Psychológ Madro: Ľudia nám často volajú počas toho, ako sa idú zabiť. Ani vtedy nechcú zostať sami

Len za prvý polrok tohto roku oslovilo poradňu IPčko vyše tisíc ľudí, ktorí sa zaoberali myšlienkou na dobrovoľné ukončenie života. Hoci v obrovskej väčšine prípadov dokážu psychológovia najhoršiemu zabrániť, musia sa zmieriť aj so situáciami, keď sa stali nepriamymi účastníkmi dokonanej samovraždy. Niekedy aj streamovanej. Zakladateľ a riaditeľ IPčka Marek Madro pre Štandard uvádza aj to, že neustále prežívanie akútneho stresu a pocit ohrozenia je u mladých ľudí špecifický, keďže ešte nemajú vypestovaní dostatok ovládacích mechanizmov.

Ako sa zrodilo IPčko?

Vzniklo v roku 2012, no jeho myšlienka tu bola oveľa skôr. Keď som bol v Diecéznom centre mládeže na Orave, prevádzkovali sme klub pre mladých ľudí najmä s drogovou minulosťou. Mali sme celý tím ľudí od psychológov až po sociálnych pracovníkov, ktorí sa im celé dni venovali. No keď som prišiel domov, hoci sme s nimi trávili celé dni, mal som od nich na Facebooku kopec správ. Uvedomil som si, že to, čo mi napísali na sociálnu sieť, bolo oveľa vážnejšie aj otvorenejšie, ako nám dokázali povedať naživo v klube.

Čiže online komunikácia bola pre nich na vážne témy priechodnejšia?

Otvorili a zdôverovali sa aj s témami, pri ktorých som chcel, aby sme sa im venovali na druhý deň na klube. Ale nešlo to. Nevedeli sa o tom naživo rozprávať. Uvedomil som si, že internet prináša aj takýto pozitívny fenomén. Neskôr, keď som to študoval, som zistil, čo všetko za tým je a prečo sme na internete otvorenejší. S kamarátmi a kolegami sme sa rozhodli, že otvoríme bezpečné miesto na internete, kde môžu získať viac. A nájdu tam človeka, ktorý ich počúva. Napokon sa z toho vyvinula naša dnešná organizácia, ktorá prevádzkuje tri linky dôvery a niekoľko projektov. Tie dopĺňajú mozaiku projektov starostlivosti o duševné zdravie.

Keď sa s klientom rozprávate online, môže neskôr prísť aj sem do centra a stretnúť sa s psychológom fyzicky?

Veľmi zjednodušene. Náš klub Machovisko je v centre Starého Mesta v Bratislave. Už to samotné je cestovateľskou bariérou, keďže máme klientov z celého Slovenska. No naším cieľom nie je, aby za nami cestovali. Takéto miesta, kde môžete stretnúť psychológa v neformálnom prostredí, sa snažíme budovať v celej krajine. Zatiaľ pripravujeme ďalšie Machovisko v Trnave. Hlavne ale poskytujeme anonymnú pomoc, kde nemusíte hovoriť o tom, kto ste či ako sa voláte. Chceme, aby naša pomoc bola dostupná, priamo vo vrecku v mobile, bezplatne a anonymne.

Pre koho je určená vaša internetová poradňa?

Až do začiatku korony sa IPčko sústredilo na mladých ľudí. Je to najväčšia časť našich kontaktov a príbehov. Až 73 percent našich kontaktov za prvý polrok tohto roka sú štatisticky mladí ľudia. No na pandémiu sme reagovali tak, že sme vytvorili telefonickú linku aj videolinku pomoci, kde nás oslovujú najmä dospelí a seniori. Aj predtým nás kontaktovali, ale bolo ich minimálne množstvo. Dnes poskytujeme odbornú pomoc ľuďom v krízových situáciách v každom veku. 

Väčšina našich kontaktov boli mladí ľudia, no po pandémii nás už oslovujú dospelí aj seniori.

Takže pomoc, ktorá bola určená pre mládež, začali počas pandémie vyhľadávať aj dospelí ľudia?

Áno.

