Ministerka Kolíková vs. advokátka Mišíková. Kto tu prekročil rubikon?

Podľa ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej (SaS) by advokátka Eva Mišíková nemala byť členkou Súdnej rady. Ide o nevhodnú výzvu. Kolíkovej vraj ide len o dôveryhodnosť súdnictva, pričom do jej nezávislosti týmto sama vstupuje.  

Ministerka svoj postoj voči Mišíkovej zdôvodňuje práve nízkou dôverou justície. Mišíková je totiž advokátkou dvoch stíhaných mužov, ktorí sú podozriví z vážnych trestných činov, Petra Košča a Jána Kaľavského. Predtým obhajovala aj bývalého šéfa SIS Vladimíra Pčolinského. Ide o ľudí, ktorých NAKA a špeciálna prokuratúra považuje za aktérov komplotu namierenému proti vyšetrovaniu závažných káuz.

Podľa Kolíkovej by „pre dôveryhodnosť Súdnej rady, ako aj celého systému justície bolo lepšie, keby s takýmto bremenom členovia v Súdnej rade nesedeli“.  

Mišíková to považuje za nevhodný nátlak. Poprela, že by jej zastupovanie Košča a Kaľavského ovplyvňovalo jej činnosť v Súdnej rade. „,Kádrovať‘ moje členstvo v Súdnej rade na základe toho, koho ako advokátka zastupujem, je škandálnym spochybňovaním podstaty práva na obhajobu,“ obhajuje sa advokátka, ktorá ministerkin postoj považuje za nátlak voči Súdnej rade.  

Na prvý pohľad ide o zaujímavý filozoficko-právny spor, na ktorý sa zrejme vyrojí viacero protichodných právnych názorov bez jednoznačnej koncovky.

Napriek tomu tu však čosi nesedí. Nedá sa zbaviť dojmu, že zo strany Kolíkovej ide o účelový krok.

Pravdou je, že to nepôsobí dvakrát vierohodne, ak člen Súdnej rady v týchto časoch bezprecedentného boja s korupciou zastupuje práve ľudí ako Košč či Kaľavský, ktorí sú navyše obaja na úteku a nečelia spravodlivosti priamo.

No Mišíková bola za členku Súdnej rady zvolená ako prominentná advokátka s celoživotným profilom špičkovej prokurátorky a bojovníčky proti najvážnejšiemu zločinu a mafii. Do Súdnej rady bola pritom zvolená ako advokátka. Je len prirodzené, že advokáti nezastupujú len nevinných.

Advokát by nemal byť žiadnym spôsobom perzekvovaný na základe toho, koho zastupuje. Spochybňovalo by to nepriamo právo obvineného na obhajobu. Obhajca tiež nesmie byť nijako stotožňovaný s trestnou činnosťou svojho klienta.

Martin Ribár z občianskeho združenia Za demokraciu a právny štát (ZDAPŠ) dokonca pre Plus 1 deň upozornil, že aj Kolíkovej predchodca, exminister spravodlivosti Gábor Gál – ktorému ona sama robila krátky čas štátnu tajomníčku za Ficovej vlády – zastupoval klientov v trestnom konaní.

Ak dnes Kolíková naznačuje konflikt záujmov z hľadiska dôveryhodnosti postavenia Mišíkovej v Súdnej rade, tak tento rubikon s podstatne širšími brehmi bol prekročený omnoho skôr.

Pripomeňme, že na čele Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) sedí Daniel Lipšic, ktorý bol počas svojej kandidatúry a zvolenia do funkcie advokátom viacerých zločincov (Boris Beňa a Bernard Slobodník), ktorých vyšetrovala NAKA, nad ktorou vykonáva dozor práve Úrad špeciálnej prokuratúry.

Lipšic bol do funkcie zvolený touto vládou, ktorou je Kolíková členom, hlas mu dali aj poslanci Kolíkovej starej i novej strany.

Daniel Lipšic disponuje množstvom talentov a existovalo veľa silných dôvodov, prečo bol svojho úradu hoden, ako sme napísali aj my, no s istou neistotou a upozornením na jeho vážny konflikt záujmov, ktorý môže priniesť množstvo nepoznaných dosahov. Poslanci, ktorí ho zvolili, boli tiež zaiste presvedčení o jeho vhodnosti.  

No všetky ostatné okolnosti, nabádajúce na opatrnosť, by si mali pred zodpovednou voľbou minimálne nechať prejsť hlavou. A mali by o nich byť v prvom rade informovaní.   

Vážnou otázkou bolo, či Lipšic počas svojej kandidatúry na šéfa špeciálnych prokurátorov vedel o tom, že jeho mandant Boris Beňa vypovedá proti jeho blízkemu známemu Vladimírovi Pčolinskému, keďže tento prípad následne riešili jeho podriadení prokurátori na ÚŠP, za ktorých nesie zodpovednosť.    

Dnes už vieme, že Beňa sa k tejto úplatkárskej kauze priznal počas výsluchu 21. januára, keď bol Lipšic stále jeho advokátom. Za šéfa ÚŠP bol Lipšic zvolený 2. februára a 15. februára sa funkcie ujal. Sám Lipšic tvrdil, že svoje trestné prípady odovzdával kolegovi Petrovi Kubinovi v posledných týždňoch pred ustanovením do šéfprokurátorskej funkcie.

O Beňových výpovediach teda jednoznačne vedel, aj o jeho obhajobnej stratégii. Nie je známe, či si tejto okolnosti bolo vedomých všetkých 150 poslancov. Je však veľmi pravdepodobné, že všetci určite nie. Ak vôbec niekto z nich.  

Beňa a Slobodník sú pritom právoplatne odsúdení zločinci, Mišíkovej klienti Košč s Kaľavským sú zatiaľ len obvinení.

Paradoxne, medzitým sa vynorili aj priznané kontakty Lipšica na samotného hľadaného Petra Košča, v ktorého rodinnom dome ako advokát riešil prípady svojich klientov so svojím predchodcom Dušanom Kováčikom. Aspoň takto tie stretnutia interpretuje Lipšic, Košč naopak tvrdí, že Lipšic mal s Kováčikom vyjednávať „odblokovanie“ stíhaní voči Marianovi Kočnerovi. Táto informácia akosi zapadla, riešili ju len médiá Penty, známe svojou účelovou motiváciou. No to neznamená, že ide o bezvýznamnú okolnosť.  

Kolíková by preto mala byť pri podobných mediálnych výzvach opatrnejšia. Aby sa jej a najmä jej vláde náhodou nevrátili ako bumerang.