Terapeutka: Nemôžete od detí chcieť byť online len pol hodinu denne, keď sa stále pozeráte do mobilu

DSC_2426 kopie brečatn Magda Petrjánošová. Foto: Patrícia Falbová

Štvorročné alebo päťročné dieťa by malo pozerať len polhodinu televízie denne. S vekom to potom môže stúpať. Môžete im na YouTube zablokovať pornografiu a násilie, ale problém je v tom, ak malé dieťa dve hodiny pozerá akékoľvek video, hovorí psychoterapeutka Magda Petrjánošová, ktorá pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV a venuje sa fenoménu sociálnych sietí.

Pred týždňom zachvátila ľudí panika, pretože pár hodín nefungoval Facebook, Instagram a WhatsApp. Čo to hovorí o našej spoločnosti?

Zaujímavé je, že pri výpadku sociálnych sietí sa každý zameriava na to, čo v tom čase robili deti a teenageri/dospievajúci. Nie je však pravda, že závislí sú len mladí. Na Facebooku sú napríklad skôr dospelí a aj dosť veľa ľudí nad 65 rokov. Mladší sú zväčša na Instagrame, TikToku, Twitchi a ešte horších sieťach.

Tieto ročníky si výpadok sietí všimnú oveľa rýchlejšie, pretože sú technicky zdatní. Seniorom podľa mňa trvalo oveľa dlhšie pochopiť, že ide o nejaký technický problém. Zrejme tam ale bol aj moment, že niekto pridal príspevok a čakal na reakciu, ktorá neprichádzala. To už mohli naskakovať tie negatívne dôsledky sociálnych sietí, ktoré dnes už dokazujú výskumy – problémy so sebavedomím, depresie. Je to ako závislosť od spätnej väzby. Akoby sme ani neexistovali, pokým nám niekto nelajkne naše úspechy.

Problém je však všeobecnejší – ako spoločnosť sme zvyknutí na okamžitú odpoveď, väčšina ľudí je nervózna, ak neodpovie hneď po pípnutí správy. Na druhej strane sa pre túto virtuálnu komunikáciu často nevenujeme živým ľuďom.

Problematike sociálnych sietí sa venujete viac ako dvadsať rokov. Dekádu dozadu bol pritom dominantný naratív o vplyve sociálnych sietí pozitívny. Vraj prepájajú ľudí, šíria sa cez ne informácie, hovorilo sa o demokratizácii spoločnosti. Dnes je tomu presne naopak a hovorí sa hlavne o negatívach. Zmenili sa sociálne siete alebo sme sa len viac dozvedeli?

Spomínate idealistický naratív z polovice 90. rokov, my sme tu ohľadom tejto diskusie trošku pozadu. Týkal sa komunikačných kanálov dávno pred sociálnymi sieťami. Už kniha Howarda Rheingolda Virtuálna komunita z roku 1993 hovorila o tom, ako ľudia z rôznych minorít vytvorili online skupiny a ľudia s rovnakými problémami sa navzájom podporovali a pomáhali si. V tom čase bola však online len špeciálna skupina ľudí. Išlo najmä o mladých, ktorí mali prístup na internet vďaka univerzitám a tiež vedcov.

Neskôr došlo k masovosti používania internetu celkovo a vznikali aj špeciálne platformy pre kontakty ako MySpace či u nás Pokec, kde tiež vznikali komunity. Keď okolo roku 2008 dorazil na Slovensko Facebook, hľadali sme si tam najmä kamarátov zo starých čias, ale úplný zlom nastal s reklamou. Dovtedy bol Facebook sieťou na osobné kontakty a ich udržiavanie. Udržiavali sa aj takzvané slabé kontakty, ktorých máte veľa a nie sú také dôležité, ale občasná interakcia s nimi je príjemná a zlepšuje kvalitu života.

Zo sprostredkovania kontaktov sa potom sociálne siete zmenili na prostredie, ktoré ako produkt predáva užívateľa.

Áno, aktuálne ide o komerčný produkt, na ktorom niekto zarába. Odvtedy sa objavujú výhrady proti algoritmom, napríklad aj tomu, ako eskalujú polarity a zviditeľňujú skôr kontroverzné posty.

V každej krajine rezonuje výčitka proti algoritmom, ktoré človeka doslova pripútajú a držia pred obrazovkou. Bývalá zamestnankyňa Facebooku Frances Haugenová navrhla, aby došlo k obmedzeniu algoritmov, ktoré ponúkajú obsah s najväčšou interakciou.

