Najskôr Kiska, teraz Kažimír. Remišová ožila

Bývalý prezident a zbeh Andrej Kiska najprv opustil potápajúcu sa loď, dnes z bezpečia kádruje bezradných stroskotancov. Posmrtné tragikomické stony strany Za ľudí sú poučným príbehom. No len ak si z neho vezmeme ponaučenie. Tým by mala byť preventívna skepsa a podozrievavosť voči prázdnym spasiteľským projektom. A ešte prázdnejším „lídrom“.

Veronika Remišová, Kiskov pohrobok na čele jeho bývalej strany, sa po nehoráznej buzerácii svojho bývalého šéfa rozhnevala a konečne odhodila zábrany: Kiskovi šplechla do tváre to, čomu sa vyhýbajú aj novinárski komentátori, inak vždy pripravení komandovať politikov aj za podstatne menšie prehrešky.

Nepriamo mu pripomenula daňové podvody a stretnutia s mafiánmi.  

A dnes k tomu pridala dobre mierený útok na šéfa Národnej banky Slovenska Kažimíra. Inokedy býva očistenie mena predpoklad verejnej funkcie, prečo by mal byť bývalý Ficov minister financií iný prípad?

Zaujímavejší je ale Remišovej útok na Kisku.

Niežeby bolo treba voči Remišovej pestovať súcit, kŕmi sa len vlastným pokrmom, no ak sa ešte aj Kiska nedávno pokrytecky postavil na stranu Márie Kolíkovej, hoci Remišová mala za sebou väčšinu straníckej základne, a ju samotnú verejne obviňuje z prepadu strany, jej prudká reakcia bola povinnosťou už len z pohľadu základnej hrdosti.      

Kiska vraj dnes cíti „pocit viny“. No nie za to, že ako kapitán odišiel po voľbách ako prvý a nechal svojich ľudí napospas osudu. Vinníkom situácie sa cíti preto, že do čela strany po svojom odchode podporil práve súčasnú predsedníčku.

Ešte v máji sme písali, že základným princípom tejto strany sa stala zrada, ktorá je po vzore otca-zakladateľa základným vzorom aj pre ostatných pozostalých v tejto schránke. Náhodné zoskupenie osobností, ktoré nespájalo nič okrem toho, že dostali pozvánku od muža, ktorý už v strane nie je. Strana založená lídrom, ktorý sa v aktívnej politike ukázal byť nepoužiteľný. Lídrom, ktorý presvedčil množstvo schopných ľudí, aby zanechali svoje kariéry a následne ich opustil v prvej chvíli, keď narazili na prekážku.

Čakali sme na to, kým tento stranícky pocit pomenuje niekto zvnútra strany. Konečne to prišlo, no paradoxne to vyprovokoval sám Kiska.

Ak sa dnes exprezident verejne pohoršuje nad nástupkyňou, ktorú sám označil, je to len ďalšie potvrdenie jeho politickej cesty. Asi mu naozaj ide len o to, aby bol za pekného v médiách, ktoré sa v nedávnom vnútrostraníckom konflikte správali ako tlačové agentúry Márie Kolíkovej.

Kiska tým len nechtiac naďalej odhaľuje odpoveď na otázku, či bol vôbec niekedy exekutívne použiteľný. A médiá sa i tak naďalej rozplývajú nad jeho dokonalosťou.

Málokto tak ako Andrej Kiska odhalil dvojaký mediálny meter.

Kiska sa chcel stať v politike symbolom boja proti korupcii, pričom sám sa dopustil daňového prehrešku rádovo v státisícoch a ani potom, ako sa v jeho firme preukázalo vedomé a úmyselné konanie, nemal ani toľko sebareflexie, aby aspoň sám túto kauzu nepomenúval ako príklad mafiánskeho štátu. Len preto, že sa počas Ficovej vlády inštitúcie na to určené rozhodli skúmať nezákonné konanie v jeho firme.  

Kiskove mediálne žiadosti, v ktorých dal najavo, že by si chcel „vyberať“, ktorí vyšetrovatelia a prokurátori by mali vyšetrovať jeho kauzu, je nehorázna ukážka, ako si sám predstavoval politickú zmenu.

To, že Kiska takto uvažuje, nie je žiadnym prekvapením. Indície sme mali už dlhšie. Expolicajt Branislav Zurian nedávno zverejnil nahrávku, na ktorej bývalý šéf Finančnej správy František Imrecze spomína, ako mal Kiska vo svojej kauze zneužívať prezidentskú moc.

V čase, keď bola jeho firma vyšetrovaná, si Kiska priamo do Prezidentského paláca predvolal Imreczeho a nechal svoju daňovú poradkyňu, aby mu „vysvetlila“, že Kiskove čachre s daňami má nechať tak.

Aspoň takto to interpretuje Imrecze, nevieme presne, ako tá situácia prebehla. No hoci šlo o vážnu vec na preverenie, investigatívne médiá ju blahosklonne zamlčali.

Mimochodom, v Kiskovej novej knihe, kde veľmi osobne opisuje fikciu dobrého prezidenta so zlým premiérom, sa nachádza aj takáto veta, keď mu jeho poradca osvetľuje temnotu premiérskeho sveta v kontraste s prezidentovou šľachetnosťou: „(Premiér) dohaduje, upláca, sľubuje, vyhráža sa. Ty si nikdy v politike nebol. Čistil si Američanom dlážky, podnikal, robil charitu. Jeho krédom je, že víťaz berie všetko. A tvojím je pokora a služba.“

Pokora a služba… Nie je vám z toho trochu nevoľno?

Vydaním Kiskovej knihy sa symbolicky uzavrel istý oblúk jeho kariéry, keď sa premenil z politika na literáta. V istom zmysle v tom však žiadna premena nebola. Kiska bol už počas aktívnej politickej kariéry viac prozaikom než politikom.  

V čase, keď bol hlavným politickým nepriateľom Roberta Fica, ktorý čakal na posledný úder, Kiska voči nemu nedokázal použiť politické zbrane. Radšej mu napísal otvorený list, kde ho označil za tvorcu mafiánskeho štátu.

Všetci boli spokojní. Aj Fico sa v bezpečí zabával, aj kaviareň sa rozplývala nad Kiskovou vznešenosťou. Len ten cieľ zostal akosi v literárnej podobe.

Pamätajme na to, keď nám tu opäť vykvitne mediálny spasiteľský projekt. Nefungovalo to a fungovať nebude.