Sauna, pivo, politika na väčšiu slávu Božiu

Martin Leidenfrost bol u najväčšieho katolíckeho politika západnej Európy a srší z toho povzbudenie.


Som dosť hrdý na to, že osobne poznám najúspešnejšieho katolíckeho politika západnej Európy. Navštívil som ho u neho doma – vo Fínsku.

Timo Soini je politické zviera. Má 58 rokov, politicky aktívny je od svojich 16 rokov. Je spoluzakladateľom umiernenej pravicovej populistickej strany, ktorej názov bol najskôr prekladaný ako Praví Fíni, neskôr Základní Fíni alebo proste Fíni. Dvadsať rokov, od roku 1997 do 2017, bol Soini predsedom Pravých Fínov. V priebehu šestnástich rokov vytiahol stranu z nuly na 19 percent. V rokoch 2015 až 2019 bol ministrom zahraničných vecí Fínska. Keď sa prejavil ako pro-lifer, takmer tým povalil vlastnú vládu.

V Európe je len málo krajín, v ktorých je katolícka cirkev bezvýznamnejšia ako vo Fínsku. Ku katolicizmu sa hlási len 15 500 duší, čo je 0,3 percenta z 5,5 milióna obyvateľov krajiny. A okrem toho polovicu katolíkov vo Fínsku netvoria Fíni, ale prisťahovalci, väčšinou Poliaci. Aj počet fínskych kňazov sa dá zrátať na prstoch jednej ruky, tridsiati kňazi sú cudzinci, mnohí z nich Poliaci.

Ako je preboha možné, že ten najpravejší Fín je Rímu verným katolíkom?

Timo Soini je Fín ako z obrázkovej knihy. Má veľký zemiakový nos a bruško. Ťažko si možno predstaviť domorodejšieho chlapa. Od svojho detstva, od roku 1968, žije vo vzdušnom záhradnom meste Kaitaa, ktoré leží pol hodinu cesty autom z Helsínk. Len dva razy sa sťahoval, ale raz v rámci toho istého obytného bloku, druhý raz o niekoľko blokov ďalej. Jeho terajší byt je dvojpodlažný, ešte musí splácať hypotéku.

Jeho rodina má už 80 rokov chatu vo vnútrozemí pri Tampere. Často pobýva v tomto starom červenom drevenom dome, veľa sa tam saunuje, len nemá jazero, do ktorého by mohol skočiť, k najbližšiemu jazeru je to tristo metrov. Timo Soini sa saunuje „štyri až päťkrát týždenne“, tu v Kaitae má elektrickú saunu. Ide to rýchlo, trvá to len 45 minút, „k tomu jedno pivo na väčšiu slávu Božiu“.

Dnes už nie je u Pravých Fínov. Má už len mandát v zastupiteľstve mesta, ku ktorému patrí Kaitaa, v Espoo. Espoo je druhé najväčšie mesto Fínska, za svoj mandát dostáva každoročnú odmenu 15 000 eur, okrem toho píše memoáre a máva prednášky, pričom peniaze berie od bánk, no nie od biblických krúžkov.

Keď nepresadil svojho kandidáta na nástupníctvo v predsedníctve strany, vystúpil z Pravých Fínov. Bez neho sa odvtedy zradikalizovali a stali sa čisto protestnou stranou s celkom dobrými výsledkami v prieskumoch, ale bez perspektívy vládnuť. „Majú už len jednu tému,“ povie Soini pohŕdavo, „migráciu“. Ťahá ho to späť do vrcholovej politiky. Bez toho, aby som sa ho na to opýtal, odpovedá: „Fámy, že založím novú stranu, nedementujem ani nepotvrdzujem.“

Ideme autom do jeho obľúbenej kaviarne v prístave. Prejdeme len niekoľko metrov, už počas toho ho osloví viacero fanúšikov. Sú to všetko muži stredného veku, časť z nich v montérkach, Soiniho strana bola „vedúca v robotníckej triede a 70 percent voličov sú muži“. Doslova každý Fín pozná Soiniho. Jeho odhad: „20 percent ma miluje, 20 percent ma nenávidí. Keby som zašiel – čo nerobím – do nejakého nočného klubu, strhla by sa tam bitka. Jedni by chceli so mnou selfie, druhí by ma chceli vyhodiť von.“

V prístavnej kaviarni, ako je to vo Fínsku bežné, sa podáva len filtrovaná káva. Soini si objedná výdatné roľnícke jedlo s pečenými klobásami a hranolkami. Že Fínsko malo s ním „pro-life ministra a že tento to prežil“, na to je hrdý, považuje to za svoj „zápis do dejín“. 

