Svetoví fotografi z mojej knižnice: Anders Petersen

Pokračujeme v seriáli Matúša Zajaca, dnes to bude portrét jedného z najdôležitejších súčasných európskych fotografov s mimoriadne silným vplyvom na mladú generáciu.

Začiatok dvadsiateho storočia bol pre fotografiu prelomovým obdobím v hľadaní vizuálnych východísk. Piktorialisti sa snažili svoje diela uchopiť tak, aby boli čo najviac príbuzné ku výtvarnému umeniu. Radi používali techniku koláže, z ktorej vytvárali fikciu reálnej udalosti. Neskôr sa fotografi uchyľovali ku vnímaniu človeka cez dogmu jeho psychickej charakteristiky. Šlo o portrétnych fotografov a neskôr o fotografov bežného života. Musím spomenúť Brassaia a jeho fotografie z nočného Paríža, Liset Model a jej výber atypických ľudí, Diane Arbus, ktorá pracovala v intímnom svete ľudí mimo majoritu.

V druhej polovici dvadsiateho storočia sa čoraz viac začala presadzovať do popredia severská fotografia. Autori (hlavne zo Švédska) vyhľadávali akúsi melanchóliu stratených existencii v spoločnosti. Jedným z najvýznamnejších tohto osobného prieniku do ľudskej charakteristiky bol fotograf a pedagóg Christer Strömholm.

Príbeh fenomenálneho Andersa Petersena začína, keď tajne chodil na umeleckú školu do fotolaboratória, vyvolávať si svoje filmy a v jeden večer sa tam stretol už s čakajúcim Strömholmom. Namiesto očakávaného pokarhania si pedagóg pozrel fotografie Petersena, z ktorých bol uchvátený, a ponúkol mu riadne štúdium na Štokholmskej škole fotografie. Neskôr sa z nich stali priatelia, ktorí ďalej pracovali na svojich osobných projektoch s hlbokým vzájomným porozumením.

Anders Petersen (1944) je jedným z najdôležitejších súčasných európskych fotografov, ktorý od svojho debutu otriasol svet fotografie neskutočne intímnym prístupom. Platí to v jeho celoživotnej tvorbe. Prelomovým je pre Petersena rok 1967, keď sa rozhodol navštíviť svojich priateľov v Hamburgu a ako svoju nosnú tému si vybral krčmu, v blízkosti Zeughausmarku, Kafe Lehmitz (dnes už zaniknutú). Pre magazín B&W povedal: „Priatelia, ktorých som poznal, boli všetci preč a niektorí boli mŕtvi. Bol som z toho smutný a nevedel som, čo mám robiť. Skončil som v bare Scandi na Seilerstrasse, kde som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré som trochu poznal, volala sa Gertrud. Požiadal som ju, aby mi pomohla, a po troch pivách povedala, že sa môžeme stretnúť nasledujúci deň o 1 hodine na mieste zvanom Café Lehmitz, blízko Zeughausmarktu. Keď Gertrud povedala o jednej, automaticky to znamenalo v noci. Bol som tam včas, ale žiadna Gertrud. Kaviareň bola preplnená ľuďmi, všetci rozprávali, kričali a tancovali. Dobrá hudba z hracieho automatu – Fats Domino, Little Richard, Chuck Berry. Počas takmer troch rokov sa pokúšal fotografovať miesto, ktoré navštevovali pravidelní zákazníci pochádzajúci z robotníckej triedy z periférie Hamburgu.“ Tento projekt ukončil v roku 1973, keď sa vrátil späť do Stokholmu.

• 

V roku 1978 vyšla jeho prelomová kniha, ktorá doteraz ovplyvňuje mladú generáciu. Vyšla v nemeckom vydavateľstve Schimer – Mosel s názvom Kaffe Lehmitz a je považovaná za jednu z najdôležitejších povojnových publikácií vo fotografii, ktorá vykresľuje mikrokozmos baru. A práve touto knižnou publikáciou začnem príbeh osobnosti „osobného“ dokumentu.