Obracali sa na vás napriek tomu, že vedeli, že sa orientujete na mladých? To znamená, že nemali kam zavolať…

Nikdy nezabudnem na deň, keď sa vlani 16. marca 2020 na Slovensku potvrdil prvý prípad covidu. Ešte v ten večer nám písal cez chat 78-ročný pán, ktorý mal obrovský strach, nerozumel, čo sa bude diať. Cítili sme, že chatovacia komunikácia mu ide veľmi ťažko, ale cítili sme, že aj jemu chceme pomôcť a byť mu nablízku. Jediné, čo nám v tom bránilo, bola naša technológia. Ale je za tým aj rozličná psychologická metóda, ktorou vedieme rozhovor. Nie je jedno, cez akú platformu komunikujeme, každá má výrazné špecifiká. No od začiatku pandémie sa nám začali ozývať zdravotníci, ľudia v repatriačných centrách. Vek našich klientov sa výrazne posunul nahor.

Ide o ľudí s depresívnymi symptómami?

Najčastejšie ide o ľudí s pocitmi osamelosti, hneď za tým sú myšlienky na samovraždu alebo ľudia zamýšľajúci sa nad zmyslom života. Následne ide o strach z pandémie. Na štvrtom mieste ide o obete násilia alebo o takých ľudí, ktorí násilie pred rokmi zažili. Potom sú to vzťahové ťažkosti, stres, depresia a psychické a psychiatrické ochorenia. Ale niektorí ľudia s nami riešia aj konflikty a identitu.

Prečo je pre nich ľahšie komunikovať online?

IPčko ako také poskytuje pomoc prostredníctvom štyroch základných komunikačných kanálov: chat, e-mail, video a telefón. Online sú iba prvé tri platformy. Keď hľadáte pomoc, tak v rozličných chvíľach vám vyhovuje iná forma pomoci. Napríklad ľudia, ktorí využívajú video, hľadajú často spätnú väzbu. Majú nejaký plán a potrebujú ho akoby niekým „odobriť“. Potom je to skupina ľudí, ktorí nevedia definovať, čo sa im deje, ale názorne nám to ukážu. Typickým príkladom je obeť násilia, ktorá je zatvorená v skrini so svojím dieťaťom a spustí video, aby nám ukázala, čo sa v ich domácnosti deje. My za dverami skrine počujeme vyhrážajúceho sa agresora.

A cez chat?

Ide často o ľudí, ktorí prvýkrát naberú odvahu hovoriť o svojich ťažkostiach, prvýkrát ich naformulujú. S tým súvisí aj vyplavenie silnej emócie, pretože akonáhle niečo nazvete a pomenujete, prichádza moc slova, zrazu viete problém uchopiť, ale s tým súvisí aj pocit zodpovednosti. Ten človek zrazu vie, že už musí konať. Je to vonku, už s tým musím pohnúť. To je veľmi ťažké, lebo ide o tie najbolestivejšie myšlienky, o ktorých často nechceme hovoriť ani sami so sebou.

E-mail?

V e-maili vám ľudia niekedy vyrozprávajú celý príbeh, ba dokonca celý život. Keby sme niektoré e-maily vytlačili, bolo by z toho možno aj pätnásť strán. Ide o výpoveď kontextu, ktorý vyrozprávajú v celých súvislostiach. To pri chate nejde.

A keď vám telefonujú?

Ide o tých, ktorí už vedia pomenovať svoj problém, a teda telefonovanie je pre nich prirodzená forma komunikácie.

S akými konkrétnymi problémami ľudia najčastejšie prichádzajú? Sú to vzťahové veci či samovraždy?

Najviac kontaktov je o tom, že sa človek cíti sám, nemá s kým hovoriť o tom, čo sa s ním deje, nosí masku, lebo všade okolo neho sa žiada výkon a napĺňanie očakávaní. V posledných mesiacoch si všímame, že problém výkonu sa už nachádza aj tam, kde sme ho predtým nepozorovali. Mladí ľudia nám hovoria, že nedokážu byť sami sebou už ani pred svojimi kamarátmi, pred rodinou, strácajú potom istotu, či žijú dobre a či svoj život dobre uchopili. Pocit osamelosti je veľmi hlboká záležitosť, od toho záleží, ako nazeráte na svet, na seba, na iných ľudí a na svoje vzťahy.

Toho je najviac, ale hneď za tým sú samovraždy a akútne situácie. No dôvod, prečo máme toľko kontaktov v súvislosti so samovraždami, bude zrejme ten, že je už o nás známe, že sa venujeme práve tejto oblasti.

Akým spôsobom sa vám podarilo dostať do povedomia?