Na nadnárodných aktérov ako Facebook je však dosah štátnych legislatív problematický.

Čína obmedzila TikTok pre mladistvých na 40 minút denne.

Ako viete, kto je mladistvý? Aj Facebook sa pýta, či majú užívatelia aspoň 13 rokov, ale aj tak vie každý odkliknúť, že dosiahol daný vek.  

Dalo by sa to obmedziť cez občiansky preukaz. Aj Facebook si ho niekedy pýta, keď má pochybnosti o vašej identite. Dokáže tiež sledovať, kde sa zhruba nachádzate a či si vytvárate falošné účty.

Napriek tomu je na Facebooku stále evidentne veľa falošných účtov. A je to logický dôsledok. Začala sa éra platenej reklamy, ľuďom sa ukazuje dosah ich príspevkov. Väčšinou tomu presne nerozumejú, ale tešia sa z čo najväčšieho dosahu (koľko ľudí videlo ich príspevok), z počtu lajkov. Zároveň si sami sebe cez jeden účet viete lajkovať aktivity na druhom účte, jasné, že to veľa ľudí využíva.

Považujete snahy o reguláciu za veľmi náročné, pretože vystupujú proti akcionárom veľkých firiem?

Áno. Zároveň si nedokážem predstaviť, ako by vyzeralo obmedzenie, ktoré by platilo vo všetkých jazykových a právnych kontextoch.

Nestačilo by, keby sa to schválilo v rámci Európskej únie? Napríklad pornografia sa na Twitteri objavuje bežne, ale keď ruský regulačný úrad Roskomnadzor požiadal o jej odstránenie a spomalil Twitter v krajine, sociálna sieť pristúpila na požiadavky ruskej vlády a začala tento obsah odstraňovať rýchlejšie. Existujú algoritmy, ktoré dokážu identifikovať zbrane či nahé telá. Stačí, aby nejaká vyššia autorita povedala, že sa to musí dodržovať.

Potom sa však objavujú problémy, aké malo občianske združenie MAMILA [spoločnosť pre podporu dojčenia, pozn. red.]. Algoritmus im blokoval príspevky, pretože dojčiace matky mylne určil ako pornografiu.

Možno by sa dali pre takéto združenia a firmy vybaviť povolenia.

(smiech) Ste v otázke regulácie optimistickejší než ja. Je však pravdou, že rozoznávanie obrázkov sa rýchlo vyvíja.

Ste aj terapeutka. Rodičov najviac desí, aké budú mať sociálne siete vplyv na dospievajúce deti.

Rodičom odporúčam knihu Krotitelia displejov od slovenskej autorky Slávky Kubíkovej. Je tam veľa praktických rád a je tam aj vysvetlenie, čo je prečo dôležité. Nemôžu sa napríklad sami pozerať celý deň do mobilu a potom deťom povedať, aby online trávili najviac polhodinu denne. Aj malé dieťa zistí, že žijú inak, než mu to predpisujú a zariadi sa po svojom. Deti sú naše zrkadlo.

Veľa dospelých podľa mňa trávi svoj čas nezmyselným pozeraním príspevkov. Vtedy sa nevenujú sebe ani ľuďom okolo seba. Rodičom radím, aby si stiahli aplikáciu na meranie času stráveného na sociálnych sieťach. Keď zistia, koľko času tam trávia, možno to hneď obmedzia a môžu dať príklad deťom. Len zákazy totiž aj tak nepomôžu. Teraz niektoré stránky pre sociálne siete môžete ako rodič nastaviť, aby sa ukazovali iba bezpečné príspevky. Alebo obmedziť čas, koľko tam dieťa môže tráviť denne. Ale stále vznikajú nové siete. Ak sa „zabanuje“ niektorá z nich, presunú sa na inú, pretože sú technicky šikovné. Odpoveď je skôr v mediálnej výchove zo strany školy aj rodičov.

Ide o ten princíp, že keď fajčia rodičia, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že budú fajčiť aj deti. Na druhej strane, fajčia aj deti nefajčiarov.

Áno, napríklad dospievajúci často robia presný opak toho, čo robili rodičia, lebo ich to nejako obmedzovalo. Je to skôr v tom, že výchova nie je len v zákazoch. Pomôže skôr stále znova vysvetľovať a ukazovať príklady. Napríklad včera na návšteve sa môj malý syn hral prvýkrát v živote s bratrancom dve hodiny na počítači. Teda sa vlastne nehrali fyzicky spolu, ale sedeli vedľa seba pred obrazovkou a starší stláčal tlačidlá. Synovi sa to páčilo. Ale aj s predškolákom sa môžete rozprávať o tom, čo ho na tom bavilo, že vlastne sedeli, že to je iné ako naháňať sa, schovávať sa alebo stavať niečo z lega.

