Konzervatívci by sa na klimatickú zmenu mali dívať inak ako doteraz. Je to ich téma, vraví sociologička Fialová

Dieťa možno vychovávať s extrémnou uhlíkovou stopou alebo skromne, aby bolo pre planétu skôr prínosom. Rodina je najfantastickejší sociálny útvar, ktorý sme vymysleli ekonomicky, ekologicky aj filozoficky. Zážitok života je taký silný, že nás spája s prírodou a nikomu neodporúčam vzdať sa tohto zážitku. Keby sa konzervatívci na klimatickú zmenu nepozerali tak, že štát obmedzuje slobodu súkromným firmám a patrioticky by sa zamerali na lokálnu vrstvu ochrany prírody a pestovanie lásky k živým tvorom u mladšej generácie, dopracovali by sme sa k lepším výsledkom, hovorí sociologička Zuza Fialová, ktorá sa zaujíma o sociálne dôsledky klimatickej zmeny.

Myslíte si, že samit v Glasgowe prinesie nejaké zásadné prelomové riešenia?

Myslím si, že nám chýbajú politici, ktorí by boli schopní láskavo a s pochopením strachu a obáv predostrieť návrhy, ktoré by boli odvážne a nepopulárne. Sme obeťou očakávaní rýchlych a instantných riešení zhora. Žiaden samit to za nás nevyrieši. Chápem aktivistov, že kričia, že nemáme čas, ale tento čas sa nedá urýchliť. Prídu udalosti, ktoré nás budú nútiť prehodnocovať naše životy a aj to, čo očakávame od politikov. Ja len dúfam, že potom nepôjdeme voliť extrémistických populistov, čo nám sľúbia „svetlé včerajšky“, ale ľudí, ktorí budú mať myšlienky aj odvahu ich realizovať. Vo svojich článkoch vystríham pred revolúciou. Tá zanecháva za sebou príliš veľa nešťastných pokorených a zabudnutých ľudí. Ak máme byť úspešní v čelení kríze, musí sa nás na archu záchrany zmestiť čo najviac.

Jednotlivé časti sveta sa v súvislosti so zodpovednosťou za otepľovanie klímy a ničenie životného prostredia navzájom obviňujú. Európania obviňujú chudobné národy, že majú viac detí a znečisťujú planétu. Mainstreamový, prevládajúci naratív je, že zodpovedný je najmä Západ. Vy argumentujete, že spoluzodpovední sú všetci. Sever, juh, bohatí, chudobní.

Presne tak. Obviňovanie je súčasťou hodnotových konfliktov, ktoré sú spojené s diskusiou a hádkami o klimatickej kríze. Tento fenomén nás zasahuje už dlhšie, ale čoraz citeľnejšie si ho uvedomujeme možno aj vďaka pandémii. Niekedy hovorím, že to, čo nás učili v materskej škole, nemusí byť to najlepšie, čo môžeme pre seba, svet aj prírodu urobiť.

Čo nás učili zle v materskej škole?

Napríklad že usilovnosť je dobrá vec a čím viac budeme pracovať, tým lepšie sa budeme mať my aj spoločnosť. Teraz zisťujeme, že menej môže byť viac. Menej zasahovať do prírody, menej pretvárať svet, lebo každá ľudská činnosť generuje emisie a vytvára ďalšie problémy. Mali by sme deťom dávať menej materiálneho, viac času na odpočinok a viac duchovných aktivít. Cestou je vzdať sa materiálneho sveta, ktorý nás núti viac pracovať, viac zarábať, brať si viac úverov, viac spotrebovať.

Bohužiaľ, na tom je aktuálne postavená ekonomika, náš status a hodnotenie kvality ľudskej spoločnosti. Mať veľa a náhliť sa prináša svoje mínusy v podobe zničenej prírody, ale aj poškodenej psychiky a medziľudských vzťahov vrátane rozvrátených rodín. Na druhej strane, napríklad permakultúra a ekologické poľnohospodárstvo sú založené na pomalosti, pozorovaní a pokore voči prírode. Ukazuje sa, že pomalosťou vieme dosiahnuť fantastické výsledky.

Americký komik George Carlin sa raz vyjadril v tom duchu, že: Ukážte mi lenivca, ktorý nepracuje, sedí doma, pozerá televíziu a ja vám ukážem niekoho, kto nerobí žiaden problém.

