Pil a fajčil už ako dieťa: Počul som hlas, ktorý mi hovoril, že nemám šancu, vraví Radovan, ktorý pomáha alkoholikom

S fajčením začal už v šiestich rokoch. Neskôr sa pridali alkohol a marihuana. Tento životný štýl mu privodil okrem fyzických ťažkostí aj tie psychické – mával depresie, cítil strach, beznádej a pomýšľal na samovraždu. Dnes je Radovan Eliáš (49) manželom a otcom dvoch detí. Je členom Komunity Jána Krstiteľa v Sklenom a vedie skupinu alkoholikov, ktorým sa snaží pomáhať a ohlasuje im evanjelium. V rozhovore prezrádza, ako uňho nastal zlomový bod.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Zaujalo ma, že vedieš skupinu alkoholikov. Ako si sa k tomu dostal?

Je tomu už šesť rokov. Keď som stretol Pána, snažil som sa nájsť v živote cestu. Predtým som mal problém s alkoholom a, samozrejme, trvalo istý čas, kým som sa z toho dostal. Naskytla sa mi príležitosť ísť na duchovné cvičenia v Nitre. Tam som spoznal skupinu Otvorené srdce anonymných alkoholikov. Začal som do nej chodiť. Učil som sa v nej rozprávať a fungovať bez alkoholu.

Aké si mal detstvo?

Vyrastal som v paneláku. Ako malé dieťa som sa pohyboval medzi tínedžermi od šestnásť do tridsať rokov. Boli to ľudia, ktorí preferovali cigarety a alkohol. Bežne to bývalo tak, že otec mi dal sklenený džbán na pivo a dvadsať korún a vyslal ma do krčmy. Tam mi načapovali tri pivká a poprosil som o jedny cigarety. Takto nás aj starší chlapci využívali na to, aby sa dostali k pivu a cigaretám. A ako vďaku ma naučili fajčiť. Začal som s tým už v šiestich rokoch.

Pokračoval si v týchto návykoch ďalej?

Áno… V desiatich rokoch som začal piť a v osemnástich som do toho pridal marihuanu. Vo svojich dvadsiatich troch rokoch som bol už úplne zničený. Bol som vo svojom konečnom psychickom štádiu.

Ako sa ti podarilo prestať s tým?

Bolo to pre môj zdravotný stav. Požíval som alkohol, fajčil marihuanu s cigaretami a všetko som to takto kombinoval, až som si navodil ťažké depresie, cítil som strach, beznádej, nechuť žiť. Mával som samovražedné predstavy, pretože som viedol bezútešný život. Mojou jedinou útechou bol alkohol.

Kedy si prestal mať tieto predstavy a depresie?

Pamätám si, že to bolo v jeden večer počas štúdia vysokej školy. Bol som sám a zničený, prefajčený trávou, opitý. Ráno som mal veľmi ťažkú depresiu. Vtom som dostal telefonát, že večer príde môj ocko. Ostal som prekvapený, pretože ocko za mnou do Bratislavy len tak nechodil. Chodil za mnou iba vtedy, keď niečo potreboval alebo keď išiel náhodou okolo, ale nikdy nie kvôli mne.

Keď prišiel, povedal mi: „Rado, cítim, že sa s tebou deje niečo zlé. Som tu kvôli tebe.“ Vtedy som si po prvýkrát v živote uvedomil, že ocko ma má rád, a bolo mi veľmi ľúto, aký život vediem. Snažil som sa ho slušne vyhodiť, lebo som potreboval byť sám. Obidvaja sme mali slzy v očiach, no na moju žiadosť odišiel. Obliekol som sa a išiel som do mesta. Dal som si slúchadlá a počúval som veľmi ťažkú a depresívnu hudbu. Bola asi tak jedna hodina ráno, januárová noc, rok 1993. Skončil som na moste SNP, pozerajúc dole do Dunaja. Tam sa to všetko stalo. Tam som zakúsil Božiu lásku a Boží dotyk.

Vedel by si opísať, ako si ho zakúsil?

Pri pohľade do Dunaja som premýšľal nad tým, ako to robia samovrahovia. Nechcel som skočiť, iba som premýšľal nad inými. Zrazu som počul dva hlasy. Prvý mi hovoril, že už iný nebudem. Že budem len horší a nemám šancu. Už som vraj skončil a najlepšie bude, keď skočím dole a ukončím to. Vzápätí prišiel druhý hlas.

Čo ti povedal tento hlas?

Cítil som ho v srdci. Počul som len: „Prosím ťa, daj mi ešte jednu šancu a ja zmením tvoj život.“ Vedel som, že to ku mne prehovoril Ježiš, a uveril som tomu.

Bol to úplne iný hlas ako ten predtým. Spontánne som dvihol ruky hore a začal som volať na Boha: „Bože, zachráň ma, lebo zošaliem! Zachráň ma, lebo neviem, ako sa z toho dostať.“ A on ma naozaj zachránil.

Ako to urobil?

Začal ma napĺňať pokojom. Taký pokoj som v živote ešte necítil. Cítil som sa ako pohár, do ktorého vlievate vodu a je naplnený po okraj, až preteká. Bolo to čosi úžasné. Bol som úplne plný pokoja.

Pamätám sa, že keď som sa chcel rozčúliť, nedokázal som to. Myslel som na tie najhoršie a najťažšie veci v mojom živote, aby som si overil, či to je naozaj len pocit alebo niečo nadprirodzené, ale nešlo to. Bolo to nádherné, nedá sa to s ničím porovnať.

Pamätáš si na prvú vec, ktorú si urobil po tomto zážitku?

