Čo čakať od dvojice Hamran – Mikulec

Vo vedení polície sa rozmohli reči o temných silách. Čo spôsobí matovičizácia jazyka, keď sa ministrovi vrátili dve silné právomoci?

V posledných týždňoch sa udiali v rezorte vnútra tri dôležité veci. Vládna koalícia sa dohodla, že policajný prezident bude menovaný a odvolávaný ministrom vnútra. Podľa súčasnej legislatívy mal minister vnútra len malý vplyv na výber policajného prezidenta, keďže kandidáta vyberala komisia, do ktorej minister menoval len dvoch členov zo siedmich. Kandidáta potom schvaľoval výbor pre obranu a bezpečnosť a minister dostal návrh na jeho vymenovanie. Teda nevyberal ho on, ale on jediný potom za neho niesol zodpovednosť.     

Minulý týždeň sa však v parlamente udialo ešte jedno nečakané zvýšenie právomoci ministra vnútra, keď poslanci schválili v zákone o štátnej službe policajtov ministrovi právomoc odvolať nadriadeného policajného funkcionára bez udania dôvodu.

Do tretice, vo funkcii policajného prezidenta sa mediálne výrazne predstavil Štefan Hamran.

Myšlienková koalícia slušného Slovenska, Fica a OĽaNO

Začnime tým, ako pred pár rokmi bola nezmyselne ministrovi právomoc menovať policajného prezidenta odňatá. Ako prví s tým prišli aktivisti na mítingoch Za slušné Slovensko, potom sa toho cynicky chopil Ficov Smer a ešte počas Pellegriniho vlády naozaj v zákone ministrovi jeho personálnu právomoc nad policajným prezidentom zrušil. Do tretice sa k nim pridala vláda OĽaNO, keď s touto zmenou nič neurobila.

Keď sa na jar 2018 myšlienka obmedzenia personálnych právomocí ministra vnútra objavila, nazval som to v komentári súmrakom politiky. Veď to bol nezmyselný útok proti výkonnej moci všeobecne. Pred rokom som v televízii vyjadril znepokojenie nad tým, že vláda OĽaNO s tým po trištvrte roku vládnutia nič neurobila (výrok je v čase 1.54:30). Verila, že ruky sú rozviazané, tak čo, však?

Po roku a pol vládnutia zistila, že bezpečnostné zložky využívajú rozviazané ruky na to, aby sa navzájom obviňovali a zatvárali. Napokon sa zdravý rozum presadil. Ako to však býva, až potom, keď sa zlé možnosti vyčerpali. Ale radšej neskoro ako nikdy.

Je dobre, že padli i kompromisné predstavy, že by menovanie a odvolanie policajného prezidenta schvaľovala na návrh ministra vláda. Ak by to tak bolo, tak so železnou logikou by to dopadlo tak, že obsadenie funkcie policajného prezidenta by sa stalo predmetom koaličných vyjednávaní o personálnych otázkach.

Len to nie.

Kto mal reformovať políciu? Minister? Policajný prezident?

Keď Smer oberal ministra o personálnu právomoc, urobila sa i ďalšia legislatívna zmena v podobnom ideologickom duchu, a to vyňatie inšpekcie rezortu vnútra spod podriadenosti ministrovi a zaviedla sa podriadenosť vláde ako celku. Nepochopenie toho, čo sa deje, bolo badať i na vypočutí kandidátov na policajného prezidenta v januári tohto roku, ktorého sa zúčastnili Peter Kovařík a Štefan Hamran. Výbor parlamentu odporučil vtedy Kovaříka.

Hamran sa vtedy vyjadril v prospech zriadenia generálnej inšpekcie bezpečnostných síl. Vypočutie vo výbore slúži poslancom výboru k tomu, aby sa mohli rozhodnúť, koho podporia. Zdá sa, že nikomu nenapadlo, že kandidáti by sa mali vyjadrovať v medziach právomocí policajného prezidenta. V tej však nie je rozhodovať o tom, aké miesto má mať inšpekcia. O tom predsa rozhoduje minister, vláda a napokon parlament. Tí totiž majú mandát od voličov.     