Jeden z naratívov o vzťahu k prírode hovorí, že človek je pánom tvorstva. Dnes už vieme, že je to hlúposť. Pekne to ilustruje český ekologický filozof Erazim Kohák vo svojom výroku: „Neviem, prečo by mal primát, ktorý iba pred chvíľou zliezol zo stromov, hneď všetkému veliť.“ Príroda sa vyvíjala milióny rokov. Náš druh je tu krátko. Mali by sme skôr prijať pokornú pozíciu a vnímať sa ako spolubývajúcich iných druhov či rastlín. Napriek všetkým vedeckým poznatkom nie sme schopní pochopiť všetky súvislosti a vzťahy života na Zemi.

Veriaci ľudia si to odôvodnia napríklad Božím zámerom, neveriaci môžu byť pokorní voči biologickej podstate zemegule. Je fantastické, že napriek našim zásahom na planéte ešte niečo funguje. Mnoho ľudí nedokáže stráviť revolučné myšlienky, ktoré v tomto smere hlása pápež František a skrze neho katolícka cirkev. Pápež hovorí o zodpovednosti a pokore voči prírode. Niektorým to spôsobuje vnútorné aj hodnotové konflikty. V pozadí týchto konfliktov sú hlboké filozofické otázky o zmysle života a strach prameniaci z neistoty, že staré poučky už neplatia alebo sme im zle porozumeli. Pokým tomu strachu neporozumieme, riešenia konfliktov a aj opatrenia na zmiernenie našej stopy na Zemi sa budú odkladať.

Povedali ste, že usilovnosť a pracovitosť pre životné prostredie nemusí byť pozitívna. Čo však hovoríte na názor, že starostlivosť o životné prostredie môžeme vnímať v podstate ako luxusný statok? Usilujeme sa oň, až keď máme zabezpečené ostatné základné životné potreby. Najväčšiu osvetu o ekológii robia Európania, Kanada a USA, pretože žijú v relatívnej hojnosti. Pretože si to na základe minulej pracovitosti už môžu dovoliť.

Čo prírodné národy niekde v Amazonskom pralese predtým, než ich zdevastovali Európania? Ak počúvame, že ľudia chceli mať predsa vždy viac, dodajme, že slovíčko „viac“ platí približne od konca druhej svetovej vojny. Masový konzum sa vtedy stal politikou a cieleným spôsobom rozvoja.

Niektorí ekonómovia dnes priznávajú, že zlepšenie zdravotníctva a verejných statkov nenastalo vďaka spotrebnej ekonomike, ale napriek nej. Zvýšený konzum nie je hnacím motorom vývoja spoločnosti. Vidíme to aj v medzinárodnom meradle. Krajiny, ktoré sa príkladne starajú o svojich obyvateľov a chránia ich pred pandémiou covidu, nie sú nevyhnutne tie s najvyšším HDP.

Ekologický aktivizmus je reakciou na maistreamový názor, že príroda je zdrojom, za ktorý netreba platiť a netreba sa oň starať. Kapitalistická ekonomika potrebuje zdroje, aby sa mohla rozvíjať a rásť. Pred jej vznikom ľudia rozmýšľali a fungovali inak. Vracať sa do minulosti však nemá zmysel, lebo žijeme teraz. Akékoľvek riešenia dneška nemôžu útočiť na tých najslabších na Slovensku a aj globálne. Chceme poukazovať na Číňanov, pritom najvyššie historické uhlíkové emisie máme my Európania a Severná Amerika.

Ak však bežným ľuďom politici zdvihnú dane za pohonné hmoty, ulicami môžu začať pochodovať Žlté vesty.

Áno, pri každom riešení treba zvažovať dosahy a to, kto bude víťazom a kto ním utrpí. Veľmi optimisticky sa hovorí o elektromobilite, nie je však riešením. Nárast predaja nových automobilov si vyžiada väčšiu ťažbu a výrobu, čo je opäť ekologicky náročné. Potrebujeme prejsť na verejnú dopravu a mať dobrú infraštruktúru, aby to ľudia uprednostnili pred autami. Vôbec nemusíme letieť na nezmyselnú dovolenku na druhý koniec zemegule, ak tam jeme to isté jedlo, pozeráme tie isté filmové kanály a máme ten istý bazén ako doma.