Keď som sa vrátil v noci na internát, kľakol som si a modlil som sa. Potom som odovzdal svoj život Pánovi Ježišovi. Povedal som mu: „Ty si mojím Spasiteľom, ty si mojím Mesiášom, ty si mojím Záchrancom. Odovzdávam ti svoj život, lebo sám nad ním nemám kontrolu.“

Odovzdal som mu svoj život a on vstúpil s mocou a začal konať v mojom živote. Pri tejto modlitbe som pociťoval zvláštny pocit – akoby ma niečo hrialo pri srdci. Modlil som sa a vzýval som Ducha Svätého tak, ako som bol naučený. Volal som ho do svojho srdca. Pocítil som obrovský pocit radosti. Bola to taká radosť, že som sa smial a plakal zároveň. Bolo to niečo nádherné. Zdalo sa mi, akoby to trvalo iba pár minút, no keď som sa pozrel na hodinky, zistil som, že to trvalo tri alebo štyri hodiny. Smial som sa tak, až ma boleli kútiky a brucho. Pamätám si, že mi horelo srdce, akoby ho niekto vzal do rúk, a vedel som, že to, čo prežívam, je niečo viac, niečo nadprirodzené. Bolo mi jasné, že to Boh sa dotýka môjho srdca, že ma miluje, že mi odpúšťa všetky hriechy a dáva mi novú nádej.

Darilo sa ti vo viere zotrvať aj po tomto zážitku?

Vravel som si, že je to nádherný pocit takto sa modliť, preto som v tom pokračoval každý nasledujúci deň. Kľakol som si k posteli, modlil sa a zrazu prichádzali tie isté pocity. Spolubývajúci na mňa pozeral ako na blázna, no pri tom, čo som prežíval, mi bolo úplne jasné, ako niekto môže byť ochotný ísť na ostrov medzi malomocných a zomrieť tam s nimi.

Bolo to čosi nové a krásne.

Aký žiješ život dnes?

Začal som sa pravidelne modliť. Spoznal som ľudí, ktorí poznali Komunitu Jána Krstiteľa a odporučili mi ju. Vedeli, že mi tam bude dobre, že v nej nájdem cestu.

V komunite som sa toho veľa naučil. V podstate všetko, čo viem, som sa naučil tam.

Nádherné na tom všetkom je, že pri osobnej modlitbe prežívam s Božím slovom tie isté pocity, ktoré som prežíval v tú noc, keď som prežil Boží dotyk. Je nádherné, že môžem komunikovať s Bohom, že sa ma dotýka a môžem mať s ním vzťah. Je to niečo, čo sa nedá nikde kúpiť, a za čo sa oplatí aj zomrieť.

Zmenil sa aj tvoj vzťah s otcom?

Začal som s ním budovať vzťah, no bolo to ťažké. Musel som robiť kroky k nemu ja, on ich nerobil. Sedel pri televízore, pozeral šport a pil pivko. My sme sa spolu nikdy o ničom inom nerozprávali okrem športu. Začal som to teda robiť tak, že najprv som pobozkal mamku na líce a potom som prišiel k nemu a tiež mu dal pusu na líce a oznamoval mu, kam idem. Nevedel som, ako mu mám prejaviť lásku. Toto bol jediný spôsob.

Ako si postupoval pri výchove svojich detí? Bol si otvorenejší?

Veľmi som chcel, aby moje deti nemuseli ísť cestou depresie a samoty, ale aby išli tou lepšou cestou. Snažím sa s nimi rozprávať o Bohu. Nenútim ich do modlitby. Keď nechcú, nemusia sa modliť. No stále im hovorím, že ak sa chcú modliť, nech sa buď postavia, alebo si kľaknú. Ak sa im nechce kľačať alebo stáť, nech idú radšej spať. Dávam im slobodu – a vždy sa rozhodnú modliť sa.

Ako sa modlia?

Veľmi jednoducho – Otče náš; Zdravas; Anjelíčku, môj strážničku. Okrem toho im hovorím o Ježišovi a o tom, čo s ním prežívam. Vidia ma s ním každý deň. Príklad je to najdôležitejšie, čo im chcem dať. Vidia, že trávim viac času so Svätým písmom ako s televízorom. Aj takouto závislosťou som si prešiel. Bol som závislý na televízore a internete, ale Boh ma postupne vyliečil aj z tohto. Hoci som mal s Pánom silný zážitok, u mňa oslobodenie neprišlo hneď. Musel som oň zabojovať aj ja. Veľa ľudí je oslobodených hneď, u mňa to bolo postupné.

Na začiatku si spomínal, že sa venuješ práci s alkoholikmi. Povedal by si nám o tom viac?

Je to skupina anonymných alkoholikov. Fungoval som v nej aj ja. Ide o dvanásťkrokový program. Ten posledný – dvanásty krok hovorí o tom, že ak sa človek uzdraví, má ísť a hovoriť ostatným alkoholikom, ako sa uzdravil. Pracujem teda na tomto kroku, hovorím a ukazujem cestu, po ktorej majú kráčať, a že sa to dá.

Skupinu som založil s kamarátom, v Partizánskom fungujeme šiesty rok.

Zažívaš živého Boha aj v každodennosti?

Vtedy na tom moste som si myslel, že môj život sa už skončil, no v skutočnosti sa všetko len začalo. A bolo to nové, zmenené a čosi úžasné. Nemôžem povedať, že som už nikdy nespadol… no dalo by sa povedať, že už nikdy som nepadol tak ďaleko.

V komunite som spoznal svoju manželku, máme dve krásne deti a žijeme nádherný život. Boh ma akoby vyviedol na vysoký vrch, z ktorého vidím do diaľky, a žije sa mi veľmi dobre.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.