Dlhodobo mapujeme, čo ľudia na internete vyhľadávajú, keď riešia svoje duševné ťažkosti. Keď vás bolí koleno, popíšete svoj problém Googlu a na základe jeho „odporúčaní“ sa rozhodnete, či idete k lekárovi, alebo si to niečím natriete. Podobné je to aj pri riešení duševných ťažkostí. Na Slovensku zadáva 1 500 ľudí mesačne slovné spojenie „chcem sa zabiť“. Vždy nás zaujímalo, aké odpovede vyhľadávač týmto ľuďom ponúkne. V minulosti to boli nezriedka aj priame návody na samovraždu.

Na Slovensku zadáva do Googlu slovné spojenie „chcem sa zabiť“ až 1 500 ľudí mesačne.

Ale keďže vieme, že toto slovné spojenie je v prípade samovrahov najčastejšie, vytvorili sme web s názvom chcemsazabit.sk, ktorý vás motivuje, aby ste s týmito myšlienkami nezostávali, ale aby ste skúsili vyhľadať pomoc. Posledné dva roky realizujeme kampaň Na koľajniciach. Máme dohodu so železnicami, že keď u nich dôjde k takejto tragédii, prinesieme na to miesto veľké tabule, kde je napísané, že v tejto chvíli nemáte čo stratiť, zavolajte, napíšte nám. Reálne sa nám stáva, že sa nám ozývajú ľudia z týchto miest práve kvôli tomu, že tie miesta máme vytipované, pretože sa tam dejú takéto nešťastia pravidelne, opakovane.    

No ľudia nás často nekontaktujú preto, že sa chcú zabiť a chcú pomoc, ale preto, že nechcú umierať sami. Sú síce rozhodnutí zomrieť, ale majú strach byť pritom sami. Prosia nás: „Buďte tu s nami.“ Vedia, že je to anonymné, že im v tom nemáme ako zabrániť, a práve preto využijú našu službu. Vtedy nám nehovoria o svojich problémoch, ale o strachu, ktorý v tej chvíli zažívajú. Povedia nám síce aj o svojich motívoch a príbehoch, ale až v tom druhom kroku, keď nadviažeme komunikáciu. 

Mimochodom, počas korony výrazne narástli streamovacie služby. Aj na týchto platformách sme prítomní, vstúpili sme aj do niekoľkých samovrážd, do ktorých sme boli „pozvaní“ cez stream.

Čože? Niekto si streamoval samovraždu?

Áno, deje sa to. Nechcem povedať, že bežne, ale deje sa to. Aj na Facebooku sú fotografie ľudí, ktorí sa takýmto spôsobom prezentujú. Ale v skutočnosti je to iba prejav túžby nezostať sám.   

Ako to prežíva psychológ, ktorý má na telefóne niekoho, kto sa ide zabiť a on ho má sprevádzať?  

Takéto kontakty sa dejú nielen cez telefón, ale aj cez chat a video. Dokonca aj naživo, keďže my máme výjazdový tím. Naši ľudia sú na náročné situácie pripravovaní. Pracuje u nás 127 psychológov, šesť špeciálnych pedagógov, dvaja lekári, štyria záchranári a dvaja sociálni pracovníci. Prihlásili sa k nám, prešli cez náročný výber a zároveň absolvovali štvormesačný výcvik krízovej komunikácie. Vďaka nemu, priebežnému neustálemu vzdelávaniu a supervízii sú na náročné situácie pripravení. Psychológ počas náročného rozhovoru nikdy nie je sám, vytvoríme okolo neho tím a radíme mu.

Ako často sa vám podarí odvrátiť tragédiu?

Na 99 percent.    

Už ste sa aj osobne stretli s prípadom, keď ste sprevádzali človeka počas toho, ako sa zabil?

Áno. Za minulý rok vieme o dvoch prípadoch, ktoré sa skončili smrťou. V prvom prípade sme boli na mieste aj v spolupráci s políciou a záchranármi. Nechcem konkretizovať danú situáciu, ale išlo o to, že hoci si to ten chlapec so samovraždou napokon rozmyslel, na záchranu potreboval fyzickú pomoc. Volal však neskoro a nepodarilo sa ho zachrániť. Bolo to strašné. V druhom prípade sa chalan zastrelil priamo počas telefonátu. Niekedy takéto telefonáty trvajú niekoľko minút, ale niekedy len niekoľko sekúnd. To sú tie najhoršie. Alebo nám cez e-mail pošlú list na rozlúčku pre svoju rodinu. Využijú našu schránku ako „odkazovač“, keďže sme anonymní. My sa ale snažíme odpísať okamžite, aby sme zabránili najhoršiemu. Hoci v obrovskej väčšine prípadov sme úspešní, nemáme to všetko vo svojich rukách. 

