Po poslednom strete v Karabachu prišli Rusi a prekreslili mapu

Víťazstvo vo vojne v Náhornom Karabachu a zdanlivo bezhraničná podpora zo strany Turecka sa začali prejavovať na sebaistote azerbajdžanského lídra Ilhama Alijeva. Ten stihol minulý týždeň naznačiť územné nároky voči Arménsku a zároveň počas vojenskej prehliadky ponížiť Rusko. Moskva reagovala chladným tichom a sériou varovných krokov, z ktorých najvážnejším môže byť prekreslenie terajších hraníc Náhorného Karabachu.

Mesiac od ukončenia krvavej vojny došlo v regióne k obnoveniu bojov po tom, ako sa špeciálnym silám Azerbajdžanu podarilo zo strategicky dôležitej vysokohorskej osady nachádzajúcej sa mimo zóny ruskej mierotvornej misie vytlačiť miestnych arménskych domobrancov. Rozhárajúci sa konflikt ukončil až príchod ruských síl, ktoré prinútili obe strany vrátiť sa na svoje pozície.

Tento na pohľad malý incident mal však nečakanú dohru po tom, ako ruské ministerstvo obrany na druhý deň bez akéhokoľvek komentára zverejnilo novú mapu zón ruskej mierotvornej misie. Tá po novom do ruskej zóny zahrnula oblasť nedávnych bojov, v ktorej museli zasahovať ruské sily. Hoci azerbajdžanskí analytici špekulovali, že oblasť zahrnuli pod ruskú zónu len dočasne, kým sa nestiahnu arménske sily, v Baku narastá nervozita.  

Zabudnutých šesťdesiat statočných

Po tom, ako 9. októbra pod náporom azerbajdžanskej ofenzívy padlo mesto Hadrut, sa podarilo lídrovi miestnej náhornokarabašskej arménskej strany Národná obroda Hajikovi Chanumjanovi presunúť do hornatých oblastí na západe rovnomenného okresu, kde zozbieral malé jednotky bojovníkov a zmobilizoval miestnu domobranu. Skupinke asi 60 miestnych bojovníkov sa následne darilo až do konca vojny brániť dve malé osady Hin Taghlar a Chcaberd. Arménski ozbrojenci zároveň podľa miestnych médií podnikali aj výpady s cieľom oslabiť azerbajdžanské sily podieľajúce sa na bojoch o kľúčové mesto Šuša, ktoré však nakoniec Azerbajdžanci dokázali získať pod svoju kontrolu.

Po podpísaní prímeria, ktoré sa rovnalo faktickej porážke Arménov, tak vďaka Chanumjanovim mužom zostala v Hadrutskom okrese malá arménska exkláva, do ktorej spadali obe spomínané osady, ako aj kláštor Katarovank zo 4. storočia po Kr. Ten sa rozprestiera na hore Dizapajt vo výške 2 478 metrov nad morom. Z vojenského hľadiska ide o mimoriadne dôležitú výšinu, vkliesnenú v srdci Azerbajdžancami kontrolovanej oblasti.

Tá však z nateraz neznámeho dôvodu nebola začlenená do zóny ruskej mierotvornej misie, a to aj napriek tomu, že sa nachádza v Náhornom Karabachu, a nie v jednom z okresov, ktoré sa na základe dohody o prímerí mali vrátiť pod kontrolu Baku. Je možné, že na malú skupinku 60 domobrancov hlboko v oblasti kontrolovanej Azerbajdžanom sa pri náčrte hraníc Rusmi kontrolovanej zóny zabudlo. Viac než mesiac od uzavretia prímeria si na nich okrem miestnych médií spomenul len málokto, až dokým sa v sobotu neocitli v epicentre boja – skutočného aj geopolitického.  

Obnovené boje

V sobotu 12. decembra zaútočili na obe dediny azerbajdžanské špeciálne jednotky. Po niekoľkých hodinách bojov s Chanumjanovími domobrancami sa Azerbajdžancom podarilo obsadiť Hin Taghlar a prebojovať sa až k okraju osady Chcaberd. V tom čase však už na bojisko dorazili prvé sily ruských mierotvorcov. V nedeľu ráno po tom, ako Rusom prišli ďalšie posily, sa podarilo boje nakoniec ukončiť.

Zo začatia útoku, ktorý si vyžiadal najmenej niekoľko zranených, obvinila arménska vláda ešte v ten deň Azerbajdžan. Baku reagovalo vyhlásením, že išlo o protiteroristickú operáciu proti arménskym ozbrojencom, ktorí mali v oblasti útočiť na azerbajdžanské sily. Moskva prstom na vinníka priamo neukázala, avšak ruské médiá vrátane provládnej stanice Pervyj Kanal z eskalácie obvinili Azerbajdžan.

Bez ohľadu na príčinu by obsadenie tejto oblasti bolo porušením dohody o prímerí, v ktorej sa píše, že Azerbajdžanu sa majú vrátiť všetky Arménmi kontrolované okresy mimo Náhorného Karabachu, avšak v rámci Náhorného Karabachu samého si obe strany majú ponechať všetky oblasti, ktoré kontrolovali v čase podpísania prímeria.   

• 

Hoci sa stále nedá s určitosťou povedať, kto bol agresorom, Hin Taghlar a Chcaberd by pre Azerbajdžancov boli jednoznačne tŕňom v oku aj bez toho, aby tam sily miestnych Arménov podnikali akékoľvek aktívne operácie. Pokus o jeho vytrhnutie by Baku zároveň umožnil zdanlivo beztrestne otestovať efektívnosť ruských síl v regióne, keďže išlo o oblasť kontrolovanú Arménmi, avšak nachádzajúcu pomerne ďaleko od zóny ruskej kontroly. Ak tomu tak aj bolo, reakcia ruských síl nebola podľa predstáv Baku.