Anders Petersen má neuveriteľnú schopnosť nachádzať spoločný jazyk s cudzími ľuďmi a nachádzať ich v tom najintímnejšom zrkadle vlastného ja. Ako povedal pre magazín FK: „Myslím si, že som typ fotografa, ktorý túži po spoločnosti, priateľstve, komunikácii a snažím sa porozumieť sebe a iným ľuďom. A myslím si, že sám sebe prostredníctvom iných ľudí rozumiem stále viac. A chápem ešte jednu vec… Viem, že je to základný fakt, že sme predsa všetci ľudia. Sme veľká rodina.“ Ďalej pokračuje: „Pre mňa, so všetkými chybami, ktoré môžete nájsť, je to druh filozofie, ktorý môžem nájsť vo svojom vnútri. Nie je to náboženstvo. Aj keď to tak znie. Fotografia nie je o fotografii, ale pre mňa je to stretnutie s ľuďmi, s inými ľuďmi a snaha porozumieť samému sebe.“

• 

Celá tvorba Andersa Petersena sa nesie v snahe skúmať svoje vnútro cez fotografiu iných charakterov v rôznych prostrediach. Jeho fotografie poukazujú na to, že všetci a bez rozdielu máme niečo spoločné. Samozrejme, aj v spomínanom projekte z nočného podniku si pre svoje fotografie vyberal charakteristiku postáv, ale ak chcete poznať jedného, musíte dokonale spoznať aj toho druhého. Osobná fotografia sa preto rodí veľmi ťažko, pretože sa vymyká intuitívnemu zobrazovaniu a skôr núti fotografa k hlbšiemu poznaniu portrétovaných osobnosti v ich prirodzenom prostredí.

• 

Petersen úplne zapadol do koloritu prostredia a fungoval tam ako režisér divadelnej hry. Úplne ovládol daný priestor a stal sa v ňom viditeľným priateľom s fotoaparátom v ruke. A to je hlavná odlišnosť a doména Petersena od ostatných fotografov, ktorí naopak fungujú na forme akejsi neviditeľnosti v prostredí. Vzniklo veľa rozhovorov o jeho jedinečnom prístupe pri fotografovaní o jeho novom pohľade na fotografiu. Pre magazín Medium povedal (bolo to ku knihe Kaffe Lehmitz): „Ak budete pred ľuďmi vystupovať nahí – aj keď sú to známi vrahovia – oni to rozpoznajú aj v nich samotných. A potom môžete mať akýsi vzťah.“

Fotografoval príbeh v jednom zadymenom prostredí, v ktorom sa striedali zvuky hudby, rozbitých pohárov a výkrikov opitých agresívnych návštevníkov baru, ktorých osudy sa striedali z ulice do krčmy a väzenia a potom späť, od zanedbaných prostitútok hľadajúcich lásku a náklonnosť cez neuveriteľné scény vzájomnej oddanosti až po bitky na klzkej dlážke s rozliatym pivom. Tri roky bol Petersen ochotný navštevovať tento svet, aby – ako veril – spoznal sám seba. Aby spoznal, kam dokáže zájsť a ako dlho mu vydrží entuziazmus v téme. Netušil, aký ikonický projekt spracoval a do akej miery bude ovplyvňovať ďalšie generácie. Takúto cestu si vybralo naozaj len pár už spomenutých fotografov z minulosti a vyberá si ju čoraz menej fotografov túžiacich po podobnej filozofii zobrazovania sveta, do ktorého vkročí minimum majoritnej spoločnosti.

• 

Druhú publikáciu som vybral z ešte zložitejšieho väzenského prostredia. Autor sa rozhodol dlhú dobu pôsobiť vo väzení s vysokým stupňom stráženia, aby vytvoril fotografie pre svoju knihu Fängelse (1984). Táto neobyčajná kniha patrí do trilógie, ktorej fotografovanie trvalo vyše desať rokov a konalo sa v uzavretých inštitúciách. Sú o ľuďoch žijúcich vo väzení, psychiatrickej liečebni a v opatrovateľskom dome – hospici, buď dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, ku ktorým si musel veľmi zložitou cestou nachádzať cestu. Keď si pozrel po pár mesiacoch negatívy a následne aj náhľady fotografií, všetky roztrhal, pretože sa mu zdali moc žurnalistické a rozhodol sa vo väzení ubytovať, aby mohol fotografovať všetky osobné situácie väzňov aj bacharov. Vznikla tak kniha plná hnevu, šikany, ale aj lásky. Akoby osobný denník, ako keby Petersen fotografoval svoju rodinu, tak bol k tým ľuďom blízko. Ako Petersen povedal pre magazín Aperture: „Väzenský projekt bol jasným rozhodnutím. Mňa väzenie nezaujíma. Zaujímal ma ten pocit, keď som bol zavretý. Chvíľu trvalo, kým ma tam prijali.“

Nášmu autorovi teda nejde o prostredie ako také, ale hľadaní odpovedí na existenciálne otázky.

• 

•