Necíti sa psychológ vtedy bezmocný?

Práveže nie. Presne vieme, ako máme rozhovor viesť, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách. Dôležité je včasné identifikovanie situácie, keď vieme, že práve toto je ten okamih, kedy už naozaj ide o život, že to nie sú len nejaké úvahy daného človeka. Sme vytrénovaní na takúto komunikáciu, ale vždy si uvedomujeme obrovskú zodpovednosť a pokoru, ktoré pred tým máme. Aj my prežívame emócie a strach, ale naša práca je aj o tom, že vieme, že sa to môže skončiť aj inak. Je to totiž aj o slobode rozhodnúť sa na tej druhej strane, ktorú nemáme vo svojich rukách.

Koľko mávate takýchto kontaktov?

Len za tento prvý polrok 1 300. Akútnych prípadov mávame niekoľko denne. 

Vie sa psychológ IPčka odosobniť pred takouto existenčnou, hraničnou ťažobou, ktorú prežíva spolu s klientom?

Nedá sa od toho odosobniť. Ale sú to profesionáli, ktorí vedia, ako s tým majú pracovať a ani my ostatní v tom svojho kolegu nenecháme samého. Niekedy sa stáva, že počas vážneho telefonátu stojíme za ním. Telefonát vtedy počúvame viacerí a celý tím ľudí mu vtedy dáva rady, ktoré mu rôznym spôsobom sprostredkujú. Kľúčové rozhodnutia, ktorým smerom pôjde jeho komunikácia, robíme ako tím. Podporu psychológ dostane okamžite, ako telefonát skončí, pýtame sa ho, čo prežíva, aké sú jeho emócie. Dostane možnosť rozprávať sa s externým odborníkom, supervízorom, ktorého máme práve na takéto situácie. Ide o špeciálny typ psychológa, odborne vytrénovaného práve na takúto odbornú pomoc pre samotných psychológov. Niekedy ten psychológ dostane voľno. Pomoc prispôsobujeme danej situácii.

Takže si musíte byť aj sami navzájom psychológmi.   

Áno, a vzájomnou oporou. Jednoznačne.

Pandémia koronavírusu nezanecháva následky len na fyzickom zdraví ľudí, prijaté opatrenia významne zasiahli aj duševné zdravie mládeže, ale napokon aj celej populácie. Máte pocit, že ten druhý rozmer vzali autority dostatočne do úvahy?

Myslím si, že nešťastná komunikácia, respektíve opak krízovej komunikácie, ktorú všetci potrebovali, zvládnuté neboli. Malo to vplyv na psychiku, pričom samotný covid je veľmi náročná situácia. My psychológovia to vnímame ako neustále prežívanie akútneho stresu, neustály pocit ohrozenia.

Mladí ľudia majú jedno špecifikum. Podľa vývinovej psychológie nie je možné, aby mali dostatok podporujúcich mechanizmov nato, aby sa dokázali s takouto situáciou vysporiadať rovnako ako dospelí. Mladý človek vie, že je to vážne, vníma svoje okolie, ale zároveň nemá žiadnu možnosť niečo ovplyvniť. V situácii ohrozenia je pre nás kľúčové mať niečo, čím môžeme situáciu ovplyvniť, eliminovať hrozbu. Mladí ich nemajú. Platí to aj o deťoch, ale tie si neuvedomujú vážnosť situácie, hoci ju tiež cítia. Mladí boli istú dobu dokonca vyhlasovaní za šíriteľov ochorenia. To vnímajú tiež.

Psychológovia vnímajú covid ako neustále prežívanie akútneho stresu a neustály pocit ohrozenia.

Až dnes cítime iniciatívy zo strany ministerstva školstva, že sa s tým snažia niečo urobiť. Minulý rok zvýšili počty školských psychológov, tento rok vydali usmernenia v oblasti duševného zdravia. V súčasnosti je to už téma, ktorou sa začínajú zaoberať, ale máme čo dobiehať. Systém sa na to dlhé roky nepripravoval.

Koľko kontaktov ste mali celkovo, okrem samovrážd?

