Desať dní s utečencami na Lesbose: Úplne iný svet

rozhovor_MZ Pavol Zlatovský, Mária Kostyálová a Mária Vidličková. Foto: Matúš Zajac

Zo všetkého najviac ich trápi neistota, čo s nimi bude. Veria, že to môže byť len lepšie. V čom sa, žiaľ, často mýlia. Dobrovoľníci z komunity Sant’Egidio strávili desať dní s utečencami, ktorých učili základy angličtiny, hrali sa s deťmi a stolovali s dospelými.

Podstatou tohto príbehu je dôstojnosť. Netreba veľmi vysvetľovať, o čo ide, stačí opísať niektoré konkrétne príbehy. Existuje totiž forma pomoci, ktorá je viac ako peniaze, rozprávali sme sa s tromi Slovákmi, ktorí sa o to pokúsili. A zdá sa, že okrem pomoci iným sa zmenili aj oni sami.

Mária Vidličková sa stala členkou komunity Sant’Egidio po prvej vlny pandémie koronavírusu. Odvtedy sa začala ako dobrovoľníčka na ulici stretávať s ľuďmi bez domova. Keď počula inú členku komunity rozprávať o utečeneckom tábore Moria na Lesbose, začala sa o tému viac zaujímať. Po roku sa rozhodla, že chce aj ona pomôcť. A popri tom zároveň zažiť a pochopiť ľudí, ktorí sa ocitli v tejto neľahkej situácii.

Moria však medzičasom vyhorela, a tak presťahovali utečencov do tábora Kara Tepe, ktorý sa nachádza tiež na Lesbose. V súčasnosti v ňom žije zhruba štyritisíc ľudí prevažne z ázijských a afrických krajín. Do tábora sa tento rok vybrala pätica mladých slovenských dobrovoľníkov, všetko členovia komunity Sant’Egidio. Okrem Márie Vidličkovej sa sme sa rozprávali aj s Máriou Kostyálovou a Pavlom Zlatovským.

Mária Vidličková v škole mieru. Foto: archív Márie Vidličkovej

Začali medzi Rómami a ľuďmi bez domova, pokračujeme v Grécku

Mária Kostyálová má k dobrovoľníctvu blízko. Najprv začala s pomocou v rómskej osade v Plaveckom Štvrtku. Primárne sa venovala deťom a dospievajúcim dievčatám. Aj s ďalšími dobrovoľníkmi im pomáhali s doučovaním a vypracúvaním úloh. „Chceli sme im priniesť tiež iný pohľad na svet, aby sa stretávali aj s ľuďmi mimo osady. Často to boli aj rozhovory o vzťahoch,“ ozrejmuje.

Okrem detí a dospievajúcich dievčat sa Mária v službe stretávala aj s dospelými, s ktorými sa rozprávali o evanjeliu. Po dvoch rokoch sa pridala ku komunite Sant’Egidio, kde začala chodiť na ulicu a stretáva sa tam s ľuďmi bez domova. Jej snom vždy bolo, aby sa búrali predsudky, či už voči ľuďom z rómskych osád, alebo voči ľuďom bez domova.

Pavol Zlatovský je v komunite už tretí rok. Dozvedel sa o nej od kamaráta, ktorý ho zavolal na službu. Pavlovi sa to zapáčilo. „Je fajn, že nesedíme niekde v miestnosti, ale sme medzi ľuďmi, ktorým pomáha, keď sa s nimi rozprávame.“ Tento rok mal viac dovolenky a chcel ju využiť rozumne. Aj preto sa rozhodol ísť na Lesbos a pokúsiť sa venovať čas a pomoc utečencom.

Škola mieru. Foto: archív Márie Vidličkovej

Desať dní v tábore Kara Tepe

Na Lesbos odleteli traja mladí dobrovoľníci 20. augusta a prežili tam desať dní. Bolo tam s nimi ďalších približne 50 dobrovoľníkov z rôznych krajín sveta. Počas týždňa mali na starosti predpoludním takzvanú „školu mieru“ a „školu angličtiny“.

