Stavovské povstania predstavujú dôležitú náplň slovenských dejín 17. a začiatku 18. storočia. Okrem toho, že sa viažu na naše územie, pre Slovákov niesli určitý národný prvok. Neutekajme však robiť z Rákociho či Tökölyho slovenských národných hrdinov.

Niečo vyše storočia stavovských povstaní (od roku 1604 do 1711) je relatívne známa historická téma na Slovensku, i keď možno len povrchne. Čo však väčšina Slovákov zrejme pozná, sú mená vodcov povstaní. Rákoci, Betlen, Bočkaj či Tököly rozsvietia skoro u každého nejaké svetielko.

Tieto postavy majú okolo seba vybudovaný istý kult osobnosti, zväčša v konkrétnych mestách ich pôsobenia alebo u Maďarov, medzi nimi tých, čo žijú na Slovensku. Pre nás ako národ majú povstalci tiež istý národný význam, len si ich netreba zamieňať s bojovníkmi za slovenskú národnú svojprávnosť.  

Sústreďme sa na miesto väčšiny bojov, ktorým bolo prevažne Slovensko. To, že sa boje odohrávali hlavne u nás, malo svoju príčinu. Po expanzii Osmanskej ríše v 16. storočí ostalo Uhorsko z juhu okyptené a Sedmohradsko sa stalo vazalom Turkov. Územie Slovenska tak bolo de facto jadrom a centrom Kráľovského Uhorska.

To vplývalo na polohu bojov, ale i na zostavovanie armády  – povstaleckí velitelia svojich mužov verbovali najmä v Sedmohradsku a na Slovensku. Istý slovenský ráz sa hlavne neskorším stavovským povstaniam nedá uprieť, netreba však za tým hľadať hlbšie slovenské národné vystúpenie.

Slovenské impérium

Územie, na ktorom sa sústredil boj, ale aj rola Slovákov v bojoch, sa prejavili v mnohých dobových pomenovaniach. Objavili sa také pojmy ako Tót Impérium (slovenské impérium), ktoré označovalo kraje ovládané povstalcami, zatiaľ čo vodcovia povstalcov dostávali pomenovania typu slovenský kráľ (to sa používalo už pre Jána Zápoľského na začiatku 16. storočia, pričom ho tak titulovali jeho odporcovia).

Imricha Tököliho prezývali okrem iného slovenský kráľ (tót király). Líšia sa pohľady, ako sa označenia používali – podľa niektorých názorov toto pomenovanie mala v repertoári tak trochu posmešne prohabsburská šľachta. Rovnaká či podobná prezývka (slovenské knieža) mala vzniknúť medzi vojakmi, ktorí bojovali v povstaleckom vojsku.[1]

O slovenskej krajine často hovoril František II. Rákoci a aj jeho hlavný generál gróf Mikuláš Berčéni. Berčéni bol okrem iného autorom takzvanej Slovenskej proklamácie (tót pátens), ktorú podľa svojich slov vydal v roku 1704. Jej text sa, bohužiaľ, stratil a vieme o nej len vďaka listu, kde ju spomína.[2]

Obaja títo muži užívali aj pojmy Slovensko či Slovenské impérium na označenie územia, ktoré ovládali (v istom bode celé dnešné územie Slovenska). Napriek tomu si treba uvedomiť, že boj kurucov (povstalcov) a labancov (cisárskych prívržencov) nebol prioritne o nejakej slovenskej národnej snahe. Slovenský element bol však silný a vnímali to tak aj súčasníci stavovských povstaní.

Maďarsko-slovenská spolupráca

Mohlo by tiež vyzerať, že Slováci boli silnými stúpencami povstaní, ale nebolo to také jednoznačné. Mnoho Slovákov a členov slovenskej šľachty stálo na strane Habsburgovcov. Obe strany vydávali rôzne vyhlásenia v mnohých jazykoch: v nemčine, slovenčine, maďarčine i latinčine, aby zasiahli čo najväčšiu časť populácie.

Medzi bojujúcimi stranami preto badať výraznú mnohojazyčnosť, a to nielen v oficiálnych dokumentoch, ale napríklad i v piesňach. Tie mohli mať napríklad u kurucov naraz slovenský aj maďarský text, ba dokonca boli občas výrazne pomiešané. Ako príklad môže poslúžiť pesnička Kuruc Rákóciho vojny. Povšimnite si slovenské slová v maďarskom texte (zvýraznené tučným písmom):

„Hej mikor én huszár vótam Rákoczy vojnában,
Cifra plahta zástaváva jártam a Moravában.
Morovában, Orovában villás legény votám,
Ovcát, kozát, konyát, kravát gyakran meghajtottam.“

„Kaptam hitil szem valasku, vertem palicával,
kézbe fogtam a fokosom,
Nagy ünnepen a pohánkát főzettem mlykával,
Ha jól laktam, kifeküdtem na szlonce hasával”

Je to len malý príklad, ale poukazuje na výrazne zmiešanú situáciu u kurucov, ako aj na silný vplyv slovenčiny. Rast významu národných jazykov však badať už od začiatku reformácie a od vynájdenia kníhtlače, takže stavovské povstania nemožno považovať za nejaký spúšťač tohto vývoja.

Istý spoločný postup Slovákov a Maďarov bežal už dlhšie, najmä v opozícii proti Nemcom v mestách. Typickým príkladom je Trnava, kde museli už v polovici 16. storočia Nemci ustúpiť z privilegovaných pozícií a prepustiť rovnaký podiel na moci Slovákom a Maďarom. Tento trend počas nasledujúcich storočí len silnel.

Samostatné Slovensko

Stavovské zápolenie vnímali účastníci na strane povstalcov ako zápasy o slobodu – sociálnu, politickú, ale hlavne náboženskú. Bol to však skôr mocenský zápas, v ktorom uhorská šľachta bojovala za udržanie svojich výsad, pričom sa neštítila spojiť s najväčšími nepriateľmi – Turkami.

Hoci išlo o obdobie, v ktorom postupne začínali horieť národné hnutia (napríklad Ján Baltazár Magin – Obrana slávnej Trenčianskej stolice), nepatrili k hnacím motorom stavovských povstaní. Napriek tomu nám zanechali zaujímavé kúsky skladačky do slovenského národného vývoja, ako aj pohľad na to, ako vnímali Slovákov a ich územie vtedajší súčasníci.

To, že Slovensko poznali prakticky už od začiatku existencie Uhorska, vieme. Nie je prekvapivé, že v tomto pohnutom období mohla vzniknúť aj koncepcia samostatného „slovenského impéria“, keďže kuruci operovali aj vo väčšinovo slovenskom prostredí – jazykovom i etnickom.

Tento význam však zatieňujú negatívne dopady stavovských povstaní, ktoré znamenali pre väčšinu Slovenska len plienenie, drancovanie a vraždenie, bez konkrétnych pozitívnych výsledkov. Slováci preto vcelku oprávnene nepociťujú veľkú nostalgiu za stavovskými povstaniami – ani vtedy, ani dnes.


[1] Krátke dejiny Slovenska (2003), s. 159.

[2] CSANDA (1961), s. 17.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.