Je zóna ruskej kontroly všade tam, kde príde ruský vojak?

V nedeľu 13. decembra, len niekoľko hodín po incidente, zverejnilo ruské ministerstvo obrany novú mapu zóny pôsobenia ruských mierotvorcov, ktorá v sebe nečakane zahŕňala aj osady Hin Taghlar a Chcaberd vrátane niekoľko desiatok kilometrov dlhého územného koridoru spájajúceho túto Arménmi kontrolovanú exklávu so zvyškom územia pod ruskou kontrolou. K zmene mapy došlo bez akéhokoľvek komentáru alebo vysvetlenia zo strany Kremľa.

Vo svojich prvých komentároch azerbajdžanskí experti v prevažnej väčšine predpokladali, že nová mapa zaznamenáva len dočasný stav, keď v oblasti pôsobia ruské sily s cieľom stiahnuť odtiaľ arménskych ozbrojencov. „Mapa ruského ministerstva obrany sa menila opakovane. Je možné, že tomu je tak aj tentokrát. Môže ísť o dočasnú zónu činnosti mierotvorcov v súvislosti s novými okolnosťami. Nedá sa vylúčiť, že práve ruskí mierotvorcovia budú z oblasti sťahovať arménskych vojakov,“ uviedol azerbajdžanský analytik Ilhar Velizade.

Mlčanie Kremľa v súvislosti s prekreslenou mapou však začína vážne znepokojovať Baku. A práve to môže byť cieľom Kremľa. „Zdá sa mi, že mierotvorcovia niekedy podnikajú kroky, pri ktorých prekračujú svoj mandát. Dúfam preto, že azerbajdžanská vláda, ministerstvo obrany a špeciálne jednotky vyjadrujú počas stretnutí s lídrami mierotvornej misie v tejto veci svoj názor,“ vyhlásil v pondelok azerbajdžanský poslanec Tair Karimli s tým, že ruskú prítomnosť v Náhornom Karabachu si „neželajú ani iné štáty, ani azerbajdžanská verejnosť“. Ruské sily by preto podľa jeho slov mali rešpektovať „suverénne práva Azerbajdžanu“.

To, či sa hranice ruskej zóny začnú skutočne posúvať aj spolu s ruskými vojakmi, ukážu pravdepodobne už najbližšie dni. Ak by zo strany ruského rezortu bola najnovšia mapa skutočne len vyjadrením dočasnej operácie, mlčanie okolo nej je pre Baku jasnou demonštráciou toho, že Rusi môžu mapu regiónu prekresľovať podľa svojich potrieb. Takáto demonštrácia nie je bezúčelná, ide o vážne varovanie.

Žltá karta pre režim Ilhama Alijeva

Nejde pritom o prvé varovanie, tie začali prichádzať už po minulotýždňovej vojenskej prehliadke azerbajdžanskej a tureckej armády pri príležitosti víťazstva v karabašskej vojne. Rusko má na podráždenosť viacero dôvodov. Na vojenskej prehliadke ukazovali arménsku vojenskú techniku ruskej výroby, ktorá v danom kontexte kontrastovala s víťaznými tureckými dronmi.

Pre Moskvu išlo o poníženie a pre jeho zbrojársky priemysel o zlú reklamu. Ešte v deň prehliadky uvalilo Rusko bolestivý zákaz dovozu azerbajdžanských paradajok, údajne pre prítomnosť škodcov. Keďže Rusko je pre miestnych pestovateľov hlavným exportným trhom, dosah tohto opatrenia na nich bude značný.

Good catch by some observers: note the map on the wall in this Oct 20 meeting of the Turkish and Azeri FMs in Baku. Casually includes southern Armenia, which Aliyev named again as Azeri land on Nov 10, as part of Azerbaijan. And people say his remark was 'misinterpreted' 🙄 pic.twitter.com/N60s1kJrBN

— Neil Hauer (@NeilPHauer) December 13, 2020

Prehliadka však priniesla viacero iritujúcich momentov a vyjadrení, ktoré boli v Rusku vnímané ako útok na jeho prestíž. Alijev napríklad vzniesol územný nárok aj na zhruba tretinu územia Arménska, ktoré je jediným spojencom Moskvy v regióne. Krátko na to sa objavili zatiaľ nepotvrdené fámy o tom, že Moskva začne arménskemu obyvateľstvu Náhorného Karabachu rozdávať ruské občianstvo. Zo strany Moskvy by išlo o už známy modus operandi, overený v Podnestersku, Abcházsku a Južnom Osetsku.

Kremeľ by získal zámienku zotrvať v oblasti dlhšie než zmluvou o prímerí stanovených päť rokov, pričom obavy o blaho vlastných občanov by mu umožnili omnoho aktívnejšie intervencie. Hoci ide len o nepotvrdenú informáciu, už len jej samým rozšírením by Rusko vyslalo Alijevovmu režimu jasný signál, aby si nedovolil pokračovať v podobných vyjadreniach.

Ak by sa aj Moskva rozhodla stiahnuť sa z dedín Hin Taghlar a Chcaberd a nezačala by v Náhornom Karabachu hneď rozdávať ruské občianstvo, udalosti posledného týždňa naznačujú, že Baku dostalo žltú kartu.