Štúdium počas (kultúrnej) vojny alebo prečo treba menej čítať noviny

S priateľmi v krčme ani na Facebooku nemusíme iba kritizovať Matoviča alebo Kolíkovú či riešiť Afghanistan. Skúsili ste sa ich spýtať, čo je pre nich zmysel života? Alebo aký kľúč používajú na rozlišovania dobra a zla?

Rok a pol po voľbách snáď už nie je na Slovensku človeka, ktorý by si nevšimol ten obrovský chaos, ktorý súčasná vláda produkuje. To ústi do znechutenia verejnosti z politiky a istej občianskej bezradnosti.

Však len pred chvíľou sme odmietli Smer s vierou, že môže byť aj lepšie. No zdá sa, že nie je. Navyše, aj tí kresťania v našej politike sú akísi bez chuti. Do toho všetkého ešte aj tá korona a neustále otázky o lockdownoch, rúškach a očkovaní, ktoré dokážu dokonca rozhádať rodiny a priateľov tak, ako sme už dávno nevideli.

Na pozadí toho už roky prebieha kultúrna vojna, v ktorej na seba čoraz ostrejšie narážajú dva dôzne pohľady na človeka – pohľad vychádzajúci zo židovsko-kresťanskej filozofickej tradície a pohľad vychádzajúci z marxizmu, ktorý sa medzičasom rebrandoval na progresivizmus.

V tomto virvare nie je vôbec ťažké prepadnúť naliehavej túžbe všetko toto nejak zmeniť. Alebo keď už nie zmeniť, tak aspoň o tom neustále čítať v novinách s nádejou, že možno to raz zmením. Však sa ma to tak neuveriteľne blízko dotýka! A tak trávime hodiny a hodiny denne čítaním štyroch rôznych denníkov. Aby sme mali poriadny prehľad. Prípadne k tomu ešte pridávame účasť v diskusiách či skôr slovných prestrelkách, pod dvadsiatym článkom o jednej z ôsmich superaktuálnych tém na Facebooku. Čo je horšie, zabúdame pri tom na oveľa dôležitejšie veci. Prestávame si klásť večné otázky. Zabúdame čítať veľké diela a knihy vo všeobecnosti. Prestávame hľadať a následne vidieť krásu, pravdu a dobro. Ostávame utopení vo všednosti.

„Ako sa len môžeme zaujímať o také pokojné zamestnania, keď sú v stávke životy našich priateľov a slobody Európy?“ pýta sa začiatkom druhej svetovej vojny vo svojej eseji Štúdium počas vojny britský spisovateľ C. S. Lewis. Pokojným zamestnaním tu myslel štúdium. Štúdium v zmysle hľadania krásy, pravdy a dobra. Aj vám sa vidí, že túto otázku sa môžeme rovnako dobre spýtať aj dnes?

Realita je však neúprosná. Aspoň na prvý pohľad. Najprv treba vyriešiť všetky tie pálčivé a aktuálne problémy. Potom, keď tak spravíme, potom sa budeme môcť venovať niečomu tak vznešenému ako pýtaniu sa večných otázok a hľadaniu pravdy, krásy a dobra. Alebo? Kedy taký čas vlastne nastane? Včera bola témou dňa korupcia a predvčerom komunizmus. Dávnejšie časy mali svojich nacistov v Paríži a ešte dávnejšie Turkov pri Viedni. Hneď ako skončí jedna vojna, začne druhá. Možno s inými zbraňami, možno sa meč vymení za samopal a potom samopal za súdnych aktivistov a mimovládky. Vyzerá to tak, že každá doba bude mať vždy dostatok aktuálneho a pálčivého na to, aby to vzalo všetku našu pozornosť.

Avšak správny čas je práve teraz. Práve dnes sa potrebujem začať pýtať, kto som vo svojej podstate. Odkiaľ pochádzam a kam smerujem? Čo je dobro a čo je zlo? Ako prežiť dobrý život? Čo je krása a čo gýč? A vôbec, aký je zmysel môjho života? Áno, odpoveď na túto otázku nikdy neobjavím v jej úplnosti. Vždy sa dá objaviť väčšia krása a väčšie dobro. Vždy viem dospieť k plnšiemu pochopeniu pravdy. Je to tak v poriadku. Skutočné štúdium je stále prebiehajúci dialóg. Jednak ten vnútorný, ktorý vediem sám so sebou, ale aj ten s ľuďmi okolo mňa. Mať aspoň čiastočnú odpoveď je lepšie, ako nemať žiadnu. Pretože práve od odpovedí na tieto otázky bude závisieť, ako sa postavím k všetkému zvyšnému, čo v živote stretnem. Od toho závisí, akú prácu a za akých podmienok vezmem alebo nevezmem. Od toho závisí, koho budem voliť alebo akú politický stranu raz založím. V konečnom dôsledku nejaké odpovede na tieto otázky prijmem. Alebo vedome, alebo implicitne. Bez vlastného úsilia o zodpovedanie si týchto otázok riskujem, že budem ľahko preberať tie postoje, ktoré doba a okolie po mne tak nejak implicitne žiada. Bez ohľadu na to, či sú tieto odpovede správne. Bez ohľadu na to, či ma život podľa týchto odpovedí zušľachťuje alebo ma, naopak, robí barbarom.

Máme sa teda úplne vykašlať na verejné dianie a politiku? Treba sa úplne utiahnuť do svojich domov a komunít, kde budeme riešiť iba to vznešené a veľké? Vôbec nie!

Bol by som veľmi rád, ak by sa na Slovensku objavilo viac kompetentných, nadšených a angažovaných kresťanov. Alebo, ak chcete všeobecnejšie, konzervatívcov. Bol by som veľmi rád, keby naplníme túžbu pápeža Františka po slovenských kresťanoch, ktorí sú zakorenení a otvorení. No popri otvorenosti k angažovanosti nezabúdajme na potrebu neustáleho zakoreňovania sa. Jedným z overených prostriedkov k nemu je práve spomínané štúdium.

Máme sa teda všetci prihlásiť na univerzitné štúdium filozofie či teológie? Prípadne absolvovať akademický program Spoločenstva Ladislava Hanusa či Kolégia Antona Neuwirtha? Azda sa nájdu takí, čo si niečo takéto môžu vo svojej životnej situácii dovoliť. Obzvlášť SLH či KAN veľmi odporúčam. No väčšina čitateľov je iste v stave, že má svoju rodinu, deti a prácu. Som však presvedčený, že nech už je to s nami akokoľvek – za toto ma možno kolegovia zo Štandardu nepochvália – vždy sa dá ubrať z času, ktorý trávime čítaním denníkov či diskusiami na Facebooku pod rôznymi článkami a nájsť si nejakú tú hodinku-dve naviac na čítanie naozaj kvalitnej a hlbokej literatúry. Pri pive s priateľmi taktiež nemusíme iba kritizovať Matoviča alebo Kolíkovú či riešiť Afghanistan. Skúsili ste sa už priateľov spýtať, čo je pre nich zmysel života? Aký kľúč používajú na rozlišovania dobra a zla? Ja to z času na čas robím a tie rozhovory sú jedny z najlepších, aké zažívam.

PS: Ak by ste radi začali čítať to, čo nazývam veľké diela, no neviete, kde začať, pokojne ma kontaktujte. Rád poskytnem svoj skromný zoznam kníh, ktoré považujem za naozaj kvalitné. Kontaktovať ma môžete na [email protected]