Neľakajte sa trochu čudného názvu, podstatný je obsah. Škole mieru sa venovala Mária Vidličková. Deti boli rozdelené podľa veku od päť do dvanásť rokov a pripravovali pre ne rôzne programy, scénky, hrali sa s nimi, maľovali. Snažili sa im aspoň na chvíľu prinavrátiť hry a bežnú zábavu, ako ho poznajú deti u nás.

V škole angličtiny to bolo trochu náročnejšie. Utečenci totiž zväčša ovládali len materinský jazyk, ktorému dobrovoľníci nerozumeli. A tak sa ich snažili učiť angličtinu – presnejšie anglické pojmy a slová – rôznymi spôsobmi, od pantomímy, kde im znázorňovali, čo hovoria, až po ukazovanie na konkrétne veci. „Bolo to náročné, pretože niektorí utečenci nevedeli ani latinskú abecedu. S tými sme museli ísť úplne od základov a učiť ich abecedu,“ približuje školu angličtiny Mária Kostyálová.

Utečenci chcú byť prínosom pre spoločnosť, no mnohí nedostali tú možnosť.

Tieto dve školy ich zamestnávali do popoludnia. Potom pomáhali v takzvanej reštaurácii priateľstva, čo znamenalo prípravu večere pre zhruba päťsto ľudí. „Ľudia boli radi, že aspoň na chvíľu mohli vypadnúť z tábora a zažili mimo neho aj niečo iné,“ opisuje Pavol. Pre deti tam bolo ihrisko, kde sa mohli ísť zahrať. V tábore túto príležitosť nemali, ihrisko ani hračky tam neboli. Pavol pri hre napríklad spoznal 14-ročné dievča, ktoré v rukách nikdy nedržalo loptu. Nevedelo, ako sa s ňou má hrať a hanbilo sa to priznať.

„Reštaurácia bola pre tých ľudí malou spoločenskou udalosťou, keď mohli zažiť aspoň na chvíľu niečo iné. Boli vďační len za to, že si mohli sadnúť okolo jedného stola, čo bežne nemôžu, keďže niektorí žili v stanoch. Tak sa im aspoň na chvíľu vrátil pocit dôstojnosti,“ spomína si Mária Kostyálová.

Niektoré rodiny bývajú v unimobunkách, tí sú na tom ešte dobre, lebo majú aj elektrinu. Rodiny žijúce v stanoch sú na tom podstatne horšie a občas ich zaplaví aj voda. Biedne sú na tom aj slobodní muži. Bývajú v domoch s malými kuticami, v ktorých je akurát priestor na vyspatie. Navyše pánske sprchy sa nachádzajú na vyvýšenom mieste a keďže je tam odvšadiaľ vidieť, muži sa radšej sprchujú oblečení.

Samotné bývanie nie je pre utečencov to najhoršie. „Tou je najmä neistota, ktorú zažívajú, pretože nevedia, čo s nimi bude. Netušia, ako dlho ostanú v tábore a či ich nechajú v Európe alebo ich vrátia do krajiny, odkiaľ pochádzajú,“ opísala ich situáciu Mária Vidličková. Podľa jej slov sú to najmä ľudia v produktívnom veku a aj preto strádajú. Trpia nedostatkom zmysluplných činností, ako je napríklad práca alebo štúdium. Chceli by byť prínosom pre spoločnosť, len zatiaľ im tú možnosť nikto nedal.  

Pavol Zlatovský pri hre s dievčatkom. Foto: archív Pavla Zlatovského

Mona bola veľkou pomocou pre dobrovoľníkov

Azda najcennejšou vecou na práci ľudí z komunity Sant’Egidio je to, že skôr ako problém vidia človeka. A vyhľadávajú s ním kontakt. Platí to pri ich aktivitách doma na Slovensku, ale aj na ostrove Lesbos. Má to svoje dôsledky, takáto práca pomáha nielen tým, ktorým sa venujú, ale mení aj ich samotných.