37-tisíc.

Dá sa to porovnať s predkoronovým obdobím?

Použijem iné porovnanie. Pred koronou sme mali 40 psychológov, dnes ich máme 127. Aj napriek tomu sa nám dovolá každý tretí človek, ktorí u nás hľadá pomoc. Minulý rok sa nám dovolala polovica ľudí, dnes ešte menej. Dopyt je mimoriadny. Oproti obdobiu pred pandémiou je päťnásobný. Snažíme sa zmobilizovať systém, aby v hraničných situáciách existoval systém pomoci. Potreba starostlivosti o duševné zdravie je obrovská.

Spomínali ste, že v súčasnosti máte vyše stovky pracovníkov, to je už celkom veľký kolos. Ako ste financovaní?

V IPčku je aktuálne viac ako vyškolených 120 odborníkov, ktorí popri svojej „full time“ práci venujú voľný čas dobrovoľníctvu na našich linkách pomoci a sú tu pre ľudí, ktorí prežívajú náročné a krízové životné situácie nonstop a bezplatne. Najužší kruh zamestnancov tvorí 26 odborníkov, ktorí zabezpečujú našu 24-hodinovú nonstop prevádzku a fungovanie. Ako občianske združenie nemáme systémovo garantované financovanie zo štátu. Všetky služby, ktoré pre klientov poskytujeme, sú  bezplatné a našim cieľom je, aby to tak zostalo aj naďalej. A pokiaľ ide o naše financovanie, neustále sa uchádzame o granty, firemnú podporu a dary jednotlivcov, na ktorých sme závislí. Snažíme sa nadväzovať dlhodobé partnerstvá, ktoré by zaručili financovanie služieb pomoci – prvú psychologickú pomoc a podporu pre tých najzraniteľnejších.

Dochádza k domácemu násiliu častejšie ako pred koronou?

Linky dôvery, ktoré sa sústreďujú na oblasť domáceho násilia, na začiatku pandémie hlásili, že majú veľký pokles hlásení. Paradoxne, u nás sme mali trojnásobok takýchto kontaktov. Zrejme to bolo spôsobené tým, že sme anonymní, poskytujeme takzvanú „tichú“ pomoc.

Keď sa medzi členmi domácnosti vyskytne nervózne pnutie, za normálnych okolností jestvuje viacero prirodzených únikov. Chlap si zájde na pivo, vyvenčí sa s kamarátmi na futbale, žena ide nakupovať, deti sa stretnú s rovesníkmi a vyventilujú si s nimi frustráciu z rodičov. Nad domácimi trenicami tak človek získa nadhľad a po návrate domov sa situácia ľahšie dostane pod kontrolu. Prednedávnom však nový vírus na dlhé obdobie ľudí doma doslova zabetónoval, prirodzené úniky sa stratili, členovia domácnosti nemali kam odísť. Aký vplyv to malo na manželstvá a deti, ak domácnosť ani predtým nefungovala ideálne?

Áno, v takýchto situáciách sa zrazu odhalí, že veci nefungujú, keďže tí ľudia ani netušia, ako dlho budú v tomto mikrosvete uväznení. Videl som rôzne analýzy, o koľko stúpne rozvodov, ale nepotvrdilo sa to, nejako sme to zvládli.

Aj my sami sme boli súčasťou viacerých príbehov a problémov, aké ste spomínali, kde sa podobné stratégie na zvládnutie situácie nedali použiť. Niektorí nás kontaktovali, že majú problém s tým, že sa nemajú o čom rozprávať so svojimi deťmi. Nepoznajú ich. Náhle zistili, že sú len „spolubývajúci“ a nič viac. Žili oddelené životy. Zrazu sa pred tým nedá uniknúť. Ale mnohé rodiny počas pandémie našli cestu k sebe a vzťahy sa im upratali. A nové zvyky si preniesli aj do nového života. Korona bola v tomto aj veľkým požehnaním.

Niektorí nás kontaktovali, že sa nemajú o čom rozprávať so svojimi deťmi. Nepoznajú ich. Náhle zistili, že sú len spolubývajúci, nič viac. Žili oddelené životy.

Krátko ste boli aj v kňazskom seminári, predtým ste chodili na Arcibiskupské gymnázium v Trnave. Mala táto vaša pôvodná duchovná formácia vplyv aj na vaše súčasné povolanie?

