediť. Uvedomoval som si, že ma spútava niečo, čo nedokážem ovplyvniť, ani si s tým nejakým spôsobom poradiť sám.

Kam až táto choroba vyústila?

Na ten moment si veľmi dobre pamätám, pretože som musel navštíviť psychiatra. Keď som prišiel k lekárke, myslel som si, že ma vyšetrí, predpíše mi lieky a ja pôjdem domov. Doktorka mi však povedala, že ma musia hospitalizovať, a tak som musel ostať v nemocnici. Ocitol som sa zavretý sám v nemocničnej izbe, rekapitulujúc celý svoj život. Premýšľal som nad svojou neustálou snahou mať priateľov a byť milovaný. Celá moja honba za „uznaním“ sa skončila takto – na psychiatrii v samote, bez priateľov a v ťažkých psychických stavoch.

(viac…)




Najnovšie autorské články