Tajný katolicizmus dvoch velikánov

Martin Leidenfrost píše o Péterovi Esterházym a Petrovi Handkem, dvoch velikánoch európskej literatúry a ich utajenom vzťahu ku katolíckej viere.

Často sa nám zdá, že Európa – a zvlášť jej moderný kultúrny život – je beznádejne odkresťančená. Preto sa chcem s čitateľmi podeliť o dve informácie, ktoré ma túto jeseň prekvapili a potešili. Reč bude o maďarskom spisovateľovi Péterovi Esterházym, ktorý zomrel v roku 2016 vo veku len 66 rokov, a o dnes 78-ročnom Rakúšanovi Petrovi Handkem, ktorý dostal v roku 2019 Nobelovu cenu za literatúru.

Mám v Budapešti skvelého kamaráta. Vynechám jeho meno, aby som mu náhodou zbytočne neškodil. Hrá totiž dosť významnú úlohu v stredoeurópskom kultúrnom živote, jeho manželka je jednou z najväčších umelkýň v našich šírkach. Môj kamarát je starý ľavičiar, kritik Viktora Orbána aj maďarskej opozície, no je tiež bývalý miništrant. Hoci svoju vieru už nevie bežným spôsobom praktizovať, hovorí si hrdo rímsky katolík a neustále túži po tom, čo on nazýva „kultom“ a čo ja jednoducho „omšou“. Môj postarší kamarát spoznal v svojom živote väčšie osobnosti ako mňa, z nejakého dôvodu sa ale chce kamarátiť práve so mnou. Myslím si, že to bude mojím katolicizmom. Po maďarsky síce neviem ani ceknúť, naučil som sa ale celý maďarský ruženec a to kamošovi strašne imponuje. Vždy mu rozumiem, keď ma po maďarsky predstavuje Maďarom, lebo sa pri tom vždy vyskytuje slovíčko rózsafüzér.

V septembri tento môj skvelý kamarát organizoval obrovský mulatság na počesť svojho nebohého priateľa Pétera Esterházyho. Literárny festival trval tri dní, boli tam filmy, čítačky, happeningy a tucet často medzinárodných panelov. Kamoš trval na tom, že musím prísť aj ja, hoci som zo všetkých prítomných o Esterházym vedel suverénne najmenej (medzi nami – rovno nič). Na konci prvého dňa som nadobúdal opatrný pocit, že teraz už viem o hravom postmodernistovi takmer všetko, takú to malo erudovanosť. O žiadnej viere ale nebola reč.

Môj kamarát má asi najkrajší byt, do ktorého som kedy v živote vkročil, nachádza sa v budínskom činžiaku s pavlačou. Prespal som uňho, raňajkovali sme na balkóne. Odrazu mi začal rozprávať o Esterházyho viere. Rozprával mi príhodu, keď boli kedysi spolu na akcii pri Balatone. V nedeľu ráno si tam Esterházy odskočil na katolícku omšu. Súčasťou partie bola žena, ktorá to nevedela pochopiť, sama už dávno vystúpila kvôli zlým kázňam jedného farára z cirkvi. Esterházy vraj len lakonicky utrúsil: „Veď človek nechodí do kostola kvôli farárovi.“

Zdvihol som obočie. Pýtam sa kamaráta: „Vy ste včera prebrali každý detail jeho spolupráce s jednou rakúskou lektorkou v 80. rokoch – prečo nepadlo ani jedno slovo o jeho viere?“ Kamarát chápal moje rozrušenie: „On si to sám nechával pre seba. My sme to síce vedeli, ale nepísal o tom ani verejne o tom nerozprával.“ – „A on chodieval do kostola pravidelne?“ – „Normálne, každú nedeľu, celý svoj život.“ – „Aj sviatosti mal?“ – „Podľa mňa mal všetky sviatosti. Aj jeho spovedníka poznám.“

O mojom rakúskom krajanovi Petrovi Handkovi som vedel o niečo viac. Nepoznám ho síce osobne, už tridsať rokov žije v mestečku pri Paríži, ale prečítal som dobrý tucet jeho kníh. Z listu, ktorý Handke napísal pred siedmimi rokmi jednej rakúskej redakcii, viem aj to, že nobelovec čítal aj niečo odo mňa, nejaké moje európske reportáže. Majster vtedy explicitne chválil moje „nepoddajne spravodlivé obrazy z diaľky“. Tieto slová sú mojou nobelovkou.

Neviem povedať, či Peter Handke chodí do kostola. Veľký srbofil nechal nejaký ten čas o sebe šíriť fámu, že po vypuknutí kosovskej vojny v roku 1999 konvertoval z katolíckej na srbskú pravoslávnu vieru. To ale zrejme nie je pravda, jeho korutánska krstná farnosť nikdy nedostala správu o vystúpení. Z jeho tvorby viem, že spisovateľ opisuje tradičnú sféru kresťanstva vždy s hlbokou náklonnosťou. Milujem napríklad jeho malý text o tom, ako dedinskí farári z celej Galície prichádzajú do katedrály v Santiagu de Compostela, aby načerpali svoju ročnú dávku oleja, napríklad na sviatosť pomazania chorých. Cítim z toho, že má katolicizmus rád.

V októbri zverejnil rakúsky denník Kurier prekvapujúce interview s Handkem. Za normálnych okolností by to bol škandál roka, Handke napríklad žiadal, že zodpovední za koronapolitiku „by mali byť postavení pred súd národov“, lenže v ten istý víkend padla v Rakúsku Kurzova vláda a Handkeho zúčtovanie s opatreniami vyšumelo. V rozhovore nobelovec vykríkol: „Aké šialenstvo sa tam stalo! V tom čase bolo zakázané chodiť sám do lesa!“ Rozprával: „Všetko mi príde také nesprávne. Na ulici vidíte takmer len mladých ľudí a nekonečne veľa osamelých starých ľudí. Poletujú okolo, akoby boli duchmi. Možno to tak bolo vždy, ale teraz je to zarážajúce.“ Priznal, že keď videl v médiách „odborníka“, pomyslel si: „Daj mu facku zľava i sprava! Zase ďalší odborník!“

Nekonečné francúzske lockdowny s prísnym nočným zákazom vychádzania prežíval Rakúšan svojsky. Vysedával sám v zadných miestnostiach hostincov a pil s hostinským. Vybavil si od svojho francúzskeho vydavateľa Gallimard „úplne falošný“ papier, v ktorom bolo uvedené, že tento velikán európskej literatúry píše v noci na ulici významné dielo. Nie vždy mu to policajti žrali. Cesta pri jeho dome je zároveň hranicou medzi dvomi okresmi. Keď švihlý starec šliapal na nesprávnej strane cesty, zastavili ho policajti s otázkou: „Ste si vedomý, že ohrozujete iný okres?“ To si ešte Handke myslel, že ide o žart. O dva týždne neskôr mu ale prišla poštou pokuta 135 eur.

Pri inej nočnej kontrole už francúzski policajti „falošný papier“ o pouličnej tvorbe spisovateľa akceptovali.

A teraz detail, ktorý mám osobne na Handkeho lockdownovej spovedi najradšej a pre ktorý ho ešte viac ako kedysi podozrievam z katolicizmu: Nobelovec totiž sedel v noci pred Notre Dame. Sedel a pozeral sa na fasádu vyhorenej katedrály.

A v ruke mal ploskačku.