Určite áno. V základnom DNA našej organizácie je princíp prijatia, ktoré som osobne najviac zažil v cirkevnom prostredí a v kresťanských spoločenstvách. Pre mňa je hodnota prijatia nielen iba akousi akceptáciou či toleranciou voči inakosti alebo bolesti, ale manuálom, základným princípom práce, ktorý vychádza z Ježišovho posolstva a zo všetkého, čo pre mňa znamená viera. Chcem, aby ľudia, ktorí majú pocit, že nie sú prijatí, aby ho u nás mohli zažiť. Pre nás je to pracovná metóda. Pôsobí to síce ako fráza, ale ako psychológ si musím aj inými slovami pomenovávať a nazývať princíp „prijatia“, aby som ho dokázal sprostredkovať čo najväčšiemu počtu ľudí, ktorí pre nás pracujú. Začíname od toho, že sme schopní odovzdávať prijatie až vtedy, keď ho sami prijmeme. Takže viera s mojou prácou veľmi výrazne súvisí.

Keď je váš klient už doslova na koľajniciach, zvykne sa vtedy viac rozprávať alebo pýtať po „posledných veciach“?

Veľmi často. Rozprávajú sa vtedy o tom, čo bude o pár sekúnd, na aké miesto prídu, čo tam zažijú. Majú pred tým obrovský strach, ktorý sa zhmotňuje, trasú sa. Ich úzkosť je cítiť aj v tom, ako vyslovujú vety. Vtedy sa od nich dozvedáme rôzne ich životné súvislosti a uvedomíme si, že je až obdivuhodné, ako to predtým tak dlho vydržali zvládať. Spoločnosť má o samovrahoch istý predsudok, domnievame sa, že dôvodom ukončenia života je jedna konkrétna vec, ktorú si pomenúvame ako príčinu. Lenže jedno zo základných zistení, ktoré som pri mojej práci nadobudol, je to, že nikdy nejde o jednu vec, ale ide o súbor zlyhaní, sklamaní a zranení. A ide tiež o snahu riešiť situáciu „najlepším spôsobom, ako viem“. Pre svoju bolesť majú zastreté videnie. Preto sa aj „posledné veci“ stávajú témou, o ktorej chcú hovoriť.

S naším výjazdovým tímom prinášame pomoc nielen potenciálnym samovrahom, ale nezriedka aj ich rodinám. Aj s nimi sa často modlíme a rozprávame sa s nimi o tom, čo sa stalo, ako majú ďalej žiť. Otázka nášho nazerania na Boha a na svet je v tejto chvíli veľmi výrazným faktorom toho, ako vstupujeme do takéhoto rozhovoru a ovplyvňuje to aj našu odolnosť. Ak máme nádej, čo je jeden zo základných kresťanských princípov, vieme ju posunúť aj ľuďom. Pravdaže, ide o nádej zhmotnenú do konkrétnych odborných postupov. 

Máte za sebou veľa práce v psychicky náročnom povolaní, kde sa asi nedá úplne vyhnúť pocitom minimálne chvíľkovej slabomyseľnosti. Čo dáva vám samému zmysel života a ako na základe toho dávate nádej ľuďom v stave beznádeje, že má zmysel žiť?

Toto je veľmi ťažká otázka. A odpoveď v podstate zaznela už v samotnej otázke. Filozofia IPčka je postavená na “prijatí”, na hodnotách slobody, úcty, podpory. Pre mňa osobne vychádzajú tieto hodnoty z kresťanstva, čiže som veriaci. Mám nádej, že sa môžu veci pohnúť, že život je možné vždy znova a znova “reštartovať“. Pri práci v IPčku často vidím, ako ľudia vďaka našej podpore naberú odvahu a otvoria sa novému štartu… To je zmysel toho, čo v IPčku robíme. Nádej na nový reštart.

V zahraničí už mnohé výskumy v súvislosti so smartfónovou kultúrou konštatujú veľmi závažné problémy detí a mládeže. Indikátory sa po nástupe smartfónov prudko zhoršujú takmer vo všetkých kategóriách, od rastúcich úzkostí, depresií, samovrážd, neschopnosti sociálneho kontaktu či nadväzovania vzťahov. Ako vnímate tento trend?