Exotické dovolenky sú cenovo dostupné a každý ich chce, ale nedávajú až taký význam, lebo ľudia necestujú preto, aby spoznali danú krajinu, len aby pasívne spotrebovali zdroje niekde inde než doma. Kvalitnejšie si na nich neodpočinieme, ide o emisie luxusu, nie emisie nutnosti. Iné je, ak si chudobný človek uvarí na drevotrieske obed a iné je, ak niekto cestuje na drahú nezmyselnú dovolenku, kde sa iba cestovaním vystresuje a aj tak sa vráti nespokojný.

Výrazné emisie spôsobuje aj lodná doprava, teda medzinárodný obchod. Čoraz častejšie zaznievajú výzvy na lokalizmus, teda posilnenie domácej výroby. Zaistíme tak prácu a vyššie platy našim zamestnancom a zároveň budeme ekologickejší.

Lenže potom budú vyššie ceny. Zároveň sa budeme musieť vrátiť k hodnote kvality a životnosti vecí a prestať vyrábať veci s dvojročnou záručnou dobou. Budeme musieť presvedčiť biznis, aby sa vyrábali veci, ktoré sa nekazia. Chudobnejším by potom mal štát pomôcť, aby si mohli tieto veci dovoliť. Keď počujem o elektromobilite, je mi zle. Stále sa tlačí na predaj nových áut a ja sa pýtam prečo? Staršie dieselové vozidlo, ktoré spĺňa možno aj nie tie najprísnejšie emisné normy a človek ním jazdí len, keď potrebuje, je oveľa ekologickejšie než najnovší elektromobil, ktorý si niekto kúpi len pre vlastný status a predvádzanie sa.

Dnes máme aj vďaka technologickému pokroku v poľnohospodárstve v Európe o jednu tretinu viac lesov, ako sme mali na začiatku 20. storočia. Je možné, že sa menej vyspelé štáty dostanú aspoň na našu úroveň, pri ktorej sa budú viac zamýšľať nad tým, aké má ich správanie dosah na životné prostredie?

Kult západnej konzumnej kultúry je veľmi lákavý. Nemôžeme vyčítať Afričanom, ak chcú autá, práčky či jedlo v plastovom obale. V 80. rokoch si západná Európa začala uvedomovať, že niektoré prvky tejto kultúry sú zlé a treba ich zmeniť. Tamojšie štáty sa preto snažili spraviť verejné služby také kvalitné, aby si ich nemusel každý zariaďovať a kupovať osobitne. Časť ochranárov prírody už vtedy hovorila, že také opatrenia nepomôžu, lebo ľudia sa musia nasýtiť konzumu a až potom môžu začať uvažovať, čo je na tom nesprávne.  

Aktuálne sme v kritickom bode a klimatická kríza nás dobieha. Ľudia si začínajú uvedomovať, čo je zlý zahlcujúci prvok a pekne sa to ukázalo pri covide. Darmo si ruskí oligarchovia kupovali umelé pľúcne ventilácie, keď bol nedostatok lekárov, ktorí by ich obslúžili. Pokiaľ dokáže štát občanom zabezpečiť kvalitné verejné služby, vystačia si s tým a nepotrebujú luxus. Rakúšania spravujú svoje prírodné zdroje úplne odlišne od nás. Dáni majú bezplatné verejné pláže, ktoré sú čisté a bezpečné. Patriotizmus znamená vedieť sa postarať o vlastnú krajinu a zlepšovať svoje okolie. Namiesto toho si my zastaviame Slovensko hnusnými betónovými a plastovými haraburdami, za ktoré sa budeme o pár rokov hanbiť.

Treba rozlišovať medzi tým, čo si kupujeme pre vlastné potešenie a čo je bazálna záležitosť, ktorá by sa mala financovať z daní. Životné prostredie patrí do druhej skupiny, napriek tomu zomrie ročne na Slovensku päťtisíc ľudí v dôsledku znečisteného ovzdušia.

Zvýšenú osvetu o problémoch životného prostredia vidíme aj na Slovensku.