Právomoc odvolať nadriadeného bez udania dôvodu

Poďme k novej právomoci ministra odvolať ktoréhokoľvek policajta v riadiacej funkcii. Je to silná právomoc. Nemôžem ju paušálne kritizovať už len z toho dôvodu, lebo som túto právomoc presadil i ja v roku 2003, keď som bol ministrom vnútra. Aby som vo výnimočných prípadoch mohol zabezpečiť okamžitý odchod policajta z riadiacej funkcie, v ktorej jeho pôsobenie spôsobovalo alebo mohlo spôsobiť polícii morálne škody. Dovtedy mal minister možnosť urobiť to len tak, že policajta musel priamo prepustiť z polície.

Táto právomoc bola pred pár rokmi zo zákona vypustená a dúfal som, že už nebude potrebná. To, že Policajný zbor sa ocitol v súčasnom krízovom stave, keď je množstvo policajných funkcionárov trestne stíhaných, svedčí o tom, že problémy demoralizácie polície nesúviseli len s prechodným obdobím po páde komunizmu, ale že polícia za určitého typu vlád sa opakovane navracia do stavu demoralizácie. Nie, nebolo to jednorazové krízové obdobie, my sa tam vraciame stále. Vlády istých politických kruhov sú schopné zabezpečiť, že normálne fungujúce bezpečnostné zložky sa za pár rokov menia na semenište korupcie. Bolo to tak po Mečiarovej dekáde, je to tak po Ficovej dekáde. Skutočnosť, že niektorí členovia vládnej koalície cítia potrebu prinavrátiť ministrovi vnútra vyššie uvedenú právomoc, je toho nepríjemným dôkazom.

Hlbší problém Slovenska

Skúsenosť s policajným zborom za tridsať rokov ukazuje, že sa nedarí vybudovať ho ako zbor, kde riešenie personálnych otázok možno ponechať na stabilné pravidlá kariérneho postupu. Poradca súčasného ministra vnútra Jaroslav Spišiak to formuloval tak, že policajt v riadiacej funkcii potrebuje mať nad sebou Damoklov meč hrozby odvolania. Obávam sa, že je v tom kus pravdy.

• 

Zdá sa, že sa tým dotýkame ešte hlbšieho problému, než je stav polície a vojna bezpečnostných zložiek. Je to hlbší problém celej slovenskej spoločnosti.

Črtá sa tam spôsob, ako voliči i politici pristupujú k riadeniu verejných vecí na úrovni štátu. Ako keby ho považovali za nejaké dobyté územie, ktoré treba využívať, nie ho chrániť a rozvíjať.

Pasívny minister so silnými právomocami

Rozpaky vyvolávajú okolnosti, ako minister Mikulec k tejto právomoci odvolať policajta v riadiacej funkcii prišiel. O jej potrebe nehovoril. Túto právomoc navrhol do zákona poslanec OĽaNO Kyselica pri prerokovávaní zákona, pričom minister uviedol, že to s ním Kyselica nekonzultoval. Ale že on, Mikulec, s tým súhlasí. Úsmevne potom pôsobí fakt, že ministrov poradca Jaroslav Spišiak potrebu zaviesť túto právomoc spomínal už pár dní predtým v podcaste Denníka N. To sú dosť nepochopiteľné vzťahy na ministerstve vnútra. Poslanec OĽaNO navyšuje ministrovi právomoci, ministrov poradca to avizuje v médiách a minister hovorí, že o tom nevie.

Keď sa schválila táto právomoc za môjho pôsobenia takmer pred dvadsiatimi rokmi, bola vo vládnom návrhu zákona o štátnej službe, ktorý som predkladal vo vláde a odôvodňoval ho v parlamente. Všetko prebehlo „s otvoreným hľadiem“.

Nie je problém, že minister má väčšie právomoci. Problémom je to, že ich má minister, ktorý je pasívny, a nevieme, kto je vlastne hýbateľom na ministerstve. Problémom je to, že situáciu na vnútre ovplyvňujú politici, od bývalého premiéra cez poslancov až po ministra, ktorí rok a pol nechali veci ísť samospádom a dúfali, že všetko ide v poriadku. Teraz sa preklápajú z extrémnej pasivity k bojovému jazyku.