Mladí ľudia komunikáciu cez technológie nevnímajú ako inú formu komunikácie, nevnímajú rozdiel oproti bežnej osobnej komunikácii tak, ako ho vnímame my dospelí. V neskoršom veku nato prídu. Máme web, ktorý sa špeciálne zaoberá pomocou v súvislosti so sexuálnym zneužívaním cez internet. Web sa volá stalosato.sk. Snažíme sa mladých motivovať, aby s týmito problémami nezostali osamote. Cez technológie si vieme instantnou formou nasycovať rôzne potreby, ale je to, akoby sme celý život jedli instantnú polievku. Keď máte chuť na vzrušenie, vďaka technológiám ho viete zažiť okamžite. Naživo je to omnoho ťažšie. Aj potreba uznania sa ľahko získa, keď dostanete lajk kvôli fotografii, ktorá ani nemusí byť vaša. No keď prídete k babke na dedinu k poctivej slepačej polievke, pochopíte rozdiel oproti tej instantnej.   

Cez technológie si vieme instantnou formou nasycovať rôzne potreby, ale je to, akoby sme celý život jedni instatnnú polievku.

Ale ak tie decká netušia, že digitálny svet nie je skutočný, potom zjavne potrebujú niekoho, kto im ten rozdiel a riziko predstaví skôr, než je neskoro. Ideálne niekto, kto je pre nich dôveryhodný. No keďže dnes tu máme prvú smartfónovú generáciu, ich rodičia v tej technológii ešte nevyrastali, často jej rizikám ani nerozumejú, navyše pre deti sú v tomto smere len „starí fotri“. Ako z toho von?  

Potrebujú sprievodcov v akejkoľvek oblasti života. Na to máme tri kategórie našich odporúčaní. Prvé sú pre deti vo veku do ôsmich až desiatich rokov. Potrebujú zažiť naozajstný pocit bezpečia a veriť, že v ich rodine žiadna téma nie je tabu. Nech sa deje čokoľvek, sme tu preto, aby si sa nám s tým zdôveril. Ak deti získajú presvedčenie, že jeho rodičia dokážu vyriešiť akúkoľvek neistotu, ktorú zažilo, budú mu veriť aj neskôr.

Keď neskôr dieťa vstúpi do skupiny rovesníkov, kde už nastupuje fáza „spochybňovania“ – čo je pritom dôležitá fáza pre psychický vývin –, vtedy už rodič musí vstúpiť do roly „fanúšika“ technológie či počítačovej hry, ktorú jeho dieťa hrá, je na ňu zvedavý a nechá sa od dieťaťa učiť, čo to vlastne je, nechá si vysvetliť, čo znamenajú tie pojmy, slová či technológie. Musí sa aspoň snažiť hľadať potreby, ktoré sú za tým. Ak dieťa hrá cez livestream s inými deťmi hry, máme pocit, že sa hrajú. Ale ak si k nemu na chvíľu sadneme, a začnete vnímať ich komunikáciu, zistíme, že oni sa počas tej hry v skutočnosti rozprávajú o vzťahoch. A o hodnotách, na ktorých záleží aj vám, len to má iný „vizuál“. Preto musíme byť „fanúšikmi“. Iba vtedy, ak tomuto svetu fandíme, dokážete sa dostať k dieťaťu a iba tak nám bude dôverovať. Inak nikdy nezistíme, čo sa v ich svete deje. Obdobie fanúšika je do veku 14 až 15 rokov.

A tretie obdobie?

To je obdobie partnerstva. Pozornosť sa zameriava na hľadanie životného partnerstva alebo silného kamarátstva. Sústreďujete sa na jedného človeka. Rodič sa vtedy priblíži k dieťaťu tak, že sa mu snaží byť partnerom. To sa stáva napríklad tak, že sa rodičia spýtajú svojich detí, ako funguje Facebook a snažia sa to naučiť a zdieľať tam svoje skúsenosti. Pre mladého človeka je to úsmevné, ale zároveň je mu sympatické, že sa snaží byť na tepe doby a súčasťou tohto sveta.

Ale za „frienda“ svojho rodiča asi neprijme. (Úsmev)   

To nie. (Úsmev) Ale vďaka tomu cíti, že rodič tu bude pre neho pri čomkoľvek, čo sa stane, a keď ho bude potrebovať, môže s ním komunikovať aj na jeho úrovni. Vidí, že takúto komunikáciu zvládne napriek tomu, že je dospelý. (Smiech) Pustí ho do svojho sveta. Kľúčové ale je, že dospelí musia byť v nejakej miere súčasťou moderného technologického sveta. Technológie deťom zakázať nevieme. Nie som síce fanúšikom, aby mali malé deti smartfón, a mám na to aj odborné dôvody, ale najdôležitejšie je, aby rodič bol vždy prítomný v živote dieťaťa ako stĺp. A to platí aj v digitálnom svete.     

