Do Spolkového snemu sa dostalo nevídané množstvo mladých radikálov, predovšetkým sociálnych demokratov a Zelených. Dokáže ich pravdepodobný kancelár a technokrat Olaf Scholz skrotiť?

Navonok to vyzerá, že víťaz nemeckých volieb, starý strohý sociálnodemokratický harcovník Olaf Scholz, si čoskoro zasadne do kresla nemeckého kancelára. Po úspešnom sondovaní začína rokovania so Ze­lenými a pravicovo-liberálnou FDP o vzniku takzvanej se­ma­fo­ro­vej koalície. Od piatka už existuje hrubá písomná dohoda o kľúčových bodoch vládneho programu, všetci zúčastnení sa tvária konštruktívne, niektorí až euforicky.

Al­ter­na­tívy k Semaforu v danej chvíli niet, Únia CDU/CSU si líže svoje rany, predniesla „brutálne otvorenú“ analýzu historického debaklu, predseda Armin Laschet už len moderuje prechod na rozsiahlu obnovu Únie.

Umiernený a nikoho polarizujúci technokrat Scholz zatiaľ nemá problém, karta mu ide. S predsedami ďalších dvoch koaličných strán si postupne budoval dôverný vzťah.

Problém Olafa Scholza je inde – v jeho vlastnej strane.

To tu ešte nebolo, SPD má v parlamente štvrtinu zväzákov

Stará tetuška – SPD je najstaršou nemeckou stranou – ešte nikdy nemala takú frakciu v Spolkovom sneme. Polovica z 206 poslancov sú nováčikovia, 56 percent z nich je mladších ako štyridsať rokov, štvrtina má tridsať rokov a menej. Je skutočne nevídané, že 49 novopečených poslancov sú takzvaný Jusos, teda členovia mládežníckej organizácie SPD.

To tu ešte nebolo. V strane dlhodobo platila zásada, že mládežníkov z Jusos do parlamentu radšej netreba púšťať. Občas dokonca nedostal mandát ani predseda zväzákov – a odrazu je ich 49. Mladí sociálni demokrati majú odteraz v Berlíne väčšiu hlasovaciu silu než celá frakcia Parlamentnej ľavice (39, nemýliť si s Die Linke, vysvetlím nižšie) alebo bavorská štátostrana CSU (45).

Vedenie SPD, ktorá bola vždy aspoň v niektorých spolkových krajinách aj vládnou stranou, mala na to, aby nepresadzovala mladých na kandidátku, veľmi dobré dôvody. Jusos sú totiž odjakživa radikálnejší ako priemer strany. V sedemdesiatych rokoch sa o týchto zväzákov bez výnimky bili krajne ľavicové subfrakcie, ako napríklad Stamokap, ktorá otvorene bojovala proti „štátnemu monopolnému kapitalizmu“. 

Aj dnes mládežníkov SPD vnímajú skôr ako socialistov než ako sociálnych demokratov. Vedenie strany si preto tradične hovorilo: Nech ich najprv tá mladistvá nerozvážnosť prejde, nech si najprv trochu zarobia a vybijú energiu v interných žabomyších vojnách. Až keď budú pri rozume, vezmeme na kandidátku tých najšikovnejších z nich. Žiaden sociálnodemokratický kancelár nechcel byť odkázaný na po­slancov z radov Jusos. Scholzovi sa to stalo.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.