Neonacisti mi vypálili dom, ale už som im odpustila. Príbeh pani Oľgy

VD_MZ_4 Oľga. Foto: Matúš Zajac

Boli práve Vianoce, Božie narodenie, najpokojnejší deň v roku. Pani Oľga s rodinou práve vtedy prišla o strechu nad hlavou. Zo dňa na deň sa z nich stali ľudia bez domova. Štandard prináša novú rubriku Nevzdávam to, ktorá bude vychádzať v spolupráci s komunitou Sant’Egidio.

Do roku 2003 žila pani Oľga s rodinou normálny usporiadaný život. So svojím partnerom sa dali dokopy ešte v čase, keď bola veľmi mladá. Musela to byť veľká láska, keďže so svojím milým museli utiecť z domu, aby boli spolu. Podarilo sa. Vo filme sa takéto príbehy končia šťastne, tu sa to síce takto začalo, ale ich život sa postupne uberal iným a oveľa dramatickejším smerom.

Mladý pár sa po pár týždňoch vrátil späť, útek nebol najlepší nápad, ale vyzeralo to, že splnil svoj cieľ a okolie ich rozhodnutie prijalo. Začali spolu žiť a ako prvá sa im narodila dcéra Romana. S bývaním to mali, rovnako ako dnes, ťažké. A tak im Oľgina mama, ktorá mala rodinný dom v Záhorskej Vsi, dovolila pristaviť si na jej pozemku unimobunku. Žiadny luxus, ale mali svoj domov. Rodina sa postupne rozrastala, narodili sa jej ďalšie dve dievčatá Monika a Natália. Neskôr pribudol syn Roman.

Útoky neonacistov boli pravidelné

Všetko sa zmenilo v jeden večer v roku 2003. „Bolo presne pol deviatej a boli sme doma, keď sme zrazu zvonku počuli nejaké výbuchy. Roman sa tam išiel pozrieť a vonku stálo pätnásť až dvadsať mužov.“ Zľakli sa a Oľgin muž zavolal na pomoc jej bratov, ale nestihli sa ubrániť. Útočníci, ktorí boli oblečení v čiernom, na tvárach mali kukly, aby ich nemohli spoznať, nabehli do ich príbytku a pred deťmi začali biť jej manžela, Oľginých bratov i jej otca. 

Foto: Matúš Zajac

Mnohí skončili s otrasom mozgu. Situácia sa zopakovala aj druhýkrát. Oľgina rodina sa to snažila riešiť s políciou, no tá nedokázala nájsť páchateľov a nevedela nič urobiť.

Útoky pritom neprestávali. Akýsi muž sa dostal do ich domu a bejzbalovou pálkou im rozbil televízor. Aby toho nebolo málo, začal do televízora strieľať. Náboje, ktoré po ňom ostali, odovzdali na polícii, no ani to nikam neviedlo.

Skončilo sa to vypálením domu

Útoky neustávali. „Bolo to 25. decembra na Prvý sviatok vianočný. Muži opäť prišli, mali kukly a bolo opäť počuť výbuchy. Bola som tehotná.“ Chuligáni v kuklách mali so sebou benzín, úmysel bol jasný. Chceli zapáliť unimobunku a aj matkin dom.

Oľga sa zľakla a s rodinou utiekla k susedom. V tom chaose, žiaľ, najmladší syn Roman ostal v unimobunke. Keď si to uvedomila, už horela. Mal len tri roky. Našťastie, sused ani na chvíľu nezaváhal, a keď počul malého Romanka plakať, vošiel do horiaceho domu, vybral chlapca z kočíka a utekal s ním preč.

Foto: Matúš Zajac

Rýchlo zavolali záchranku. Roman mal popáleniny na 23 percentách tela, upadol do kómy a dýchali za neho len prístroje. Ďalšia veľká rana pre rodinu. Oľga si spomína na ten pohľad, keď ho navštívila v nemocnici, pripadalo jej to, akoby jej syn ostarol o desať rokov. Roman sa z toho po čase dostal, no následky mu ostali. Podľa Oľgy trpel depresiami, mával záchvaty hnevu. Našťastie, tie po rokoch zmizli.

Pani Oľge sa po čase podarilo identifikovať dvoch holohlavých útočníkov.