Praví Fíni síce nikdy neboli kresťanskodemokratickou stranou, no vždy boli otvorení kresťanským postojom, ktoré sú zakázané v iných stranách. Soini podčiarkne, že aj ako minister nikdy nehovoril o „gender equality“, ale o „rovnosti medzi mužom a ženou“. Aj sa zdráhal označovať spolunažívanie partnerov rovnakého pohlavia za „manželstvo“, 38 z 39 poslancov Pravých Fínov hlasovalo v roku 2014 proti zavedeniu homosexuálneho manželstva. O manželstve muža a ženy hovorí: „Myslím si, že je to norma, no povedať to dnes, je radikálne.“ V sporoch sa často bránil argumentom, že ho „zaväzuje doktrína katolíckej cirkvi“. Tým sa opakovane dokázal vyhnúť škandálu – vo Fínsku nikto nepozná katolícku vierouku.

Fínska zahraničná politika je rozhodne pro-choice. Aj Soini zdôrazňuje, že ako minister zahraničných vecí nikdy neotvoril tému potratov. Všetko šlo dlho dobre, kým sa počas jednej štátnej návštevy v Kanade nerozhodol zájsť večer – ako súkromná osoba – v Otave do katolíckeho kostola na sviečkovú vigíliu za potratené deti. Vtedy, v máji 2018, jeden neopatrný spolupracovník zverejnil fotografiu Soiniho so sviečkou v ruke na vigílii.

Rozruch vo Fínsku bol obrovský. Bežní podozrievavci žiadali od neho ospravedlnenie, ale nielen oni. Aj „sociálni demokrati, zelení a bývalí komunisti“, ale aj „ženské političky z Európskej ľudovej strany“, z fínskej vetvy kresťansko-demokraticko-konzervatívnej rodiny strán Európy. Zdráhal sa ospravedlniť. „Bol som väčšinou jedného muža,“ povie ironicky, jeden proti všetkým, takmer „by padla celá vláda“. Soini sa pýtal všetkých svojich kritičiek: „Je nelegálne ako minister zastávať pro-life stanovisko?“ „Kancelár justície“ bol poverený vyšetrovaním, ktoré sa natiahlo na niekoľko mesiacov. V jeseni prišiel rozsudok: pro-life minister je síce „problematický“, ale „nie je nelegálny“. Soini to pociťoval ako svoj triumf: „Ak máte pravdu v nejakom návrhu, ste na správnej strane histórie.“

Prečo sa on, ktorý vyrastal v typickom prostredí luteránskej fínskej štátnej cirkvi, stal katolíkom – na to sa ho musím spýtať viackrát. Soini je totiž taký politický človek, že sa vždy nanovo politicky rozvášni. „Ľudia majú strach stratiť svoje džoby, to je hrozné,“ povie, „chcú sa ťa zbaviť, chcú ťa dostať pred súd,“ a hovorí o „Orwellovskej ceste“ „LGBT-junte“, „myšlienky sú kriminálne“.
Podľa jeho skúsenosti sú vo Fínsku „mladé ženy najradikálnejšími voličmi“. Aj ja si už nejaký čas všímam radikalizáciu mladých žien. Nechápem to, v skorších epochách boli ženy väčšinou umiernenejšie a konzervatívnejšie než muži. Poprosím ho, nech mi skúsi vysvetliť tento fenomén. Hlboko sa zamyslí, potom mi to vysvetlí rokom 1968 a antikoncepčnou pilulkou. So svojou dcérou má šťastie, chápe ho, hoci aj ona je liberálnejšia než on. „Na to však netreba veľa, ja som zástanca tvrdej konzervatívno-tradicionalistickej línie.“

Tohto zástancu tvrdej línie privádza do smútku najviac to, ako etablované kresťanstvo dnes v Európe vyzerá. „Či švédsku alebo nórsku štátnu cirkev možno ešte označiť za kresťanské,“ v tom si nie je istý. Pohľad na kedysi hrdé kresťanskodemokratické strany západnej Európy ho zaráža: „Máme kresťanskodemokratické strany v Európe, ktoré nie sú kresťanské, nebránia nič. Preto ľudia volia radikálov alebo populistov.“ V protiklade k tomu má dokonca Rusko – o ktorého vodcovi si nerobí žiadne ilúzie – „v ústave, že viera v jedného Boha je zjednocujúcim putom ruského národa“. My v Európe, naopak, „ideme cestou starého Ríma. Ležíme na pohovke a čakáme na spasiteľa. Musia prísť Afričania a robiť medzi nami misie.“ Keď ako minister zahraničných vecí navštívil Turecko alebo Egypt, čudoval sa, že „nikdy nemali problém z mojou kresťanskou vierou“.

Jeho maximou v politickom boji je: „Nehrať podľa ich pravidiel.“ Kresťanskí politici sa nesmú ustavične ospravedlňovať, ale musia bodovať jasnými výrokmi. Soini lichotí Rakúšanovi vo mne, že si ešte spomína na legendárneho viedenského futbalistu, ktorý v roku 1978 (!) v Córdobe vystrieľal silné Nemecko z futbalových majstrovstiev sveta. Soini prirovnáva politické debaty k futbalu: „Keď Hans Krankl chce streliť gól, tak ho strelí a neprosí o ospravedlnenie.“ Takto to Timo Soini vždy videl.

