Kto by si to nevšimol, Nemecko je v EÚ nenahraditeľné. Bez Nemecka sa dnes nepohne žiadne zásadné rozhodnutie. Zodpovednosť za to nesú aj štáty ako Slovensko.

Zvážte posledné príklady.

Spor o poľsko-maďarské veto: V4 zmĺklo, slovenský premiér v Bratislave aj slovenský premiér v Prahe boli tíško, Igor Matovič ešte dodal, že Slovensko nemá byť otrokom V4. Mlčala prezidentka Čaputová, ktorá pritom ešte počas svojej návštevy Poliakom tlmočila, že vidí rozdiel medzi situáciou v Poľsku a Maďarsku, ktorá navyše musí vidieť podobnosť medzi našimi a poľskými súdnymi reformami a kompetenciami ministra spravodlivosti, ktoré právny štát neoslabujú, ale usilujú sa o jeho posilnenie. Ozval sa len prezident Zeman, aj to po funuse.

Do hry vstúpilo Nemecko a navrhlo kompromis akceptovateľný pre všetkých. Nemecko v tomto spore dosiahlo dva protichodné ciele: rozdelenie V4 aj podporu Varšavy a Budapešti pre rozpočet.

Príklad druhý: brexit. Odchod Británie stále nie je skončený proces, najnovšie došlo k ďalšiemu odsunu, riešia sa viaceré veci, napríklad ekonomicky malicherné a politicky citlivé témy ako napríklad rybárstvo. Ako by asi britskí voliči chápali odchod z EÚ, ak by mali európske kvóty, ktoré v ich suverénnych vodách zvýhodňujú francúzskych rybárov?

Rokovania vedie Komisia, na čele s bývalou ministerkou Angely Merkelovej došlo k istému posunu, ale všetky strany už čakajú na vstup Nemecka do jednaní.

Človek sa len ošíva ako so zlým svedomím: Kde sú všetci tí anglofili, ktorí lamentovali nad odchodom Británie z EÚ, všetci atlantisti, ktorí si cenia britskú armádu a jej nezastupiteľné miesto pre bezpečnosť v Európe, všetci priaznivci slobodného trhu a globálnych dohôd, ktorí aj voľnejšie pravidlá pre obchod s Kanadou dokážu obhajovať, ale teraz mlčia? A kde sú zástancovia Turecka, ktorí pred dekádou obhajovali všetky dostupné výhody pre Turkov, dnes tlieskajú dohode, kde EÚ dotuje Turecko (a nerieši jeho expanzívnu politiku), len aby zostali migranti na jeho území?

Na všetko je vždy dosť dôvodov, dosť zdrojov, len pri Británii ide o princíp? Teda, až kým do hry nevstúpi Nemecko?

Dalo by sa pokračovať, hovoriť o fonde obnovy, o rozpočte, Ukrajine a Rusku… Yanis Varoufakis vo svojej knihe Dospeláci v miestnosti opísal, ako aj zdanlivo nefunkčná ekonomická architektúra EÚ vyhovuje najmä Nemcom, akú rolu tam plnia ostatní vrátane pritakávačov z krajín ako Slovensko (Varoufakis nazýval vtedajšieho ministra financií Petra Kažimíra nemeckým roztlieskavačom).

Keď raz budú historici hodnotiť ďalší zlom európskej integrácie, po brexite, po tom, ako sa EÚ nestala super-štátom nadizajnovaným v ústave EÚ, po krízach, ktoré posilnili legitimitu a rozhodovanie štátov na úkor Bruselu, všimnú si – myslím – dve veci.

Po prvé, že EÚ sa na konci Merkelovej epochy zmenila na Európu, kde rastie napätie medzi štátmi. Že sa nepresadil vznik ideových skupín, že po desaťročiach, keď sa európsky princíp používal na zjednocovanie rôznych národných záujmov, teraz sa používa na ich delenie.

Hoci sa to predstiera, zakladateľský mýtus už nefunguje. Ako by mohol, keď Adenauer, de Gasperi alebo de Gaulle verili niečomu dosť inému ako ich dnešní nástupcovia. Nefunguje už ani to, čo fungovalo za Kohla. A o rok-dva, keď sa v Nemecku prihlási o slovo post-merkelovská epocha, zmena bude ešte viditeľnejšia.

Po druhé, v tejto aréne dominuje Nemecko spôsobom, že žiadna dohoda nie je predstaviteľná bez jeho zásadnej roly. Nie je to len silou Nemecka, je to aj prístupom ostatných štátov.

Nikto predsa nebráni slovenskému ministrovi zahraničných vecí povedať, že k Británii by sme sa nemali správať macošskejšie ako ku Kanade či Turecku. A za týmto postojom zorganizovať štáty, ktoré si želajú dobré obchodné vzťahy s Londýnom.

Keďže sa tak štáty a bloky štátov nesprávajú, pomáhajú stvoriť nemeckú úniu, a to je životné ohrozenie pre fungovanie EÚ.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.