Bývalý kostol kardinála Tomka v Ríme stavil skôr na obrazy než na dlhé kázne

Z malej farnosti kedysi mimo Ríma vyrástol veľký kostol s mnohými aktivitami, ktorý sa už v plne zastavanej časti mesta stal dominantou. Navštívili ho dvaja pápeži a spravoval ho slovenský kardinál Jozef Tomko. Jeho monumentálne fresky chcú odvrátiť ľud od filmov a rozptyľujúcich gitár a učiť ich katolíckej náuke.

Kostol Dobrého pastiera Ježiša vyrástol po druhej svetovej vojne na rímskej periférii z pôvodne maličkej fary, ktorá sa v medzivojnovom období nachádzala mimo územia Ríma. V súčasnosti dominuje hlavnému námestiu tamojšieho sídliska s názvom Montagnola na juhu večného mesta neďaleko niekoľkých parkov.

Práve tento chrám dostal do správy slovenský arcibiskup Jozef Tomko, keď ho pápež Ján Pavol II. „kreoval“ v roku 1985 za kardinála. Bolo to po prvý raz, čo rímsky biskup v rámci tejto cirkevnej tradície spravil z tohto miesta kultu kardinálsky kostol. Aj keď prevažne latinskoamerickí kňazi, ktorí tu teraz pôsobia, nevedia o spojení so slovenským prelátom, túto históriu pripomína 160-stranový sprievodca.

Jeho autorom je kňaz, ktorý v kostole pracoval v minulosti a túto publikáciu dokonca venoval Jozefovi Tomkovi. Je škoda, že mu skomolil meno a oslovuje ho „Josef“. Slovenský kardinál bol vtedy prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov a to ešte viac zvýrazňuje úctu farnosti i autora knihy k pápežovi aj prelátovi zo Slovenska:

„Kardinálska pocta znamená nielen lesk, ale ochranu štvrti a našu živšiu účasť na úzkostiach a apoštolských problémoch Svätého Otca.“

Faru navštívil aj pápež Ján Pavol II., no jeho niekoľkohodinovú zastávku na tomto mieste nič nepripomína. Naopak návšteva jedného z jeho predchodcov pápeža Jána XXIII. je jasne viditeľná. Jeho socha sa nachádza pred kostolom a jeden zo vstupov do chrámu je vyzdobený podobizňou „Dobrého pápeža“. Ján XXIII. sem zavítal počas Druhého vatikánskeho koncilu.

Kostolné fresky namiesto dlhých kázní

Interiér kostola bohato zdobia fresky s biblickými motívmi i zo života svätých, ktoré sú asi najväčším lákadlom pre turistov a veriacich. Zaberajú dvetisíc štvorcových metrov a stáli veľa peňazí, priznáva autor kostolného sprievodcu Pierluigi Occelli. Provokačne sa pýta, načo to bolo dobré. Jeho následná odpoveď má už niekoľko desaťročí, no občas zaznieva aj v dnešnej dobe, lebo – ako hovorí – masy ľudí stále ovplyvňuje „prenikavý a škodlivý agnostický laicizmus“:

„Navyše, rastie indoktrinácia ľudu prostredníctvom filmov, kina a televízie, ktoré sú presiaknuté všetkým, čo je známe, okrem náuky a dejín večnej spásy. Návšteva ľudu v posvätných miestach klesla… možno ich prilákať obrazmi skôr než dlhými kázňami a rozptyľujúcimi gitarami.“

Oltárna stena zobrazuje zmŕtvychvstalého Krista po boku evanjelistov a s mnohými ovečkami naokolo, čo odkazuje na názov farnosti. Fresky na bočných stenách ukazujú mnohé známe i menej biblické známe výjavy. Medzi nimi sú ukrižovanie Petra dolu hlavou, sláva a zázraky svätého Antona, ale aj Ježišova tvár na šatke od Veroniky.

Farnosť sa pýši aj tým, že počas druhej svetovej vojny prichýlila viacerých židov, dezertérov, iných núdznych a údajne aj talianskeho generála.