Potom začne chváliť ešte aj brexit: „Briti idú, a to je skvelé.“ Váži si Nigela Faragea, podľa Soiniho odhadu by však Fíni nehlasovali za vystúpenie z Európskej únie. Bol by napriek tomu za referendum o finexite? – „Prečo nie? Súťaž je dobrá.“

Musím ho zastaviť a zopakujem otázku, ktorá ma priviedla do záhradného mesta Kaitaa pri Baltskom mori: Prečo sa, dopekla, ten najpravejší zo všetkých Fínov stal katolíkom?

Konvertoval vo veku 26 rokov. „Veľkým spúšťačom bolo,“ rozpráva, „keď luteránska štátna cirkev začala ordinovať kňažky.“ Pôvodne prisľúbená výhrada svedomia pre kandidátov na kňazstvo bola „potichu zrušená. Musia podpísať, že budú kooperovať“. Vtedy už viac nechodil na evanjelické bohoslužby – pretože by mohol naraziť na nejakú kňažku. „Celá moja rodina bola proti ordinácii žien,“ tvrdí. Najmä jeho otec, robotník, ktorý sa prepracoval vysoko v sociálnom rebríčku. Jeho otec bol „tradičný, nie liberálny alebo konzervatívny“. Keď otec pred niekoľkými mesiacmi šiel v ústrety smrti, dôrazne prikázal svojej rodine, že chce byť pochovaný mužským kňazom. Katolícky syn si to vzal za svoje. „Postaral som sa o to.“

Môže referovať o nejakom zážitku obrátenia?

Áno, môže. Ako mladý muž podnikol s dvomi priateľmi Interrail-cestu do Írska. Navštívili mariánsku katedrálu v juhoírskom Killarney, „krásna a obrovská“. Tima Soiniho priťahovala, a tak v nasledujúci deň zašiel do katedrály ešte raz, bez svojich priateľov. Rozprával sa tam s jednou mníškou, ktorá vôbec nebola stará, ale predsa mu sprostredkovala pocit, akoby sa rozprával so svojou starou mamou. Rozprával sa s ňou o všetkom, „o vykúpení, ukrižovaní, večnom živote, zaiste aj o eucharistii“. V závere rozhovoru mníška povedala mladému Fínovi: „Jedného dňa budete dobrým katolíkom.“

V roku 1987, v nasledujúcom roku, konvertoval. Pre jeho rodičov to bolo „ok“. V roku 1989 kandidoval prvý raz na politickú funkciu hodnú zmienky, na podpredsedu Vidieckej strany. Strana mala krátku životnosť. Vtedy sebe – a zaiste aj Pánovi – dal sľub: „Keď ma nezvolia, pôjdem do seminára.“ No zvolili ho, stal sa podpredsedom strany. Myslí si, že by z neho bol dobrý kňaz, „taký ako don Camillo“. – „Ľutujete, že ste sa nestali kňazom?“ – „Nie, lebo v tom prípade by som nemal rodinu.“

Jeho konverzia v 80. rokoch bola exotická, aj dnes sa vo Fínsku vyskytne „len sto konverzií ročne“. Zvlášť na univerzite tým vypadol z rámca, „no vtedy nebolo prenasledovanie“.

Byť katolíkom je vo Fínsku dosť nepraktické, v nedeľu musí ísť autom dvadsať kilometrov do Helsínk na omšu. Aj jeho manželka sa stala katolíčkou, kvôli nemu: „Sama to chcela, keď si zistila, čo som zač.“ Aj jeho obe deti boli pokrstené v katolíckom kostole.

Návrat do luteránskej štátnej cirkvi by bol veľmi jednoduchý. „Stať sa katolíkom je ťažšie.“ Návrat do štátnej cirkvi by mohol vybaviť niekoľkými klikmi na internete, mnohí Fíni vystupujú z cirkvi aj online.

On sa však nechce vrátiť späť. Katolíkom je náruživo rád, so svojou cirkvou ochotne trpí. Aspoň to, že sme „nemali ani jediný sexuálny škandál vo Fínsku“, bezvýznamnosť fínskeho katolicizmu má aj výhody.

Rozlúčime sa pred brezami v Kaitae, v ich kruhu strávil Soini celý svoj život. Jedna z bombastických Soiniho viet, ktoré zjemňujú Soiniho osviežujúcim humorom a ohlušujúcim smiechom, vo mne rezonuje: „Som katolík na slávu Božiu.“

Bol to len niekoľkohodinový rozhovor, medzi rakúskym a fínskym katolíkom, ktorí sa spoznali v tomto roku, pretože obaja boli vo svojej vlasti ostrakizovaní pre svoju vieru. Napriek tomu mám pocit, akoby som sa lúčil so starým priateľom.

Idem ďalej, idem ďalej po Európe neustále hľadajúc dobré či zlé inšpirácie. On zostáva v Kaitae a pravdepodobne sa ešte posadí do svojej malej domácej sauny s jedným pivom na Božiu slávu.