Ešte pred pár rokmi išlo o marginalizovanú tému. Dnes sa o životnom prostredí diskutuje v politike, vzdelávaní či na úrovni samospráv. Riešením je dobrovoľná skromnosť, v rámci ktorej začneme za dôležité považovať iné veci ako doposiaľ. Nepotrebujeme mať každé dva roky nové auto. Potrebujeme, aby cesta peši do školy bola pre naše deti bezpečná. Potrebujeme čisté jazero, v ktorom sa môžu kúpať, vzduch, z ktorého nebudú mať astmu… Musíme prehodnotiť vnímanie toho, čo je luxusné a hodnotné.

Zelená agenda rezonuje vo verejnej diskusii a zelené politické strany dosahujú lepšie výsledky než pred rokmi. Nie je zlyhaním konzervatívcov, ak dovolili, aby sa ochrana životného prostredia vnímala ako liberálna téma? Prvé národné parky v USA podporoval napríklad prezident Theodore Roosevelt – patriot, ktorý chcel divokú prírodu zachovať pre ďalšie generácie.

Ja som pre konzervatívcov liberálka a pre liberálov konzervatívna. Švédsky antropológ Thomas Hylland Eriksen sa v knihe Doba horúca zaoberá zrážkou škál. Dá sa to aplikovať na boj medzi konzervativizmom a liberalizmom. Keby sa konzervatívci na klimatickú zmenu nepozerali tak, že štát obmedzuje slobodu súkromným firmám a patrioticky by sa zamerali na lokálnu vrstvu ochrany prírody a pestovanie lásky k živým tvorom u mladšej generácie, dopracovali by sme sa k lepším výsledkom.

Ako ľudstvo možno dokážeme prežiť v betónových škatuliach a preklimatizovaných mestách, ale veľmi sa tým ochudobňujeme. Stráca sa hodnota pokoja, premýšľania a malých zmien, ktoré sú v súlade s prirodzeným behom sveta. Myslím si, že je to konzervatívna téma.

Dôraz na lokalizmus by určite mal byť konzervatívnou témou.

Je to prirodzené. Ľudí často paralyzujú všetky katastrofické informácie o tom, že už je neskoro. Jednotlivec sa potom cíti bezmocne a frustrovane a odmieta niečo meniť na svojom spôsobe života. Obviňuje z klimatickej krízy druhých a požaduje, aby ju riešili oni. Ide o nezrelú, ale prirodzenú reakciu, lebo geneticky nie sme stavaní na to, aby sme riešili vymieranie ľadových medveďov.

Vo svojom článku ste písali, že niektorí ľudia odmietajú mať deti, lebo ich nechcú priviesť do sveta, ktorý kvázi končí, alebo preto, že chcú pomôcť životnému prostrediu nevytváraním uhlíkovej stopy. Prečo s tým nesúhlasíte?

Po prvé, nie je dieťa ako dieťa. Dieťa možno vychovávať s extrémnou uhlíkovou stopou alebo skromne, aby bolo pre planétu skôr prínosom. Životu nemôžeme porozumieť, pokým sa nestaneme jeho súčasťou. Veľa žien aj mužov dnes nemôže alebo nechce mať deti. Rešpektujem to a neodsudzujem ich. Za seba však hovorím, že zážitok života je taký silný, že nás spája s prírodou. Nikomu neodporúčam vzdať sa tohto zážitku, lebo nás to v chápaní života posúva ďalej.

Ak človek odmietne mať deti, stáva sa vylúčeným z prírody?

Do istej miery áno, lebo ochudobňuje sám seba aj svet. Rôzne celebrity hovoria o tom, že nepotrebujú deti, lebo nevedia vychovať ani seba, ale to neberiem ani ako relevantnú diskusiu. Mať deti je obrovská zodpovednosť voči sebe aj svetu. Rodina je najfantastickejší sociálny útvar, ktorý sme vymysleli ekonomicky, ekologicky aj filozoficky. Ak sa zriekneme rodiny, vystavujeme sa väčším tlakom sveta, lebo sme sami a vzdávame sa práva zanechať po sebe niekoho, kto bude pokračovať v našej ceste. Každý rodič má zodpovednosť vychovať dieťa tak, aby z domu odišlo s hodnotami, ku ktorým sa po rebelantstve a životných pokusoch vráti. Neplatí ani úplne, že príroda si bez nás poradí, len my bez nej nie. Mať dieťa je priznaním, že do tej prírody patrím, že nie som ani nad ňou, ani mimo nej. Je to výzva, zodpovednosť a ponúka nám inú kvalitu prežívania a vnímania života.