Patrik Daniška: Progresivistické hnutie sa radikalizuje, treba podporiť Záborskej zákon

Mnohí ľudia, ktorí sú v progesivistickom hnutí, sú svojím založením radikáli, hovorí v rozhovore o petícii na podporu návrhu zákona na pomoc tehotným ženám, aj o šanciach na jeho schválenie Patrik Daniška, ktorý vedie Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku.

Prečo ste spustili petíciu na podporu návrhu zákona na podporu tehotným ženám?

Lebo chceme podporiť dobrý návrh zákona. Téma ochrany života sa dá uchopiť cez dva legislatívne prístupy. Jeden odstraňuje diskrimináciu nenarodených detí a druhý je o podnikaní krokov, vďaka ktorým sa v konkrétnych situáciách mamička rozhodne pre život dieťaťa. Oba prístupy považujem za dobré. Jeden nejde proti druhému, ale zároveň sa dopĺňajú – ochrana aj prevencia. Z minulosti máme skúsenosť, že takýto typ zákona môže prejsť, keďže v minulosti prešiel napríklad zákon o informovanom súhlase a poučení rodičov a aj predchádzajúci aj súčasný parlament ukázali, že podobný návrh zákona má šancu uspieť. Preto ho treba podporiť.

Ako to vyzerá s podpismi. Koľko ich už máte?

Momentálne ich je vyše 12-tisíc, petíciu stále možno podpísať.

V médiách nedávno zarezonovala opačná petícia lekárov, ktorí sa vyslovili proti tomuto návrhu zákona. Na druhej strane, nemalá časť lekárov ho určite podporuje, keďže z prieskumu organizácie Možnosť voľby vyplýva, že zhruba tretina nemocníc na Slovensku odmieta vykonávať potraty. Prečo sa podľa vás petíciou neozvali aj títo lekári?

Lekári zvyčajne veci ako petície neiniciujú, skôr ich podporia svojou odbornosťou, ale petície sú skôr občiansko-aktivistickou záležitosťou. Preto ma aktivizmus lekárov skôr prekvapil. Už keď pre nič iné, tak preto, že skladajú Hippokratovu prísahu, kde prisahajú, že potrat nespravia. A teraz tí istí lekári podporujú petície za to, aby sa potraty robili. Zdá sa mi, že ich aktivizmus trochu prekračuje hranice.

Tu si však treba uvedomiť aj to, že ak sa niekto chcel stať v minulosti gynekológom, tak v rámci atestácie musel vykonať aj potrat. Myslím, že prvá univerzita, ktorá to prestala vyžadovať bola Slovenská zdravotnícka univerzita, ktorá vznikla v roku 2002. Až nové generácie sa teda pri vstupe do branže nemuseli takto zašpiniť. Celá staršia generácia gynekológov, s malými výnimkami je však týmto poznačená, a preto drží potratovú líniu. Všetci títo ľudia sú zároveň na najvyšších funkciách vo svojom odbore a tiež majú silnú podporu médií, preto sa cítia neohrození.

Prečo sú tí druhí ticho?

Mladí gynekológovia, ktorí potraty nerobia, sú často v podriadenej pozícii oproti starším gynekológom, ktorí potraty tlačia. Myslím si, že mnohí sú radi, že môžu byť tam, kde sú. To sú najmä tí bratislavskí, ale určite aj inde. No a tí, ktorí sú z iných končín podľa mňa nie sú vtiahnutí do celého tohto mediálneho aktivizmu. Celkovo však mám pocit, že medzi lekármi je veľký strach niečo povedať, je tam nesloboda, minimálne keď to porovnám napríklad s právnikmi. Navyše, toto nie je zákon, ktorý by sa ich dotýkal, keďže okrem lepšej informovanosti na nich nemá takmer žiaden vplyv. A tí lekári, ktorí sú proti potratom, poučujú dostatočne svoje pacientky o možných rizikách aj teraz. Týka sa to teda len tých, ktorí potraty robia a informovaný súhlas nechcú robiť alebo prezentáciu pomoci flákajú.

