Keď liberálna šikana zaberá. Už aj poslankyňa Tabak v tom má konečne jasno

Foto: Eva Struhárňanská

Na včerajšom pochode iniciatívy Nebudeme ticho sa protestovalo proti návrhu zákona Anny Záborskej o pomoci tehotným ženám. Zaznieť mal vraj hlas tých, ktorých nepočuť. Je to však celé trochu naopak.

Koho tu totiž naozaj nepočuť? Kto tu prehlušuje tému, ktorej sa zákon venuje? Taká skupina obyvateľov tu naozaj je. Najskôr však o tých, ktorých počuť je.

Záborskej zákon je úplne mierny sociálny návrh. Ženám, ktoré uvažujú o potrate, ponúka pomoc. Viac informácií, trochu peňazí, zlomku z nich sociálne bývanie. Nič viac.

A všimnite si, čo sa stalo.

Stupeň prvý, zosmiešňovanie. Hneď po predložení zákona do parlamentu (31. augusta) sa na sociálnych sieťach spustila proti predkladateľom lavína zosmiešňovania. Stredovek, urážky, ponižovanie. Nevkus a hrubosť bez hraníc. Podotýkame, že podstatou zákona je pomoc chudobným ženám.

Stupeň druhý, dezinformácie. Keď to v deň hlasovania (6. októbra) vyzeralo, že počet hlasov bude dostačujúci a zákon prejde do druhého čítania, prišli klamstvá a hoaxy. Keby podobné hlúposti zazneli na nejaký liberálny zákon, fact checkeri a bojovníci proti dezinformáciám by boli zježení. Teraz všetko prešlo potichučky. Ten princíp sa volá naši ľudia.

Zákon prešiel do druhého čítania, takže sú potrebné silnejšie zbrane.

Tak prišla syntéza, dezinformácie s urážkami.

Poslankyňa Jana Bittó Cigániková hovorí, že kto je za Záborskej zákon, ten je katoliban. (Stále hovoríme o pomoci chudobným ženám.)

Demonštranti na pondelkovom bratislavskom pochode držali transparenty ako: „Strašne nenávidím klérofašistické hovná, pribijem ich na kríž a hodím do ohňa.“ Na námestie prišiel aj Jozef Tiso, na posteri s jeho kresbou bolo napísané: „Nasledujte svojho vodcu, klérofašisti!“ Záborská má pritom židovský pôvod, jej otec a jeho rodina boli priamo ohrození deportáciami.

Tisa pripomenul aj Denník N, viď obrázok nižšie. Po pravde, nevedno, prečo nie napríklad prezidenta Masaryka, ktorý odmietal udeľovať milosť iba v troch prípadoch, jedným z nich bol práve umelý potrat.

A teraz k pointe.

Funguje to? Nuž, funguje.

Pozrite sa na poslankyňu Tabak.

Pani poslankyňa Tabak, ktorá sa označuje za kresťanku, za zákon o pomoci tehotným ženám najskôr sama hlasovala (pri prvom predložení). Dnes sa vyhráža odchodom zo strany OĽaNO, ak návrh prejde. Prišla aj na pondelňajší pochod, bol som svedkom jej trápneho správania.

Prechádzala sa v prvej línii, správala sa presne tak, aby si ju všimlo čo najviac ľudí. Potom si sadla na lavičku priamo pred dva najväčšie plagáty homosexuálov podporujúcich „reprodukčné práva“, aby ju zachytilo čo najviac fotoaparátov.

Ešte trápnejšie bolo, keď z diaľky približne meter a pol kričala na Bittó Cigánikovú. Ako poslušná žiačka, ktorá chce, aby si ju pani učiteľka všimla. Cigániková jej prítomnosť ocenila len pohľadom. Poslankyňa Tabak sa ešte musí trošku usilovať.

Na lavičke vľavo Romana Tabak. Foto: Eva Struhárňanská

Či zákon prejde druhým čítaním, uvidíme onedlho. Tlak je enormný. Ozvali sa aj zdravotníci, väčšina z nich síce nie sú gynekológmi a potraty robiť môžu, ale cítia sa ohrození. Ozvala sa aj komisárka Rady Európy pre ľudské práva Dunja Mijatovičová, bývalý veľvyslanec Martin Bútora, liberálny komentariát.

Všimli ste si, koho nepočujete?

Napríklad tie ženy, ktoré možno nechcú ísť na potrat, ale nemajú z čoho žiť, nemajú kde bývať. Čelia tlaku doma, v rodine, v práci. Ženy, ktorým chce tento zákon pomôcť. Existuje združenie, ktoré už 199 takýmto ženám pomohlo. Lenže ZachráňmeŽivoty.sk – to nie je pre ženy z tribúny téma.

A nepočuť ešte jednu skupinu. A je to niečo viac ako prekvapenie, je to škandál.

Asi tretina zariadení na Slovensku nerobí potraty pre výhradu vo svedomí. Ak ale chcete počuť ich názor, názor ľudí, ktorí vedia, čo je to potrat, a vedia, prečo ho nechcú robiť, nepodarí sa vám to. Oni sa totiž boja.

Tí v Bratislave napríklad preto, že im hrozí šikana a strata aj toho kúska priestoru na klinikách, ktorý dnes majú. Inde na Slovensku preto, že nechcú pútať pozornosť, privolávať lobistov a tlak. Štandard ich oslovil celý rad, neúspešne. Rozumiete, kam sme to 30 rokov po Novembri dospeli? A to ešte nevládnu progresívci.

Tu sa však žiada slovo do vlastných radov.

Ak máme odolať dezinformáciám, zosmiešňovaniu, urážaniu, ak chceme čeliť tlaku, nedá sa to robiť potichu. Treba sa ozvať.

Riskuje ten, kto zostane ticho, nie ten, kto zasvieti sviečku. Taký je odkaz z komunizmu.

Jaroslav Daniška
Ďalšie články