Do kín ide Cenzorka, zatiaľ najlepší film roka

Ukrajina nám bude opäť bližšia. Vďaka novému slovenskému filmu spoznáme ženskú väznicu v Odese a príbeh ženy, ktorá to miesto robí ešte neznesiteľnejším.

Začať treba poctivosťou. Film s ňou totiž narába. Režisér Peter Kerekes a scenárista a producent Ivan Ostrochovský strávili šesť rokov návštevami a nakrúcaním v ženskej väznici. Filmári prešli dvanásť nápravných zariadení na Ukrajine a je to vidieť. Poslednou štáciou bol ženský ústav v Odese, ktorým ich sprevádzala Irina Kiriazeva. Práve ona sa stala predobrazom jednej z hlavných postáv, vo filme hrá samú seba.

Irina najprv ponuku neprijala, keďže pracuje pre štátnu správu. Myslela si, že v takom filme účinkovať nemôže. Pozvali ju aj tak na kasting, ten vyšiel a postavili na nej dej príbehu.

Irina pracuje v ženskej väznici, v ktorej sú umiestnené aj matky s deťmi. Je dozorkyňou, spovedníčkou, priateľkou, ale tiež úradnou osobou, ktorá vykonáva tresty. Žije sama v služobnom byte v areáli väznice, po nociach vyjedá chladničku a cenzuruje milostné listy, ktoré dostávajú odsúdené ženy. Akoby nemala vlastný život, žije životy iných, považuje to za svoju prácu, ktorá ju úplne pohltila.

Irina je cenzorka, na čo odkazuje názov filmu, odpočúva telefonáty a stretnutia trestankýň. Zároveň im číta listy a pre ňu nepotrebné alebo hanlivé informácie vyškrtne. Nerobí to však len zo zištných dôvodov. Na väzenkyniach jej naozaj zvláštnym spôsobom záleží, uverí, že to robí pre ich dobro, veď ženy vo väzení môžu mať niekedy sklony k samovraždám, hlavne po tom, ako sa musia odlúčiť od svojich detí. Inak dozorcovia vo filmoch hrajú skôr negatívne až záporné postavy, v ktorých väzňov šikanujú, s Irinou ale aj pár ďalšími postavami je to inak, vidíme v ich očiach ľudskosť, súcit.

Vo filme hrajú väzenkyne

K poctivosti patrí aj autenticita. Takmer všetky väzenkyne hrajú samé seba, bez toho, aby to z diela spravilo dokument. Režiséra Kerekesa najviac upútal príbeh Lesji, odsúdenej ženy, ktorá zo žiarlivosti zabila svojho manžela.

Keďže množstvo žien čaká na podmienečné prepustenie, tvorcovia filmu sa rozhodli za jednu z hlavných hrdiniek vybrať profesionálnu herečku. Urobili to zručne, rozdiel medzi ňou a skutočnými väzenkyňami sa hľadá len veľmi ťažko.

Film sa začína vetou: Za všetko môže láska. To je väčšinou aj dôvod, pre ktorý sa dostali ostatné ženy do väzenia. Počas nakrúcania sa Kerekes stretol so 107 ženami, z ktorých mnohé práve láska k niekomu doviedla až do väzenia. Odtiaľ vychádza aj anglický názov filmu 107 Mothers.

Dozorkyňa a zároveň spovedníčka Irina sa s niektorými z trestankýň rozpráva, nahliadneme tak do ich života aj do duše. Spoznávame, ako rozmýšľajú a stále nevedia zabudnúť, čo sa im prihodilo. Sníva sa im, ako ich prenasleduje manžel alebo len jeho nesmrteľná duša. Tieto pasáže, v ktorých sa Irina rozpráva s väzenkyňami, pôsobia najviac dokumentárne.

Ženy sa boja tretích narodenín svojho dieťaťa

Krutosť, tvrdosť, samota. Aj to predsa patrí k väzeniu, a tu nás autori prekvapia azda najviac. Ukážu to, ale forma prekvapí. Každá väzenkyňa, ktorá je do výkonu trestu prijatá aj so svojím dieťaťom, je s ním len do jeho troch rokov. Potom jej ho zoberú a umiestnia ho do detského domova. (Ukrajinské detské domovy, ako písal don Karol Maník v Štandarde, to je ďalšia veľké a smutná téma…) Posledný spoločný deň vo väzení je presne na narodeniny dieťaťa. Odsúdená žena pripraví tortu a začne sa smutná oslava. Potom príde sociálna pracovníčka, ktorá jej dieťa odoberie. Pripravte sa na srdcervúce zábery, keď uvidíte väzenkyňu, ako sama ticho sedí na lavičke s kúskom narodeninovej torty. Trest naberá na tvrdosti, bezmocnosť je cítiť všade.

Podobný problém riešila aj hlavná hrdinka filmu Lesja, ktorá nechcela, aby jej dieťa skončilo v detskom domove. Kontaktovala svojich najbližších, aby jej pomohli a dieťa si vzali k sebe. No nestretlo sa to s pochopením. Lesja sa však nevzdáva.

Ženy, ktoré sú vo väzení, pochádzajú často z ťažkých pomerov, preto je umiestnenie dieťaťa v detskom domove jediným riešením. Smutné (a tragické!) je, že aj po prepustení z väzenia deti veľakrát neskončia pri svojich matkách, keďže nemajú miesto, kam by ich vzali. Utešuje ich len to, že systém stojí na ich strane – ženy, ktorým dieťa odobrali, sa nemusia báť, že si ich dieťa niekto adoptuje počas ich pobytu vo väzení. Stále majú na svoje deti právo.

Kerekes spolu s Ostrochovským týmto filmom pozdvihli slovenskú kinematografiu. Podarilo sa im natočiť dobrý film, bez najznámejších a najlepších hercov. Všimli si, že väčšie problémy ako tie naše, sú pomerne blízko za hranicami. Cenzorka už dostala cenu za najlepší scenár na festivale v Benátkach, v slovenských kinách sa práve začína premietať. Oplatí sa ísť si ho pozrieť, myslím, že je to zatiaľ najlepší slovenský film tohto roka.

Aby ste neboli prekvapení, pred samotným filmom možno vidieť krátky animovaný dokument Bolo raz jedno more… režisérky Joanny Kozuch.