Ako je možné, že niektorí gynekológovia nepoučujú svoje pacientky? Veď to majú podľa zákona povinne robiť už teraz, nie?

Áno, klasifikuje sa to ako porušenie ustanovení o informovanom súhlase, ktoré je kryté aj kontrolnými mechanizmami. Problémom je, že tie mechanizmy dostatočne nefungujú. Ak sú niekde podozrenia, že sa to porušuje a dá sa podnet, tak Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou buď nekoná, alebo sa toho snaží zbaviť posunutím to na VÚC, kde sa to väčšinou zastaví. Mechanizmus kontroly teda nie je funkčný. A preto je dobré, že v súčasnom návrhu sa pridáva ďalší prvok kontroly, ktorým je ministerstvo, ktoré to bude môcť kontrolovať ako ďalší orgán.

Liberáli proti tomuto návrhu zákona protestujú, konzervatívci sú skôr ticho. Prečo?

Liberáli to teraz vnímajú citlivejšie ako mnohí konzervatívci. Toto nie je ten typ zákona, ktorý by zastavil potraty. Môže pomôcť ženám v konkrétnych náročných životných situáciách, preto ho treba podporiť, ale štatisticky sa jeho dopad významne neprejaví. Vo svojej podstate je to dosť mierny návrh zákona, skôr pomáhajúci, prosociálny. V tomto prípade teda nejde o boj o zákaz potratov. Na tej druhej strane to však vnímajú veľmi citlivo, pretože pre nich ide o zmenu statusu quo. A v ich ponímaní sa na potraty skrátka nesiaha. Preto sú teraz takí aktivizovaní.

Aj v minulosti sme mali podobné návrhy zákonov, ktoré prešli, respektíve neprešli len veľmi tesne, ako napríklad v minulom volebnom období, keď chýbal len jeden hlas. Tie návrhy vtedy podporili poslanci ako Beblavý, ktorý je v tejto téme možno na úrovni Marcinkovej či Ledeckého, ktorí teraz hlasovali proti. Vtedy okolo toho celkovo nebola až taká hystéria. Čo sa zmenilo?

Myslím si, že to súvisí s celkovým nárastom agresivity progresívneho hnutia. Voľakedy bolo hlavnou mantrou pro-potratového hnutia, že potrat má byť legálny a zriedkavý. Hillary Clintonová, ktorá to vtedy presadzovala, je dnes veľmi kritizovaná, že si vôbec dovolila povedať na potraty niečo negatívne. Pro-potratové hnutie jednoducho zvolilo stratégiu totálnej neústupčivosti, kde sa ani slovkom nesmie o potrate zapochybovať. Šíri sa to zo Západu a prišlo to aj k nám. Bolo to vidno v Poľsku a teraz to vidno aj u nás, kde je to tiež agresívnejšie ako na vizuálnych prejavoch, tak aj obsahovo. Stačí sa pozrieť na tie vulgárne transparenty, ktoré sa dnes používajú. Je to jednoducho štýl revolučného aktivizmu, ktorý je mediálne zaujímavejší. Celkovo však taký ten uškriekaný aktivizmus vidno aj v iných oblastiach progresívnej agendy. Vezmime si napríklad Black Lives Matter a všelijaké genderové témy. Veď koniec-koncov, aj to, že tento návrh zákona je veľmi miernym prosociálnym návrhom, ktorý môže konkrétne pomôcť niektorým ženám a ich rodinám, pričom aj to niekomu vadí, ukazuje na radikalizáciu celého tohto prostredia. Celé progresívne hnutie sa teda radikalizuje čo do obsahu aj do formy.

Prečo je to tak?

Asi vyhodnotili, že umiernená cesta nie je efektívna. Navyše, mnohí ľudia, ktorí sú v progesivistickom hnutí, a to teraz nemyslím len na Slovensku, ale celosvetovo, sú svojím založením radikáli, ktorí čím sú hlasnejší, tým ich je viac vidieť, a tak udávajú trend celého toho myšlienkového prúdu.

