Antónia: Chcela som sa zabiť, ale Bohu som ublížiť nechcela

IMG_0807 Antónia Žigová. Foto: Godzone

Antónia zažívala vplyvom rodinného zázemia depresie už od detstva. Viera v Boha bola len čímsi sivým, na pozadí všetkého, čím si prechádzala. Keď sa však rozhodla, že si siahne na život, Ježiš zasiahol a láska v jeho očiach jej nedovolila uskutočniť jej rozhodnutie. Tonka Žigová (27) pracuje v evanjelizačnom projekte Godzone na Sliači a porozprávala nám o tom, ako ju Boh vyviedol z tmy a nelásky k sebe samej.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Aké bolo tvoje detstvo? V akom prostredí si vyrastala?

Moje detstvo bolo trochu netradičné. Keď som mala osem rokov, moja mama začala pracovať v zahraničí a môj otec bol alkoholik. Kým som si tieto veci neuvedomovala, tak bolo moje detstvo veľmi pekné, bývala som na dedine, väčšinou sme boli stále v lese. No postupne som si začala uvedomovať všetky tie veci, ktoré sa doma diali, všetky problémy a záležitosti okolo môjho otca. Čím som bola staršia, tým to bolo náročnejšie.

Máš aj súrodencov?

Áno, mám dvoch starších súrodencov.

Rozumeli ste si so súrodencami? Podržali ste sa navzájom pri dospievaní?

So súrodencami som mala odmalička celkom dobrý vzťah. Avšak moja sestra odišla dosť skoro na internát a môj brat odišiel do zahraničia, takže sme neboli v takom intenzívnom kontakte.

Bola si nejakým spôsobom vychovávaná k viere?

K viere som bola vychovávaná, ale bolo tam taktiež viacero iných, mimokresťanských vplyvov. Pamätám si, že moja mama sa zaoberala rôznymi energiami, veštením, kamienkami a takýmito vecami. No vždy tam bol aj Boh. Vždy mi vravela, že On je domov. Verili sme v Boha, no zároveň aj v tie ostatné veci.

Ako sa prejavovalo rodinné zázemie a problémy tvojho otca na tvojom prežívaní?

Moje detstvo sa dosť premietlo na mojej psychike. Do nejakých dvanástich rokov som trávila veľa času u psychológov. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože som bola veľmi citlivé dieťa a všetko som prežívala ťažšie. Mala som depresie, chcela som ujsť z domu a neskôr sa u mňa v puberte prejavilo veľa psychických aj fyzických problémov.

Dokázala si v takomto stave vnímať Boha?

Boha som v čase tých najhorších problémov veľmi nevnímala. Mala som pocit, že je veľmi ďaleko. Pre mňa bol vždy niekým, ku komu som sa modlila len vtedy, keď som sa už veľmi bála. Vždy to boli modlitby typu: „Prosím, sprav toto a už nikdy od teba nebudem nič chcieť.“ Akurát v tom čase to bolo náročné. Ale našťastie, keď som mala štrnásť rokov, Boh prišiel do môjho života a ja som sa obrátila.

Antónia Žigová. Foto: Godzone

A vieš aj konkrétne opísať, akým spôsobom Boh prišiel do tvojho života?

U mňa to prebiehalo postupne. Myslím si, že by som náhly skok ani nezvládla. Boh ku mne prichádzal postupne od dvanástich rokov, keď som bola na tábore. Potom som cez svoju kamošku prišla v štrnástich do spoločenstva. Zapáčilo sa mi tam, pretože tam boli ľudia, ktorí ma mali radi už od začiatku, bez toho, aby ma poznali, aby vedeli o mojich zlých veciach. A hoci ma neskôr oveľa lepšie spoznali, neprestávali ma mať radi. Ukazovali mi, aký je Boh naozaj – a nie tie predstavy, ktoré som o ňom mala ja. Ukázali mi, že je môj Otec, ktorý ma miluje nadovšetko a je pri mne, nech sa deje čokoľvek. 

Bojovala si aj po obrátení s nejakými problémami?

Istý čas bolo všetko v poriadku. Problémy však prišli neskôr. Pár mesiacov som trpela veľmi ťažkou depresiou, a to som bola obrátená už niekoľko rokov.

Aký mala depresia priebeh, prípadne ako vyvrcholila?