Dnes je to ale také veľmi jednoduché. Rodič varí obed, malé dieťa plače, tak mu dajú do ruky mobil s videom pesničky od Mira Jaroša. A potom sa tam pustí ďalšia a ďalšia. Deti sa tak naučia, že zábava je na obrazovke, namiesto toho, aby ju hľadali samé. Deti zvyknuté na obrazovky sa potom nevedia tak ľahko zahrať s tým, čo majú okolo, vymyslieť si nejakú hru a hľadajú externý zdroj zábavy. Ale aj keď už to tak je, dá sa zakročiť, ponúkať iné alternatívy ako obrazovky. A rozprávať sa o tom s deťmi. A staršie deti si samy zažili počas pandémie, keď nemohli mať fyzický kontakt s vrstovníkmi, že obrazovky nie sú vždy výhra.

Učitelia nám hovoria, že mobily robia deti netrpezlivými. Skáču potom viac do reči, nenechajú pedagógov dopovedať. Zaznamenávate počas vašej praxe nárast závislostí na technológiách a sociálnych sieťach?

Podľa mňa ide o dve veci. Učím externe na vysokej škole a vidím, že študentky a študenti veľmi nechcú čítať odborné texty a už vôbec nie v cudzom jazyku. Namiesto toho by chceli krátke zábavné informačné videá. Predstava, že pochopíte hocičo komplexnejšie z krátkeho zábavného videa je úplne mimo. Videami sa dá mládež učiť len do určitej miery.

Je preto dôležité, aby deti neprestávali čítať. Motivovať ich čítať napríklad rozprávky, aj keď je to väčšia duševná námaha, ako si pozrieť sfilmovanú verziu toho istého príbehu. Výskumy okolo základnej gramotnosti, čiže schopnosti čítať a písať, jasne ukazujú rozdiely u detí aj dospelých, ktorí málo čítajú. Nevedia dobre porozumieť textu, zapamätať si jeho obsah. Kto číta viac, stále sa zlepšuje, zvláda aj dlhšie, aj komplikovanejšie texty, lepšie im rozumie. Všetko je prepojené. Preto podľa mňa viac a viac videí, ako to vidíme teraz, nie je cesta dobrým smerom.

Deti nedokážu udržať pozornosť, lebo sú zvyknuté len na päťminútové videá?

Áno, lebo pozornosť sa trénuje. Zlepšuje sa aj vekom, ako dozrieva mozog, ale treba aj ten tréning. Deti by hlavne mali pred obrazovkami tráviť menej času. Napríklad štvorročné alebo päťročné dieťa by malo pozerať denne len polhodinu. S vekom to potom môže stúpať. Ale bežne aj menšie deti pozerajú viac, veď klasická kreslená rozprávka od Disney trvá medzi hodinou a hodinou a pol. Môžete im na YouTube zablokovať pornografiu a násilie, ale problém je v tom, ak malé dieťa dve hodiny pozerá akékoľvek video.

Takto deťom počas pandémie obmedziť pozeranie televízie či počítača zrejme dokázalo len veľmi málo rodičov. Mnohí pracovali z domu, potrebovali sa postarať o domácnosť. Nebol čas vymýšľať deťom program na celý deň.

Z terapeutickej stránky môžem dať radu, že to aj tak netreba vzdávať. Treba deti vziať opäť von alebo si s nimi niečo stavať. Vežu alebo robota, podľa veku.

Veľmi dôležitý je ten aspekt manipulovania predmetov rukami. Keď malé dieťa chytá veci rukami, je to úplne iné ako pasívne pozeranie do obrazovky. Obomi činnosťami môže stráviť hodinu a dá sa konkrétne zdokladovať, ktoré časti mozgu pracovali. U malých detí sa tak rozvíja nielen motorika, ale aj koordinácia medzi okom a rukou, ale je to neskôr prepojené s abstraktným myslením. Ako také schodíky vývinu. Nejde o to, že by také dieťa nevedelo pekne kresliť alebo stavať z lega zložité stavby. Na tom možno až tak veľmi nezáleží. Ale ono môže mať potom v škole problém naučiť sa písať či pochopiť množiny a na tom už väčšine rodičov záleží.  

Pri deťoch sa teda dá táto Pandorina skrinka stále zavrieť?