Pro-choice hnutie je zároveň plné množstva protirečení. Len jeden príklad za všetky: ak je dieťa nechcené, tak ho označujú za zhluk buniek, ak je chcené, tak to je pre nich dieťa, ktoré treba ochraňovať. Ako si vysvetliť túto iracionalitu v tomto hnutí?

Tá tam nutne musí byť, lebo bez nej by sa im to celé rozsypalo. Ich argumenty sú dodatočnou racionalizáciou. Na začiatku je potreba zadných dvierok pri štýle života, ktorí títo ľudia vedú, kde skrátka nechcú niesť zodpovednosť za svoje sexuálne správanie. Je to dôsledok toho, že sex oddelili od reprodukcie a teraz sa retroaktívne chcú zbaviť rodičovstva a svojej zodpovednosti. To je spoločenská objednávka ľudí, ktorí chcú takto žiť, ale neprijímať už zodpovednosť, ktorá z toho plynie. A tomu sa prispôsobuje všetka rétorika. Keď neuspeje jeden argument, siaha sa po ďalšom a potom po ďalšom. Dôležité pre nich je, aby potrat ostal legálny, nie to, či to, čo vravia je pravdivé alebo nie.

To, čo obsahuje tento zákon, sa nachádza aj v programovom vyhlásení vlády, paradoxne však hlavný boj voči nemu vedie koaličná strana SaS. Nemal by už niekto stranu SaS korigovať aj v tomto smere? 

Áno, toto je súčasť programového vyhlásenia vlády, a ak niektorá koaličná strana bojkotuje programové vyhlásenie vlády, tak by bolo potrebné na to poukázať. Keby takéto agresívne kroky robil niekto z opozície, dá sa to pochopiť. Ale vlastní koaliční kolegovia? Nesúhlas je jedna vec, ale otvorená vojna cez zákerné pozmeňováky, ktoré idú proti podstate navrhovaného zákona, nečestné praktiky v legislatívnom procese, spájanie sa s opozíciou proti koaličnému partnerovi, to je niečo úplne iné. Toto by v normálnych pomeroch mala zastaviť koaličná rada, lebo takto sa spolupracovať jednoducho nedá.

Návrh prešiel prvým čítaním, no zdá sa, že jeho podpora sa bude medzi poslancami zmenšovať. Niečo naznačila už poslankyňa Romana Tabak.

Áno, nejaký úbytok hlasov hrozí. Aj v minulosti bola podpora v závere nižšia ako v prvom čítaní. Ešte v minulom volebnom období za podobný návrh v prvom čítaní hlasovalo pomerne veľa poslancov Smeru, ktorí tak už neurobili v treťom čítaní, čo bola akási hra. Teraz je zároveň značná časť poslancov zraniteľná voči tlaku médií. Viacerí by to aj chceli podporiť, ale boja sa médií. Na časť poslancov skrátka mediálny tlak skutočne pôsobí. Na druhej strane, pri prvom čítaní chýbalo niekoľko poslancov, o ktorých sa vie, že návrh podporujú.

Dá sa proti tomu niečo robiť?

Myslím si, že by mohol pomôcť individuálny prístup ľudí, ktorí poslancom napríklad napíšu mail, aby tento návrh podporili. A tiež je to o stálosti politikov. Mnohí z nich sú teraz prvýkrát v parlamente a chvíľu trvá, kým pochopia, že nie je koniec sveta, ak nespravia všetko presne tak, ako im predpisujú médiá, kým si skrátka vybudujú slobodný vzťah k médiám.

Aké sú podľa vás šance na prijatie návrhu zákona na pomoc tehotným ženám?

Naposledy chýbal jeden hlas. Keby sa napríklad jeden poslanec, ktorý chcel vtedy hlasovať za, nepomýlil, tak by sme to už mali prijaté. Navyše, vtedy bola zlá epidemiologická situácia, boli tam problémy ohľadne pozmeňujúcich návrhov, čo celú situáciu ešte viac skomplikovalo. Stále máme ten istý parlament, takže podľa mňa je pomerne vysoká šanca, aby to teraz prešlo.