Doktor Fauci je hotový. Najvyšší americký zdravotnícky byrokrat sa stal najviditeľnejším americkým a svetovým symbolom politicky polarizujúceho prístupu k pandémii a jeho dni sú dnes spočítané.

Fauci bol kultovou postavou pre liberálov a úmerne tomu ho konzervatívci neznášali. Stal sa priamo symbolom protitrumpovskej #resistance, čo bolo vlastne zvláštne vzhľadom na to, že si po celý čas pandémie podržal svoju funkciu riaditeľa NIAID (Národného inštitútu alergií a infekčných chorôb), člena koronavírusového tímu Bieleho domu a jedného z hlavných hovorcov vo veci covidu.

Napríklad okolo šéfky tímu Deborah Birxovej, takisto kvalifikovanej a nepolitickej vedkyne a vedeckej byrokratky, nikdy takáto aura nevznikla a naopak, bola skôr podozrievaná, že sa prezidentovi podvoľuje. Čo však bolo tiež nepodložené, rovnako ako to, že Fauci je umlčiavaný – on sám verejne potvrdil, že mu nikto z Bieleho domu nezakazuje a necenzuruje verejné výstupy.

Fauci nebol žiadny veľký liberál alebo progresivista. Ani nevyhľadával politický aktivizmus a nebudoval si status celebrity. Jeho politickosť bola iného charakteru – bol úspešný v navigovaní sféry vedeckej byrokracie. To je v USA, veľkej krajine a vedeckej superveľmoci, oveľa náročnejšia úloha ako napríklad u nás a Fauci je určite kompetentnejší ako nejaký americký doktor Drahoš.

Stúpal hore počas republikánskych i demokratických vlád a poznal sa s tými, ktorých bolo treba poznať. Bol to špičkový insider, ktorý však odmietal postúpiť na byrokratickom rebríčku vyššie a stať sa riaditeľom National Institutes of Health (NIH), vrcholnej inštitúcie zastrešujúcej verejné zdravotníctvo, pod ktorou jeho NIAID spadá. Pretože by to znamenalo definitívnu rozlúčku s vedeckou prácou. A tú Fauci robil, jeho príspevky k výskumu AIDS v 80. rokoch, ale aj ďalšie boli dôležité.

Prečo je jeho povesť dôležitá? Pretože jeho prístup k verejnému zdravotníctvu je v zásade manipulatívny. Verí v ovplyvňovanie správania ľudí vcelku ľubovoľnými prostriedkami a na to potrebujete autoritu. Vlani v marci zverejnila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odhad, že smrtnosť na covid je 3,4 percenta, čo bolo, ako sa veľmi skoro ukázalo, príliš prestrelené číslo. Ale bol to jeden z prvých odhadov a od vysoko viditeľnej inštitúcie, takže veľmi utkvel v pamäti.

Z medzitým zverejnených e-mailov vieme, že Fauci už v tom čase, na samom začiatku pandémie, súkromne pracoval s údajom 0,5 percenta a dodával, že osobne odhaduje, že môže byť ešte nižšia. Čo sa ukázalo byť vcelku realistické. Ale verejne v tom čase proti strašidelnému údaju WHO nijako výrazne nevystupoval. Rovnako tvrdil, že z nakazených môže skončiť v nemocnici 20 percent. Dnes vieme, že to je nadsadené aj pre najstaršiu vekovú skupinu.

Jeho verejné vystúpenia prešli v priebehu pandémie radikálnymi zmenami. Najprv hovoril, že rúška sú nezmysel, ale neskôr priznal, že to robil z obáv, že rúšok nie je dosť. Postupom času dospel k tomu, že odporúčal rúška všade, čím viac, tým lepšie – napríklad aj dve na sebe. Hoci aj látkové, ktoré, ako dnes vieme, sú takmer zbytočné. „Chcem, aby sa stali pre ľudí symbolom toho, čo máte robiť. Vyjadruje to rešpekt k druhému a očakávanie rešpektu od neho,“ povedal na nosenie rúšok tento rok v máji.

To je v zásade problém rozporu medzi kultom „vedy“ a vedeckého odboru v mene verejného zdravotníctva. „Veda“ asociuje mužov a ženy v bielych plášťoch, ktorí nám z laboratórnych prístrojov odčítajú na päť desatinných miest presne, aké má čo účinky. Verejné zdravotníctvo je v skutočnosti oveľa viac public relations. Fauci tiež priznal, že svoje verejné odhady toho, koľko percent imúnnych by bolo potrebné na dosiahnutie kolektívnej imunity, prispôsoboval podľa prieskumov ochoty ľudí nechať sa očkovať.

Fauciho autoritu však okolo vnútorných rozporov zdravotníckej politiky ohrozovalo niečo iné: skúmanie pôvodu nového koronavírusu. Ide o to, že NIH a Fauciho inštitút sú popredným svetovým finančníkom vedy. Je to jedna z vecí, ktorá dodáva práci na tomto mieste takú prestíž – vedci tam pracujú na odvrátení budúcej globálnej katastrofy. Jedna z metód, ktorú virológovia používajú, je takzvaný gain of function výskum – vírus je geneticky manipulovaný tak, aby sa zistilo, ako sa môžu vyvíjať jeho schopnosti, napríklad prenositeľnosť na človeka. Tá metóda nie je absurdná, vedci ju nepoužívajú so zlými úmyslami, ale je veľmi riskantná vzhľadom na riziko, že zmanipulovaný vírus môže uniknúť. Preto sa o jej prípustnosti viedli spory a americkí regulátori jej podmienky v poslednom desaťročí niekoľkokrát menili.

Je zjavne rozdiel v tom, či nový koronavírus preskočil z nejakého živočíšneho druhu na človeka, alebo unikol z čínskeho laboratória nedbalosťou pri riskantnom výskume spolufinancovanom americkými daňovými poplatníkmi.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.