Podľa mňa áno, lebo ľudská myseľ je veľmi flexibilná. Veľa mladých ľudí si po korone na sebe všimlo telesné a psychické zmeny. Niektorí pribrali, iní sa necítili dobre psychicky, ďalším bolo zrazu zvláštne zavolať kamaráta von. Spočiatku sa to dá prekonať, ale neskôr sa ľahko dostávame do začarovaného kruhu. Najlepšie preto začať čo najskôr.

Hovoríte, že pozornosť sa trénuje, čo sa dá povedať aj o vôli. Kľúčové je v tomto smere zrejme obdobie dospievania. Hrozí nám generácia, ktorá nebude vedieť obsedieť na prednáške?

Myslím si, že takú tu už čiastočne máme. Počas lockdownov aj niektorým dospelým bolo zaťažko vydržať jednu dvojhodinovú online schôdzu a nie preto, že by bola nudná. Je to skôr o tom, že svet nás stále tlačí urobiť za 24 hodín veci, ktoré by za normálnych okolností trvali dvakrát toľko. Máme tendenciu všetko robiť narýchlo, prípadne to nechať nedokončené a začať inú vec. Má to negatívny vplyv na pozornosť, trpezlivosť aj dosahovanie vzdialenejších cieľov. Žijeme v okamžitej spoločnosti a pod tlakom zvonku. Ako rodič môžete deťom ukázať alternatívu, pretože protiprúd tu už existuje. Stačí si pozrieť všetky tie nové knihy o tom, ako spomaliť a žiť normálny život. Aj kurzy všímavosti (mindfulness), ktoré sú teraz také moderné, učia ľudí sústrediť sa na to, čo existuje v prítomnosti a nežiť v úzkosti z toho, čo pokazili v minulosti alebo v obavách o budúcnosti.  

Priemerný čas, ktorý človek strávi pozeraním príspevku na Instagrame je pod jednu sekundu.

Ľudia skôr „scrollujú“ bez záujmu a cieľa, potom si možno jeden ten post prečítajú. To je úplne iný spôsob každodenného trávenia voľného času, než napríklad vziať knihu a celú ju čítať stránku po stránke.

Opäť sa preto spýtam. Obzvlášť pokiaľ ide o deti a mladistvých, nie sú štátne regulácie sociálnych sietí namieste? Napríklad v prípade cigariet je zodpovedným prístupom pri deťoch, že nebudem fajčiť a aj deťom poviem, že im to škodí. Zároveň tu ale fungujú zákonné obmedzenia, vďaka ktorým im tie cigarety v obchode jednoducho nepredajú. Mobily však vytvárajú situáciu, v ktorej akoby sme všetci nosili vo vrecku heroín, ktorý je zadarmo a deti k nemu majú hocikedy prístup.

Stále si myslím, že obmedzenie na základe veku nie je možné.

Keby sa to dalo spraviť, mali by sme prístup na sociálne siete obmedziť?

Podľa mňa nie. Nemyslím si, že sloboda sa dá úspešne obmedziť zvonku. Ľudia si nájdu alternatívne cesty. Navyše, ja sa odborne venujem skôr občianskej participácii cez internet a celkovo prínosom internetu, napríklad vplyvu na vzdelanie. Na YouTube sa nemusia pozerať len porno videá. Mladí môžu online, cez sledovanie videí, niečo študovať. Napríklad ako chovať včely a vyrábať med. Pred desiatimi rokmi to bolo nemožné, lebo by ste na začiatku potrebovali pomoc ďalšej osoby. Existujú aj oficiálne online kurzy na úrovni univerzitného vzdelania, ale mnoho dobrého je naozaj aj na YouTube.

Neviem si preto predstaviť, ako by také obmedzovanie obsahu fungovalo. A ja sa osobne vyslovene bojím cenzúry, aj keď s dobrým úmyslom. Cestou je podľa mňa mediálna výchova. Mladých ľudí treba učiť, že na sociálnych sieťach je všetko a je len na ich zodpovednosti, čo si vyberú. Zároveň treba mať dobrý vzťah s deťmi, aby bolo pre ne normálne prísť za vami, ak natrafia na nevhodný obsah.

Ako dieťaťu vysvetliť, že si majú dávať pozor, čo na sociálne siete dávajú, lebo ten obsah tam navždy ostane a môže im v budúcnosti zničiť reputáciu?