Kmitanie medzi extrémami nebudí dôveru. 

Na scéne je razantný policajný prezident

Dočasný policajný prezident Štefan Hamran má za sebou šnúru vystúpení v médiách, ktorá sa stretla s pozitívnou odozvou u ľudí, ktorí si želajú normálnu políciu. Povedal mnohé správne veci, ale občas sa mal radšej zdržať.

Najprv ho však pochváľme. Hamran sa zastal svojich podriadených vyšetrovateľov stíhaných inšpekciou. Oznámil, že nebudú postavení mimo službu. Ak verí, že ich stíhanie je vecou nekalých živlov, potom to má svoju logiku. V prípade stíhania Hamranovho predchodcu Kovaříka bolo tristné sledovať výroky politikov OĽaNO, ktorí hovorili, že Kovaříka odpálila mafia, a pritom nechali Kovaříka, aby sám odstúpil (čím teda mal dielo mafie dokončiť).

• 

• 

Hamran správne pomenoval nešvár postkomunistických politikov dosadzovať spriaznených policajtov do policajných funkcií. Spomínam si, ako môj dlhotrvajúci konflikt s dnes už právoplatne odsúdeným niekdajším mediálnym oligarchom a predsedom liberálnej strany ANO Pavlom Ruskom začal na začiatku druhej Dzurindovej vlády v roku 2002 tým, že som odmietol Ruskov návrh menovať jeho človeka na post riaditeľa finančnej polície. 

O vplyve na menovanie policajných funkcionárov hovorili funkcionári SNS úplne otvorene v roku 2006 po vzniku prvej Ficovej vlády. Ak Hamran chce po Ficovej dekáde tento zakorenený problém personálne riešiť, je to správne.

Je správne, keď sľubuje pokračovanie vyšetrovaní závažných káuz týkajúcich sa vysokopostavených osôb.

Hamran tiež búra mýtus „dobrá NAKA – zlá inšpekcia“, lebo čistí nie inšpekciu (nemá na ňu dosah), ale čistí NAKU.

V niečom, a nie je toho málo, by mal byť Hamran diplomatickejší.

Priveľa „temných síl“ a matovičizácia policajného jazyka

Štefan Hamran v každom rozhovore, a bolo ich už veľa, hovorí o temných silách v polícii. Hovorí, že „v bezpečnostných zložkách sa vedie boj o charakter štátu“, že „je to politický boj, do ktorého sú bezpečnostné zbory zatiahnuté“, že je to „dôsledok toho, že polícia dobre mapuje korupčné kauzy politikov“, aj „dôsledok toho, že v zložkách sú politickí nominanti, ktorí sú lojálni voči tým, čo ich dosadili“, že „temné sily stoja aj za obvineniami vyšetrovateľov NAKA“. Skrátka, z kontextu, v ktorom Hamran hovorí, plynie, že má na mysli spojenie temných síl v polícii s bývalou vládnou reprezentáciou.

Táto reč má politický tón. Za necelý mesiac vyslal viac silných posolstiev o politickom pozadí vojny policajtov ako jeho minister a celé OĽaNO vrátane Matoviča za celý rok. Od policajného prezidenta to nie je šťastné.

Hamranove slová sa totiž dajú vykladať rôzne.

• 

Áno, v polícii je nemálo ľudí, ktorí za funkcie vďačia Smeru či Hlasu. Ich lojálnosť voči bývalej vláde je však otázna. Ak bude opozícia slabá, nepohnú pre ňu prstom, ak jej percentá porastú, tak policajti sympatizujúci so Smerom budú vystrkovať rožky. Ale o nejakom jednotnom koordinovanom fronte politikov bývalej vlády a oligarchov, ktorým hrozí stíhanie, a ich nominantov v polícii či prokuratúre zatiaľ nič nevieme. Ak o niečom takom niekto má konkrétne informácie, nech o tom informuje verejnosť, ale mal by to byť politik, nie policajný prezident. Ak tak rozpráva policajný prezident, umožňuje opozícii, najmä Ficovi, ešte viac zatiahnuť celú políciu do politického zápasu. A Fico to teda robiť vie.