Moja depresia bolo spôsobená tým, že som bola vo vzťahu, v ktorom mal ťažkú depresiu aj môj priateľ – a snažili sme sa to spolu riešiť. Ale bolo to, ako keď slepý vedie slepého a spoločne sme padli do ešte väčšej tmy. Snažila som sa mu pomôcť, ale nezvládala som to. Myslela som si, že je moja vina, že sa má zle. To vedomie, že som mu nemohla pomôcť, ma dostalo až na samé dno, keď som už nechcela ďalej pokračovať. 

A čo sa stalo, že si sa rozhodla pokračovať?

V momente, keď to bolo najhoršie, som kráčala zo školy a vravela som si, že tomuto svetu bude oveľa lepšie bezo mňa. Chcela som sa zabiť. Mala som pocit, že každému ubližujem a všetkým bude bezo mňa lepšie. A ako som tak kráčala, v tom momente, keď som si už rozmyslela, ako sa zabijem, zrazu som uvidela Ježiša. Videla som, že veľmi plače. Až tak, že sa nevedel nadýchnuť. Vtedy som sa veľmi rozplakala aj ja. On bol ten posledný, komu som chcela ublížiť. On bol jediný, kto stál pri mne – a ja som mu napriek tomu všetkému ublížila až tak, že som myslela na samovraždu. Vedela som, že ho to veľmi bolí. V tej chvíli som to nemohla urobiť, nemohla som ublížiť Bohu. No zároveň som pri jeho pohľade pochopila, že Ježiš neplakal preto, že som mu ublížila, ale preto, že ho to veľmi mrzelo. V jeho pohľade nebol ani kúsok sklamania, iba čistá láska. Vtedy som sa rozhodla, že sa nezabijem.

Bolo pre teba ťažké uveriť, že ťa dokáže až takto milovať?

Zo začiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké. Ale keďže ma miloval práve vtedy, keď som bola na úplnom dne, tak som si povedala, že na tom celom niečo bude. Postupe som tomu začala veriť aj ja. Začala som veriť, že som hodná jeho lásky a že nech sa deje čokoľvek, ak ma dokázal milovať vtedy, tak nie je naozaj nič, čo by nás odlúčilo od jeho lásky.

Začal sa po tomto stretnutí tvoj život meniť?

Môj život sa od toho stretnutia úplne zmenil. Predtým, keď som v štrnástich uverila, vedela som, že Boh ma miluje, ale bolo to len niečo rozumové. No po tomto svojom zážitku som to naozaj prežila, a tým pádom sa zmenilo aj moje prežívanie vzťahu s Bohom a viery. Boha som vpustila oveľa hlbšie do svojho vnútra a on začal vďaka tomu uzdravovať aj veci v mojej rodine. Nechala som mu priestor, aby konal ešte viac. Vedela som, že mu môžem dôverovať. Zažila som si to na vlastnej koži.

A naučila si sa milovať aj samú seba?

Postupom času som sa to naučila. Boli to roky, keď Boh pracoval aj v tejto oblasti, keď mi hovoril o mojej hodnote. Niekedy je deň, keď si poviem, že to mohlo byť aj lepšie. Ale viem, že tú hodnotu toho, kto som, mám v ňom. To mi stačí na to, aby som sa mala rada.

A čo tvoj vzťah s rodinou? Zlepšil sa?

Môj vzťah s rodinou sa zlepšil. Tiež to išlo veľmi postupne. Ale verím, že na tom pracoval práve Boh. Od sedemnástich žijem sama – a tým pádom som bola od rodiny vzdialená. No rokmi sa náš vzťah zlepšoval. Voláme si, stretávame sa a vieme sa porozprávať aj o hlbokých veciach. Takže je to oveľa lepšie, ako to bolo predtým.

Zažívaš to, že Boh nie je mŕtvy, v každodenných maličkostiach?

To, že Boh nie je mŕtvy, zažívam naozaj každý deň. Každý deň mi ukazuje, že je dobrý Boh. Aj v maličkostiach. Napríklad keď idem do práce, pustím si chvály a Boh mi hovorí do dňa, ku mne osobne. Uzdravil ma z rôznych vecí – aj fyzických, z rôznych bolestí. A každý deň je nejaká maličkosť, ktorú od neho zažívam. Učím sa vidieť, že Boh naozaj koná každý deň.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.


Ďalšie články