Márii Vidličkovej najviac utkvel v pamäti príbeh Sýrčanky, ktorú prezývali Mona. Do tábora prišla s tromi dcérami, keď jej predtým v domovine zabili otca aj manžela. „Bola to žena, ktorú všetci poznali. V tábore patrila medzi najpracovitejších ľudí,“ spomína si Mária. Dobrovoľníkom pomáhali v reštaurácii priateľstva aj utečenci a Mona bola, samozrejme, medzi nimi. Svoju prácu vedela vždy spraviť rýchlo a dobre, ani dobrovoľníci s ňou niekedy nestíhali. „Napríklad pri umývaní stolov bola vždy rýchlejšia, a keď náhodou nepomáhala, bolo to hneď cítiť, že nám práca trvá dlhšie,“ s úsmevom hovorí Mária Vidličková. Nevedela síce dobre po anglicky, ale o to intenzívnejšie sa snažila, aby si navzájom porozumeli inak, rukami-nohami.

V strede Nargiz s Máriou Kostyálovou (vpravo). Foto: archív Márie Kostyálovej

Medzi utečencami sa nachádzali aj neplnoletí chlapci, ktorí sú tam ako siroty, nemajú nikoho. Veľakrát šli na cestu sami. Týchto chlapcov posielali mamy z ich krajiny, aby pre seba našli lepšiu budúcnosť, keďže v ich krajine to nebolo možné.

Príbeh Nargiz, ktorá sa obetovala pre svoju rodinu

Mária Kostyálová si spomína aj na príbeh 20-ročnej Nargiz z Afganistanu, ktorej rodina sa musela veľmi zadlžiť, aby sa dostali do Grécka. V tábore Moria jej rodina spoznala muža z Afganistanu, ktorý im finančne pomáhal. Len tak mohli začať splácať pôžičku, ktorú si vzali, aby mali na útek. Rodina požiadala o azyl, ktorý im udelili. Keďže už mali doklady, mohli opustiť tábor a vycestovať. Chceli sa však odvďačiť štedrému mužovi, a tak mu ponúkli svoju dcéru Nargiz za ženu.

Ešte pred odletom do Švédska usporiadali v stane svadbu, aby bolo isté, že Nargiz ostane s mužom v tábore. Aj napriek tomu, že má cestovné doklady a udelili jej azyl. Voči svojej rodine cíti povinnosť a chce so svojím mužom aj ostať. Momentálne čaká, či jej manžel dostane azyl, čo sa môže, ale aj nemusí podariť. Má síce túžbu opustiť tábor, ale nechce odísť bez svojho nového partnera.

Dobrovoľníctvo i humanitárne koridory

Mária Vidličková zažila utečencov v tábore na vlastnej koži, venovala sa im, spoznala ich. Ako sama hovorí, videla na nich, že chcú byť prínosom pre svet. „Sú to ľudia ako my, majú svoje negatívne i pozitívne vlastnosti. Nemôžeme ich vnímať len v negatívnom svetle a myslieť si, že môžu mať na našu spoločnosť iba negatívny vplyv,“ uzatvára Pavol.

Komunita Sant’Egidio sa snaží situáciu utečencov riešiť nielen formou dobrovoľníkov na ostrove Lesbos, ale aj formou humanitárnych koridorov. To znamená vytypovať ľudí, ktorí sú zraniteľní a zároveň aj schopní sa integrovať do európskej kultúry. Model prijímania ľudí cez humanitárne koridory, v ktorom sa angažuje komunita, funguje od roku 2016. Odvtedy prijali v Taliansku, Francúzsku, Belgicku a Andorre takmer 4-tisíc ľudí.

Komunita Sant’Egidio sa okrem toho na Slovensku venuje aj ľuďom bez domova, stretávajú sa s nimi v Bratislave každý utorok a stredu. Pripravia im jedlo, kávu alebo čaj, ale hlavne venujú im svoj čas. To si veľakrát vážia títo ľudia najviac.


Ďalšie články