Treba povedať, že stíhania vyšetrovateľov NAKA sú zrejme prehnané, za „kovbojské“ som dávno označil aj stíhanie bývalého policajného prezidenta Kovaříka. Lenže treba pripomenúť, že z rovnakého súdka bolo aj chystané obvinenie voči príslušníkom inšpekcie zo strany NAKA ešte predtým, než inšpekcia obvinila vyšetrovateľov NAKA.

Nie za každým prvkom vojny policajtov treba vidieť hneď politický zápas. Zažil som zopár policajných vojen a nemali politické pozadie, bolo za nimi len obyčajné ľudské zlyhanie. A spochybnenie vyšetrovacích metód špeciálnych tímov vyplynulo zo správ o indíciách o ich pochybeniach, ktoré v rámci plnenia svojich riadnych povinností zistila SIS dávno po výmene bývalého vedenia z čias vlády Smeru a o nejakom prepojení terajšej SIS na štruktúry Smeru/Hlasu tiež nevieme nič.

A treba si priznať, že za nevídanú intenzitu, ktorú súčasná vojna policajtov dosiahla, si môže vláda sama svojou dlhou pasivitou.

Koho Hamran zbytočne naštval

Je tiež chybou, ak policajný prezident zdôrazňuje, že zmeny v polícii sa mali udiať už dávno. Má stopercentnú pravdu, ale to už bolo veľakrát povedané a priznalo si to aj celé OĽaNO. Ak to Hamran zopakoval, tak nepriamo kritizoval najmä svojho ministra, lebo ten mal očistu iniciovať.

Hamran dostal v rozhovore pre Sme otázku, či vyšetrovatelia budú bojovať aj s generálnou prokuratúrou, keďže táto zastavila stíhanie Pčolinského a Santusovej z inšpekcie. Otázka to bola nehorázna. Hamran sa trocha zháčil: „Nechcem bojovať s nikým, chcem bojovať s organizovaným zločinom.“ Potom však dodal: „No ak sa niekto pridá k organizovanému zločinu z týchto zložiek (rozumej z prokuratúry), tak budeme bojovať aj s nimi.“

Byť generálnym prokurátorom, tak sa naštvem. Načo bolo dobré odpovedať na kapcióznu špekulatívnu otázku? Najmä keď potom na otázku, či bol u Pčolinského paragraf 363 použitý nenáležite, odpovie, že do spisu nevidel. Mohol si prečítať Kanderovu správu alebo sa vyšetrovateľov spýtať. Napríklad prečo celé mesiace bol Pčolinský vo väzbe a až do neskorého leta neboli vypočutí dôležití kľúčoví svedkovia. Nehrajme sa na to, že v špeciálnych tímoch sú všetci svätí. Veď aj sám Hamran vo všeobecnosti priznáva, že chyby sa dejú.  

Možno si Hamran povšimol, že jeho slová o tom, že mafia zatiaľ vyhráva, korigoval neskôr Jaroslav Spišiak slovami „dôkazy ukazujú, že mafia nevyhráva“.

Úloha vlády, ministra a policajného prezidenta

Už pred rokom som upozorňoval na potrebu vecného jazyka v témach trestných stíhaní. Matovičizácia politického jazyka nadmerným používaním pojmov ako mafia politike škodí a rovnako matovičizácia policajného jazyka by mohla uškodiť polícii.

Úlohou policajného prezidenta je očisťovať políciu, zabezpečiť pokračovanie dôležitých trestných stíhaní, ale komunikovať to bez zbytočných politických súvislostí. Jeho úlohou je aj napomôcť ukončeniu vojny v bezpečnostných zložkách, kam okrem polície patrí aj prokuratúra, s ktorou musí polícia spolupracovať. Tomu musí zodpovedať aj vecný jazyk.

Minister vnútra bude mať silné právomoci, ktoré nemal a bude ich musieť používať rozvážne.

Nič proti razantnosti, ale predstaviteľom vlády a bezpečnostných zložiek by pristala istá dávka vnútornej pokory. Najmä by im nepristalo pasovať seba a svojich podriadených do polohy anjelov, ktorí nerobia žiadne chyby.

Chýb sa už totiž dopustili dosť.