Prešov je mesto, ktoré si človek ťažko predstavuje, kým tam nebol, ale potom keď tam je, stane sa mu za chvíľu blízke. Naozaj to nie je žiadny zaostalý východ, je to slušné a zaujímavé stredoeurópske mesto so všetkými slohmi.

Začalo sa to tým, že mi prišiel e-mail z knižnice Pavla Országha Hviezdoslava v Prešove. Najskôr som sa vydesil, že som tam nevrátil nejakú knižku, hoci som v Prešove nikdy nebol. To už my, ľudia s kafkovským prežívaním sveta, tak máme… Nadýchol som sa, e-mail otvoril – a bolo tam pozvanie na festival Prešov číta rád, čo ma vydesilo ešte viac: čo by som tam ja robil?

Všetko sa však vyjasnilo, pani riaditeľka Iveta Hurná mi vysvetlila, že sa odo mňa nebude chcieť nič, len budem chodiť dva dni po prešovských školách a tam žiakom predvádzať dobrého a trochu čudného uja z Čiech. Tým sa vždy na Slovensku cítim byť, tak som súhlasil a vydal sa do Prešova. Nie je to napokon tak ďaleko, sadnete večer na aero, za hodinu ste v Košiciach a potom už je to len kúsok.

Už za tmy a ubytovaný na Floriánovej ulici, vyšiel som na skoro nočnú prechádzku po meste, ktoré som vôbec nepoznal, prešiel cez podchod a hneď som bol uprostred dlhej štrbiny, z ktorej čnela v strede kostolná veža a za ňou ešte jedna nižšia a nejaké honosnejšie stavby. Potom tam bolo niekoľko sôch a nocou zahalených pomníkov a potom sporo osvetlené domy na námestí, ktoré bolo skôr širšou ulicou. Domy, z ktorých niektoré boli s podivnými štítmi, vyzerali na nočnom nebi osvetlené mesiacom (bol práve spln) pôsobili skoro orientálne, tvorili dlhý rad, ktorý sa v miernom oblúku klenul do tvaru šošovky, zrenice či ešte niečoho ďalšieho, proste štrbiny. Chvíľu som sa tam prechádzal, sám nočný chodec v meste, kde sa žiadny veľký nočný život nekoná, čo mi celkom vyhovovalo. Vrátil som sa potom do svojej ulice, ktorá onú štrbinu pretína naprieč ako položené brvno cez zadok oddychujúcej obryne. To boli moje prvé dojmy z Prešova.

Ráno ma v penzióne vyzdvihla Andrejka, ktorá mi bola pridelená ako strážkyňa a sprievodkyňa po svojom meste. Vedela o ňom všetko a mal som pocit, že vie všetko aj o mne, čo nie je zas také ťažké. Vodila ma do tých škôl, kde som zastupoval vzorku odštiepeného kusu spoločnej republiky, o ktorej to žiactvo už malo pojem asi ako my starší o habsburskej monarchii. Tak som bol tým elementom, ktorý sa nechal poučovať o Prešove, meste nad Košicami a s Košicami súperiacom, čo sa prejavovalo napríklad futbalovou rivalitou, keď Košičania boli za "vraňáre" a Prešovčania za "koňare", lebo Prešov bol kedysi slávny svojím žrebčínom, zatiaľ čo na Košičanov ostali len tie vrany. To mi potom tiež hovorila Andrejka, keď som z nej ťahal, čo je pre Prešov typické, nad čím dlho rozmýšľala. A potom povedala, že je to asi to, že je oveľa zaujímavejší, než sa o ňom vie, a to aj na Slovensku, kde nedávno (dnes už bývalý) predseda vlády povedal, že na východe Slovenska nič nie je. A že si to asi myslia ľudia aj v Čechách, čo som aspoň za seba popieral, pretože ja si to naozaj nemyslím.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.