Myslíte si, že skôr či neskôr dôjde k nutnosti úplného zákazu smartfónov v školách?

Regulácia používania technológií je bežná vec. Keď ideme do kostola, tiež musíme mať vypnutý mobil. Ak škola dokáže pracovať s technológiami, príde mi to veľmi vhodné, ale ak škola nie je pripravená zapájať technológie, môže sa rozhodnúť ich odmietnuť. Ale nemyslím si, že by existoval jednotný trend. Vo svete sú školy či krajiny alebo regióny, kde to majú nastavené rôzne a rodičia si môžu vybrať.    

Posledná téma: Aký vplyv mala pandémia na množstvo prípadov sexuálneho násilia u detí?

Celá táto téma je veľmi citlivá. Stále sme súčasťou príbehov, kde rodiny akceptujú rôzne formy zneužívania detí. Dokonca aj také rodiny, kde by ste to nečakali. Agresor je členom najužšej rodiny. Mnohé príbehy sa vyplavujú až po rokoch, keď dokážu sformulovať, čo sa im dialo. V tomto potrebujeme zabrať. Tie príbehy sú také strašné, že ani nie je publikovateľné, čo sa v tých rodinách deje.

Často sa pritom stane, že keď sa deti niekomu s takouto situáciou zdôveria, nezažijú pocit bezpečia, a to dokonca nezriedka ani vtedy, keď sa zdôveria kňazovi. Často zažívajú spochybňovanie, nedôveru.

Naša spoločnosť pri takýchto odhaleniach deťom stále skôr nedôveruje?

Taká je moja skúsenosť.

Nenastal v tejto oblasti za posledné desaťročie výrazný posun?

Nastal posun, možno dokonca výrazný. Ale medzi regiónmi sú stále veľké rozdiely. Veľmi to závisí od toho, či máme v danom regióne silnú organizáciu, ktorá o téme hovorí. Ak máme kontakt s obeťou domáceho násilia a vieme, že je z Nitrianskeho alebo Žilinského kraja, vieme, že podpora bude efektívnejšia ako inde. V Nitre funguje centrum Slniečko a v Žiline je organizácia Náruč. Na tomto poli ochrany detí urobili kopec práce a vďaka nim sa mení aj situácia v iných regiónoch. Takáto téma v ich regióne už aj preto nie je tabu.

V tejto téme sa veľa zmien urobilo aj v rímskokatolíckej cirkvi. Máte pocit, že dosť?

To, že sa táto téma otvára aj v cirkvi, je veľmi dôležité. Ale takéto prípady sa dejú všade, medzi učiteľmi, telocvikármi, trénermi. A to najväčšie množstvo prípadov sa deje v rodinách. To, že má katolícka cirkev odvahu to pomenovávať, je chvályhodné, no v slovenskej cirkvi nevidím až takú veľkú angažovanosť. Vníma sa to tak, že je to téma pápeža, ale inak akoby to neexistovalo. Hráme sa na to, že je to citlivá téma. Ale ona je citlivá najmä pre obete, ktorým takýto zážitok ovplyvňuje celý život, ako nazerajú na svet, na seba, ako sa vidia v zrkadle, ako si vytvárajú vzťahy. Ako tvoria vlastnú sexualitu. Výrazne to zasahuje do celého ich života. Dokonca samotní agresori boli v minulosti obeťou násilia. To poznám aj s rozhovorov s páchateľmi, keďže na nás sa obracajú aj páchatelia. Dokonca sme mali aj prípady kňazov, ktorí prežívali pocit viny. Aj oni hľadajú s psychológom motív svojho konania, kde sa to u nich celé začalo.    

V rámci ľútosti nad vlastným konaním? Snahy vyrovnať sa s tým?

Samozrejme. Ak chcete žiť sám so sebou úprimne, otvárate témy, ktoré považujete za svoje tajné komnaty. Ak ste v anonymite, rozprávate veci, ktoré by ste nemali odvahu povedať nahlas. Ale akonáhle ich pomenujete, často si vtedy aj naplno uvedomíme ich plný význam.

Foto – Matúš Zajac