Neostalo im nič

Zo dňa na deň prišla rómska rodina o všetko, čo mala. No boli radi, že takýto útok všetci prežili. Stali sa však bezdomovcami. Nemali kam ísť. Našťastie, pomoc jej poskytla pani Darina, ktorá si ich na istý čas vzala k sebe domov.

Bola to prvá osoba, ktorá im poskytla pomocnú ruku. Dovolila im bývať vo svojom dome, ktorý síce nebol úplne zariadený, ale rodina bola rada, že má kde prespať – v teple a suchu. Darina im takto pomáhala niekoľko rokov.

Oľga so svojou mamou. Foto: Matúš Zajac

Deti skončili v detskom domove

Isté obdobie skončila celá rodina na ulici. „Vtedy sme prišli o deti. Umiestnili ich do detského domova v Nitre. Bolo to ťažké obdobie. Prespávala som aj tehotná na ulici.“ Oľga vedela, že sa o svoje zatiaľ ešte nenarodené dieťa nebude vedieť postarať, preto sa rozhodla pre anonymný pôrod. Ak by vedela, o čo pôjde, dnes by s tým nesúhlasila. Po narodení jej dieťa odobrali a už nikdy ho nevidela. Je to vec, ktorá ju dodnes trápi a nevie sa s tým vyrovnať. Ďalšia veľká strata.

Oľgina mama sa snažila dosiahnuť spravodlivosť. Márne. Stretávala sa iba s nepochopením, od starostu dostala provizórne bývanie v inej dedine. Aj o to prišla. Oklamali ju, presviedčali ju, že ak podpíše zmluvu, Oľge vrátia deti. Oľgina matka nevedela čítať, a preto zmluvu podpísala. V papieroch sa písalo, že sa vzdala svojho domu.

Deti v detskom domove v Nitre navštevovala každý víkend. I keď zažila v živote veľa zlého, vstúpili do jej života aj ľudia, ktorí jej chceli pomôcť. Komunita Sant’Egidio, ktorá pomáha ľuďom bez domova, sa pravidelne stretáva na rôznych miestach v Bratislave. Jedným z nich je bratislavská Hlavná stanica. Práve tam sa s komunitou stretla Oľga. Jej príbeh oslovil viacerých ľudí.

Oľga si s úsmevom spomína hlavne na Slava, ktorý jej pomohol nájsť si prácu, ubytovňu a pomalými krokmi dosiahnuť to, aby sa deti mohli vrátiť k rodičom. Komunita im pomohla nájsť rodinný dom v Devínskej Novej Vsi v Bratislave, ktorý si postupne zariaďovali. Kurátorky k nim chodili na kontrolu, a keď všetko vyzeralo v poriadku, deti k nim mohli chodiť aspoň na víkendy. Po štyroch rokoch sa podarilo deti vrátiť rodičom.

Foto: Matúš Zajac

Z domu sa však neskôr museli vysťahovať. Jej najstaršia dcéra Romana už žila s partnerom, tak celá rodina prišla bývať k nej do prenajatého bytu. Minulý rok však postihla Oľgu ďalšia rana. V septembri zomrel jej partner, mal 52. O deti sa musela postarať sama.

Momentálne sa už stará aj o vnúčatá. Žijú v prenajatom trojizbovom byte v Petržalke. No ak by mali možnosť, radi by sa presťahovali do rodinného domu, v ktorom by bolo viac miesta, keďže v byte je ich viac rodín.

Vo svojom srdci našla Oľga pokoj, pretože mužom, ktorí jej vypálili dom, odpustila. Bol to ale náročný proces, v ktorom jej pomohla viera v Boha, no vo veľkej miere aj komunita a ľudia, ktorí jej pomohli, keďže videla, že svet vie byť aj dobrý. No smútok v očiach Oľgy a jej matky bol pri osobnom stretnutí stále vidieť i cítiť. Bezmocnosť, ktorú zažili, by nepriali nikomu. Najradšej by na všetko zabudli, no obe dobre vedia, že to nie je možné.

Trvalo im dlho, kým vôbec začali trochu dôverovať ľuďom. Ale ide to, nevzdávajú to a kráčajú ďalej. Pomohlo im, že v jeden moment zistili, že na to nie sú sami.

Foto: Matúš Zajac


Ďalšie články