Minister financií sa pri štátnom rozpočte pasuje do roly striedmeho hospodára, čo dožičí a zároveň postráži rozhadzovanie. Pritom sám dáva na nezmyselnú očkovaciu lotériu desiatky miliónov eur. V takejto atmosfére sa tvorí nový rozpočet, ktorý je postavený na peniazoch z Bruselu, vládnych investíciách, ďalšom zadlžovaní a absencii reforiem. 

Čím sa líši rozpočet verejnej správy, ako ho minulý týždeň schválila vláda, od tých predchádzajúcich? Viacerými vecami. Najskôr však uveďme, v čom sa im podobá. Hoci trochu iným spôsobom, predsa len stále iba sumarizuje, aké všetky požiadavky sa z jednotlivých vládnych rezortov doňho dostali, teda koľko sa minie na školy, nemocnice či sociálne výdavky. A ako na to získať peniaze. 

Azda až na nový fond obnovy, kde sa ráta s prioritami, v ňom opäť nenájdeme, ako chce Slovensko principiálne postupovať ďalej. Aj pri peniazoch získaných z európskeho fondu obnovy nájdeme iba zoznamy, na čo sa majú minúť, pričom základné noty pri orientovaní výdavkov predpísala Európska komisia. Z rozpočtu nevyčítame žiadny výraznejší zámer kabinetu Eduarda Hegera, kam smerovať štát, hoci v programovom vyhlásení pred poldruha rokom sa vláda dušovala, že má jeden z najambicióznejších plánov na zmenu fungovania Slovenska k lepšiemu v jeho histórii.

Napokon, asi to bolo aj ťažko žiadať, lebo verejný rozpočet by mal popri sumarizovaní bežných príjmov a výdavkov štátu slúžiť hlavne ako finančný manuál na realizovanie zámerov narysovaných reforiem. Ak nie sú reformy, ťažko očakávať zadanie pre financmajstra, aby vložil predpokladané zmeny do konkrétnych tabuliek.

Niečo je naznačené napríklad pri dôchodkovej reforme či avizovanej novej súdnej mape, ale ozaj len naznačené. Veď o dôchodkovej reforme sa má rozhodnúť v parlamente až po predložení štátneho rozpočtu vládou a z novej súdnej mapy sa skôr stáva chiméra ako reálny zámer. A niečo sa črtá z tabuliek fondu obnovy, ale sú to čiastkové veci, čo nemajú oporu vo vládnych koncepčných reformách, na ktoré sa čaká toľké roky. 

Ak sám minister financií spomína nevyhnutné reformy, ako je dlhová brzda či výdavkové stropy, ktorými podmieňuje podporu rozpočtu v parlamente, nemôže to myslieť vážne. Toto nie sú reformy, ale nevyhnutnosť, na ktorú poukázala koronakríza a kde vládu tlačí aj Európska komisia. Keby to myslel s reformami vážne, potom by v prvom rade predložil tú, za ktorú sám zodpovedá – daňovú a odvodovú. Tá by do rozpočtu zasiahla jednoznačne najvýraznejšie. S ničím takým však predseda najsilnejšej vládnej strany neprichádza. 

Míňa sa ako za Fica

Štátny rozpočet tak ostáva už takmer dve desaťročia od posledných veľkých reforiem na Slovensku len technokratickým dokumentom, ktorý sa buď naplní, alebo nie. A to už potom ani nikoho nezaujíma, veď kto by už čítal s odstupom mnohých mesiacov vyhodnocovacie záverečné účty.

Keď sa predsa pristavíme pri tohtoročnom rozpočte, čo má do svojho konca len niečo vyše dvoch mesiacov, a nahliadneme do budúcoročného, sú tam niektoré významné zmeny. Covidové jednorazové vplyvy, aj keď sú významné, dajme teraz bokom. Zjednodušujúc vychádzajme z toho, že pandemická peripetia sa už čoskoro stane minulosťou.

Štátu sa tento rok mimoriadne darí s výberom daní a odvodov. Verejná správa si oproti pôvodným predpokladom prilepší o vyše 1,3 miliardy eur. Viac platia hlavne firmy v prípade daní z príjmu, štát oveľa viac vyzbiera na dani z pridanej hodnoty. S tým nikto nepočítal, je to takmer o päť percent nad plán. Časť týchto peňazí natečie do štátneho rozpočtu ako bonus pre túto vládu.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.