Deťom tak od desiatich rokov by sa podľa mňa dalo na konkrétnych príkladoch ukázať, ako vyzerá „renomé“ online. A trebárs sa s nimi baviť o tom, či by chceli mať takéto dieťa za kamaráta. Potom roztrhať nejakú ich papierovú fotku, ktorú nechcú nikomu ukázať a vysvetliť, že online sa roztrhať a zahodiť nedá. A od toho prejsť k negatívnym dosahom zdieľania citlivých informácií na ich budúcu kariéru. Čiže odporúčam o tomto probléme hovoriť už veľmi skoro, ale na príkladoch a primerane veku.

A veľa sa pýtať. Prečo chcú o sebe veľa zdieľať? Dám príklad – veľa mladých teraz trpí úzkosťami. Súvisí to s pandémiou, skoro samými negatívnymi informáciami v médiách, ale aj s obmedzeniami. Mnoho z nich hľadá od toho únik v bezprizornom scrollovaní nepodstatného obsahu. Má to pre nich ten význam, že si akoby „vypnú“ na čas hlavu a necítia tú úzkosť. Dalo by sa im vysvetliť, že existujú aj iné možnosti, ukázať im, čo pomáha „vypnúť“ napríklad mne. Ak neviete, prečo dieťa scrolluje tri hodiny denne a čo mu to prináša a prejdete rovno k zákazom, nájde si cestu k mobilu, lebo daný „zážitok“ potrebuje. Iný môže mať pocit, že ho zaujíma, čo druhí robia. Vtedy môžeme deťom poradiť, aby kamarátom priamo zavolali, prípadne s nimi išli von.

Ako ľudia, ako sociálny druh, sme akoby naprogramovaní zaujímať sa o všetko nové, čo sa deje sociálne, pretože to kedysi bolo nevyhnutnosťou na prežitie. V minulosti by sa to však týkalo len malej komunity, ale zrazu chceme sledovať stovky ľudí, čo je nemožné.

Väčšina ľudských komunít mala v histórii okolo 150 členov. Keď sa však venujeme online priateľom, automaticky vytesňujeme tých v reálnom živote. Náš mozog akoby klameme, že sme v danej komunite, ale nie je to tak.

Áno, to je to známe Dunbarovo číslo. Antropológ Robin Dunbar totiž tvrdil, že máme kapacitu sledovať približne toľko ľudí. Keby sme žili v dedine so 150 obyvateľmi, boli by medzi nimi mladí aj starí. Na Facebooku je týchto 150 ľudí zväčša v našej vekovej kategórii. Zatvárame sa do bubliny a strácame prehľad o tom, ako žijú iní a čo ich trápi. Veľa vzdelanejších ľudí v mojom okolí o bublinách počulo a usilujú sa proti tomu niečo robiť. Osobne si napríklad čítam predvolebné noviny politických strán, ktoré by som nikdy nevolila a sledujem aj niektoré nemainstreamové médiá, lebo chcem vedieť, čím žijú ľudia, ktorí rozmýšľajú inak ako ja.  

Ako psychoterapeutka vidíte vo všeobecnom nastavení mladých ľudí aj nejaké pozitívne trendy?

Pozitívny trend u mladých jasne vidím okrem iného aj v otázke ekológie. Čoraz viac z nich premýšľa nad tým, ako žijú z hľadiska uhlíkovej stopy, z hľadiska dôsledku pre klímu. Uvedomujú si, že na ich rozhodnutiach záleží, organizujú sa a svoje aktivity koordinujú často práve cez sociálne siete. Ďalší pozitívny trend je odvaha a chuť niečo robiť, niečo zorganizovať, nenechať veci tak, ak sú nespokojní. Zas cez sociálne siete sa tak organizujú aj mnohé menšie, ale zmysluplné aktivity, rôzne susedské iniciatívy, festivaly a ďalšie.

To je pôvodná myšlienka Facebooku a keby sa k nej spoločnosť vrátila, bolo by to zrejme fajn.

Niekedy je však vtipné, že ľudia, čo žijú v jednom vnútrobloku, sa organizujú cez Facebook. Ale nech sa organizujú akokoľvek, teším sa. Komunitné aktivity neboli v minulosti v takej miere rozšírené. Generácia našich rodičov im nedôveruje a v krajnom prípade ich obviňuje z financovania Sorosom. Mladí tomu však veria, sú občiansky aktívni a zlepšujú spoločnosť.

Máte pre mladých nejakú praktickú radu na záver?

Je potrebné vedome žiť svoj život. Nesťažovať sa na to, kam nás systém ťahá. Treba robiť vedomé voľby, ako trávim môj čas, kam dám moje peniaze, aké sú moje dlhodobejšie ciele. A to ide už v adolescencii.

Foto: Patrícia Falbová


Ďalšie články