Posledný križiak a boj o dôchodky

Krajniakovo víťazstvo pri presadení rodičovského bonusu môže rýchlo vyblednúť. Ak zaň nezdvihne ruku ústavná väčšina, jeho život bude asi krátky. A chaos v dôchodkoch bude pokračovať.   

Dôchodková reforma je jediná, ktorú ťahá súčasná vláda. Aspoňže tak, pretože pri rastúcich dlhoch štátu je pre budúcnosť obyvateľov kľúčová. Na reformu z dielne ministra práce Milana Krajniaka sa možno pozerať z rozličných strán, no v zásade platí, že sa v tejto oblasti usiluje o výraznú zmenu.

Nosením dreva do lesa by bolo upozorňovať, že súčasný dôchodkový systém je deficitný, teda že v priebežnom systéme, kde zarábajúci platením sociálnych odvodov zhromažďujú peniaze na vyplácanie dôchodkov pre ľudí na penzii. Toto platí už dlhé desaťročia a pomaly sme si zvykli, že pár sto miliónov, niekedy až miliarda eur zo štátneho rozpočtu každoročne putuje ako dotácia do Sociálnej poisťovne. Len aby bolo na dôchodky.

Preto sú pochopiteľné výzvy ekonómov, aby sa s tým niečo robilo, zvlášť, keď obyvateľstvo starne, rodí sa malo detí, podiel tých, čo do systému prispievajú, sa znižuje, a podiel tých, čo z neho čerpajú, zvyšuje.

Zásadný je postoj Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá vznikla pred desaťročím na základe zákona o dlhovej brzde, keď sa slovenskí vládni i opoziční politici po svetovej hospodárskej kríze zhodli, že tu musí byť niekto, kto s dostatočnou autoritou pozerá na prsty hospodárom s verejnými financiami a upozorňuje na riziká.

Takto možno chápať aj posledné hodnotenia Rady ku Krajniakovej novele zákona o sociálnom poistení, ktorá je podstatou navrhovanej dôchodkovej reformy. Sám minister sa netají, že zásadnou zmenou v prístupe k dôchodkom je uplatnenie rodičovského bonusu, podľa ktorého majú pracujúce deti prispievať na dôchodok svojim rodičom.

Predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Ján Tóth už pred polrokom v rozhovore pre Štandard pripustil, že rodičovský pilier si vie v novom dôchodkovom systéme predstaviť tak, že by dlhodobo neohrozil finančnú stabilitu štátu. Podľa poslednej správy ku Krajniakovej novele, je Rada k rodičovskému dôchodku odmeranejšia, lebo dosah na verejné financie bude nasledujúcich 18 rokov negatívny a pozitívne vplyvy prídu až potom. Inými slovami, dôchodkový systém by mal byť po roku 2039 udržateľný a nebude ho treba dotovať.  

Hlavným prínosom na dlhodobé stabilizovanie dôchodkového systému je opätovné naviazanie veku odchodu do dôchodku na strednú dĺžku života, čo by štatisticky určovalo, koľko rokov strávi človek na dôchodku. Čím vyššia by bola dĺžka života, tým neskorší dôchodkový vek. Zrušil by sa tým dôchodkový strop 64 rokov, ktorý nechal Robert Fico populisticky schváliť v parlamente pred poslednými parlamentnými voľbami. Ako východisko uveďme, že dnes je stredná dĺžka života mužov pri narodení 74, žien 81 rokov. Do dôchodku sa odchádza niekde v 62, 63 rokoch. Presný vek odchodu do dôchodku určujú tabuľky podľa roku narodenia či počtu detí.

Na druhej strane, zamýšľané naviazanie odchodu do dôchodku na štatistické dožitie sa bije s podobne populistickým opatrením, ktoré súčasná vláda presadila vo vlaňajšej zmene ústavy. Podľa nej budú mať právo na predčasný dôchodok ľudia, čo odpracovali 40 rokov. Do penzie by tak mohli odísť aj mladší ako 60-roční.

Rada oceňuje, že Krajniakov návrh zákona formálne zlepšuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií, no upozorňuje za akú cenu. Padnúť má strop na platenie odvodov, či okresať sa má výpočet nových dôchodkov.

Toľko k stanovisku strážcu verejných financií. Od neho nemožno očakávať nič iné ako technokratické prepočty, a môžeme byť radi, že takéto niečo máme. Aký rozdiel je to oproti emotívnym vystúpeniam niektorých ekonómov, ktorých postoje čpejú ideologickým odporom ku Krajniakovmu zámeru.        

Napokon toto dal pred polrokom na pravú mieru sám Tóth, keď povedal, že pri rodičovskom bonuse ide o hodnotovú, nie ekonomickú otázku. Pojmy ako spravodlivosť, s ktorými narába Krajniak pri výpočte dôchodkov rodičom vychovaných detí, skutočne patria do inej kategórie a sú súčasťou politiky.

Keď sa miešajú hrušky s jablkami, potom sa stáva, že hodnotitelia Krajniakovej zamýšľanej reformy, hovoria o deficitnosti rodičovského piliera, ale neberú do úvahy viacgeneračné pozitívne dosahy, prípadne váľajúc všetko na bonus zabúdajú, že systém máme deficitný už desaťročia.

Čo bude ďalej? Krajniak sa drží rodičovského bonusu ako pes kosti, možno bude zo svojich pôvodných požiadaviek v rámci rokovaní vo vládnej koalícii zľavovať, ale nového princípu sa nevzdá. Vlastne už zľavil, keď navrhovanému zákonu dobrovoľne odňal ústavný punc. Vystavil ho tak riziku, ktoré je podstatné. Ak by ho v tejto zostave parlamentu schválili, v novej by ho zasa mohli poľahky zrušiť.

Nestabilita je pre dôchodkový systém to najhoršie, čo sa mu môže privodiť. Veď si len spomeňme na Ficovo viacnásobné okresávanie druhého piliera, čo spôsobilo, že dôchodcom dnes z neho vyplácajú smiešne eurá. A stále sa v tom pokračuje. Alebo odchod veku do dôchodku, ktorý Ficove vlády najskôr naviazali na strednú dĺžku života, aby ho potom zafixovali na 64 rokoch.

Slovensko potrebuje hodnotové rozhodnutie, ktorým je otázka rodičovského bonusu. A zároveň potrebuje ekonomické rozhodnutie, ako systém stabilizovať. Preto je jediným vhodným riešením prijatie ústavného zákona o principiálnej zmene. Vlaňajšie ustanovenia v samej ústave nestačia, treba dlhodobý, nespochybniteľný manuál, podľa ktorého budeme postupovať aspoň jednu generáciu.

Žiaľ, určitú mieru populizmu musíme očakávať aj v prípade naplnenia takéhoto scenára. Veď čo by bolo pre principiálnosť systému lepšie ako vypustenie nesystémových vianočnodarčekových 13. dôchodkov a položenie dôrazu na dlhodobé zmeny, ktoré by priniesli vyššie štandardné penzie? Na toto sa zjavne nepodujme nikto, ani Sme rodina, hlasy voličov sú najdôležitejšie.

Do tohto prináša Rada pre rozpočtovú zodpovednosť trpkú pravdu. Nové úpravy zákonov môžu aj tie najlepšie súčasné zámery v budúcnosti zlikvidovať. Preto nám treba ústavný zákon s množstvom poistiek. A musí byť vypracovaný precízne, lebo ak sa v ňom potvrdia chyby, naprávať sa budú veľmi ťažko.