Demokraciu dnes obhajuje Varšava proti Bruselu

249669706_419571239533939_2303967235138262967_n Foto: Morawiecki/FB

Minulý týždeň žili európske inštitúcie poľskou otázkou. Začala sa nová etapa tlaku na Varšavu vyvolaného rozhodnutím poľského ústavného súdu o neplatnosti niektorých častí lisabonskej zmluvy pre ich rozpor s poľskou ústavou. Predsedníčka Európskej komisie oznámila prvé sankcie. Ak Poľsko svoj postoj neprehodnotí, nemôže počítať s 24 miliardami eur z covidového Fondu obnovy. Premiér Morawiecki v Európskom parlamente vyhlásil, že jeho krajina sa nenechá vydierať.

Európsky parlament napriek tomu usudzuje, že Komisia je príliš mäkká. Chystá proti nej žalobu na Európskom súdnom dvore, pretože vraj zanedbáva ochranu právneho štátu v Poľsku a Maďarsku. Pravdepodobne ide o bruselskú hru, žaloba umožní Komisii tvrdiť, že nemá kam ustúpiť. Holandský premiér prišiel na pravidelné stretnutie šéfov vlád s parlamentnou rezolúciou odsudzujúcou Poľsko; doma má najväčšie európske prekladisko tvrdých drog, od marcových volieb nedokázali zostaviť vládu, ale na kopanec k východu si tam vždy čas nájdu.

Šéfovia európskych vlád síce neboli takí emotívni ako v júni, keď sa vrhli na Maďarsko pre jeho, pre Brusel neprijateľnú, snahu udržať si kontrolu nad školskou výučbou. Aj tak nejaké dve hodiny umývali Poliakom hlavu. Keď prešli k tomu, čo by riešiť skutočne mali, migrantov a energetickú krízu, k výsledku nedošli. Snahy riešiť príčiny nárastu cien energií zablokovali Brusel a Berlín, surrealisticky popierajú, že by ceny súviseli s ich zelenými experimentmi.

Hoci v debate o Poľsku sa Varšavy zastali iba Maďari a Slovinci, Varšava zďaleka nie je taká osamotená, ako tvrdia propagandisti mediálneho mainstreamu. Kritici Poľska totiž majú pravdu, že ide o budúcnosť európskej demokracie, iba sa mýlia v stranách konfliktu. Demokraciu dnes obhajuje Varšava proti Bruselu. Na prvý pohľad sa to nemusí zdať. Poľský ústavný súd zrušil ustanovenia zmluvy, ktorú Poľsko krátko po vstupe do EÚ prijalo a riadne ratifikovalo. Nemajú pravdu kritici, keď tvrdia, že ak má Európa fungovať, musia sa všetci držať pravidiel, ktoré si medzi sebou dohodli?

Problémom nie sú pravidlá, ale ich svojrázna interpretácia zo strany bruselských inštitúcií. Európska komisia a Európsky súdny dvor si z kompetencií, ktoré im boli štátmi demokraticky zverené, už desiatky rokov úspešne odvodzujú kompetencie nové, ktoré im štáty nikdy zveriť nechceli. Zatiaľ čo predtým technokraticky argumentovali tým, že bez odvodených kompetencií nemôže fungovať spoločný trh, v posledných rokoch siahajú k ideológii, tvrdia, že bránia európske hodnoty.

Potom už nezáleží na tom, že štáty nikdy nedali Bruselu právomoc posudzovať národné školstvo ani organizáciu súdov. Niektoré ustanovenia Lisabonskej zmluvy sú natoľko všeobecné, že pri patričnom výklade umožňujú európskym inštitúciám zasahovať do čohokoľvek. Žiadna oblasť domácej politiky už nie je uchránená pred bruselským dozorom a pred sankciami. Trestaný je každý odpor voči uzurpácii ďalších kompetencií, aj obrana vlastnej ústavnosti. Varšava čelí sankciám za pokus reformovať v súlade s ústavou poľské súdy, ktorých zlé fungovanie bolo zdrojom dlhodobej frustrácie.

Štáty sa môžu len veľmi ťažko brániť tomuto nahradzovaniu demokracie akousi európskou technokraciou. Rad rozhodnutí bruselských inštitúcií je totiž priamo aplikovateľný v domácom prostredí rovnako ako rozhodnutie národných inštitúcií. Ak vláda spochybní bruselské rozhodnutia, spochybňuje aj svoje vlastné.

Napriek tomu sa dnes v Európe rysujú dve východiská. Prvú cestu ukazuje Poľsko: zrušiť tie časti Lisabonskej zmluvy, o ktoré sa opiera to najhoršie zneužívanie. Druhé východisko ponúka Nemecko. Nie vláda v Berlíne, ale ústavný súd v Karlsruhe. Dlhodobo odmieta priznať Európskemu súdnemu dvoru právo na konečnú interpretáciu kompetenčných sporov. Nevzdal sa práva posudzovať z pohľadu nemeckej ústavy, či inštitúcie Únie konajú v súlade s právom. Nedávno označil za čiastočne protiústavné konanie Európskej centrálnej banky pri nákupe štátnych dlhopisov, tým poprel predchádzajúce ústretové rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. Aj Nemecko je preto na lavici obžalovaných, Európska komisia proti nemu od júna vedie konanie.

Výsledok bude prelomový. Buď prizná nemeckým inštitúciám právo na vlastnú interpretáciu európskeho práva a potom ho nemôže odoprieť Poľsku a ďalším, alebo zistí, že Nemecko svojimi krokmi európske právo porušuje a budú na mieste sankcie. Bohužiaľ, je tu aj tretia možnosť, ktorá by potvrdzovala osvedčenú bruselskú tradíciu dvojakého metra. Na východe sa meria prísne, na západe zhovievavo. Poľsku finančné sankcie, Nemecku jemné klepnutie cez prsty. Koniec-koncov sám Morawiecki správne upozornil, že poľské súdy sú dnes oveľa viac chránené pred politickými zásahmi, než v mnohých zakladajúcich štátoch EÚ.

Česko malo podporiť demokraciu proti bruselskému uzurpovaniu kompetencií a dvojitému metru. Prinajmenšom však nemalo zaťahovať bruselskú súdnu mašinériu do susedských sporov, ako sa stalo okolo bane Turow. V Bruseli sa teraz určite bavia, ako sa v strednej Európe požierame. Iste, obrana českého záujmu je správna, Poľsko vie byť prezieravé a občas preceňuje svoje možnosti. Ale než aby sme na suseda žalovali, mali sme si nájsť na bilaterálnej úrovni dostatočne silné páky, ktorými by sme si vynútili kompromis. Na to by sme však potrebovali fungujúcu diplomaciu. Tá tu už pár rokov nie je a nič nenaznačuje, že by sa to mohlo zmeniť.

Text vychádza súčasne v Mladej fronte Dnes, so súhlasom autora a redakcie.


Ďalšie články