Na návšteve v raji koronaskeptikov

Bulharsko čierne more Querdenker v exile Autor Leidenfrost

Nemeckojazyční koronaskeptici sa húfne sťahujú do Bul­har­ska. Zašiel som za ich vodcom a zistil prečo.

S „laterálnymi mysliteľmi“ som nikdy predtým nemal nič dočinenia. Sluš­ný človek nechce mať s hnutím, ktoré si dalo na jar roku 2020 ne­mecký názov Querdenker, nič spoločné. V Nemecku ich sleduje tajná služba, mediálny mainstream ich oz­načuje za nebezpečných ľu­dí, v lepšom prípade za tárajov a za­blú­dencov, v horšom za násil­ní­kov a náckov.

Laterálni my­sli­te­lia boli úderkou v odpore proti ko­ronaopatreniam a dnes hrajú vý­znam­nú rolu v odpore proti očkovaniu. Nikdy som takého querdenkera ne­stre­tol, ale spo­lužiak na maturitnej stretávke mi nedávno porozprával, ako bol je­ho bystrý brat vedúcim ra­kúskym quer­denkerom. Zorganizoval v pod­state všetky rakúske de­mon­štrácie – a že teraz, hovorí mi, emigroval do Bul­har­ska. Napadlo mi: 16 percent, Bulharsko má s odstupom najnižšiu mie­ru zaočkovanosti v EÚ, len tých 16 percent. „Pre­to Bulharsko?“ – „Áno, presne preto.“

Strih. Sedím po rannom lete na terase nad mólom v Burgase, aj mimo se­zóny je stále počuť ruštinu, holandčinu, češtinu. Raňajkujem zmrz­linový koláč, nič iné na jedenie nemajú. Prichádzam z Rakúska, kde bez svojho očkovacieho preukazu nikdy neopúšťam barák, tu v Bul­harsku sa nikde na nejaký OTP cer­ti­fikát nepýtajú. Brata môjho spolu­žia­ka vidím opäť po 30 rokoch, aj s „koronabruškom“. Vyzerá dobre. Žije tu sám, je­ho deti sú už veľké, manželstvo sa mu už dávnejšie zmenilo na kamarátsky vzťah. Manželka je s ním síce politicky za­jed­no, chodila s ním na ko­ro­na­demonštrácie, je ale „veľmi zrastená s vlast­nou hrudou“. Dúfa, že sa neskôr tiež presťahuje do Bulhars­ka.

Chýr sa potvrdí: „Bol som prakticky hlav­ným querdenkerom Ra­kús­ka.“ Hneď prichádza s ďalšou informáciou, ktorá mi vyráža dych, žiad­ne nemeckojazyčné noviny o tom nepísali: V prie­be­hu sep­tem­bra sa celá kolónia ne­meckých a rakúskych laterálnych my­s­li­te­ľov pre­sťa­ho­va­la k Čiernemu moru. Len v jednej turistickej re­zi­dencii, kto­rá nesie veľkolepý názov Chateau, ich teraz žije 30. V okolí ďal­ších 40. Zatiaľ tvoria ucelenú komunitu, raz alebo dvakrát do týždňa sa chodia spolu najesť, chcú sa ale integrovať do bul­har­s­kej spoločnosti. Tí, čo majú školopovinné deti, ich už dali do miest­nej školy.

Hlavný rakúsky querdenker ma odvezie do ich kraja, von z veľkého mesta, na čarovnú pláž, ktorú objavil on sám. Piesok je zlatý a človek má výhľad na historické centrum mestečka Nesebaru. „Bahamas!“ ho­vo­rím, on sa spokojne usmieva.

O svoju existenciu sa nemusí báť, je vy­soko kvalifikovaný technik, jeho stará firma sa bez neho ne­za­obí­de, stále ho platí za online poradenstvo. Je ho­rúci deň, dlho plá­vam, on pláva krátko, hore-dole po pláži behá všade opá­lená svalnatá žena. Sadneme si do priestranného beachbaru, medzi palmy vo veľkých kvetináčoch. Sme jediní hostia, jedlo ani tu nedostaneme, dávam aperol spritz, on pivko. Život je krásny, zdá sa v tejto chvíli, život je ľahký.

Potom sa rozprávame. Pýtam sa ho, či sa nebojí, že uviazne práve v Bul­harsku v prípadnom ďalšom lockdowne, keďže tam rátajú teraz ­den­ne okolo 80 koronamŕtvych. Ukazuje sa, že emig­rá­cia laterálnych my­s­liteľov bo­la pripravená s takmer investigatívne pre­skúmaným bo­do­vým sy­sté­mom, mysleli na všetko. Miera za­oč­ko­va­nos­ti je „veľmi dôležitá“ ako „ukazovateľ toho, koľko jednotlivý národ nechá so se­bou zametať“, ale dô­le­ži­té sú aj pracovné prí­le­ži­to­sti a imig­rač­né predpisy. Pôvodne si vybrali najskôr Ek­vádor. Siedmi z nich v júni pre­cestovali tú zasľúbenú zem za tri týždne, on si tam už dohodol do­centúru na univerzite, v júli sa ale dozvedeli, že nový ek­vá­dor­s­ký prezident („prisluhovač z Opus Dei“) vyhlásil povinné oč­ko­va­nie pre odvetvie cestovného ruchu a verejnej správy. Projekt Ek­vádor bol mŕtvy.

O Európskej únii dlho vôbec neuvažovali. Až v lete začali uvažovať o Európe, presnejšie povedané o jej juhovýchode. Najprv mysleli na Bos­nu, najslabšie zaočkovanú krajinu na západnom Balkáne. Bul­har­s­ko, to bol je­ho nápad. Miera zaočkovanosti stagnovala celé leto na 16 percentách, medzitým Bulharsko už vypadlo z medzinárodných šta­tis­tík, posled­né hlásené dáta sú už príliš staré. Rakúsky emigrant chvá­li ši­ro­ký bulharský odpor vo­či lock­dow­nom a očkovaniu, tiež „spo­ločnosť lekárov, ktorá je kri­tická voči oč­kovaniu“, a tiež „bulharské mé­diá, ktoré dávajú kritikom viac priestoru“. V auguste urobila úderka laterálnych mysliteľov prieskumnú cestu po Bulhar­s­ku, on bol zase pri tom. Keď porovnali jednotlivé regióny, dávali si najväčší možný pozor na dva indikátory: „nosenie rúšok“ a „kde ľudia žili opatrenia najmenej“. Napokon sa rozhodli pre juhovýchodné bul­harské po­bre­žie.

Ak bude situácia aj v Bulharsku neudržateľná, je náv­rat do ne­mec­kej alebo rakúskej vlasti len „plán C“. Plán B je, v tomto poradí: Gru­zínsko, Uk­raj­ina alebo Moldavsko. Hlavný querdenker, ktorý sa po­liticky označuje ako „centrista“, hovorí plynule rusky, v mi­nu­los­ti sa chcel pre­sťahovať do Ruska, teraz je už pre neho Rus­ko ale príliš au­to­ri­társke. Skutočnosť, že Bul­har­sko je kra­jinou bez vlády, v ktorej sa tento rok uskutočnia troje voľ­by, mu veľmi vy­ho­vuje. Usmieva sa: „Nikdy som si nemyslel, že sa presťahujem do kra­jiny, ktorá a) má nestabilnú vládu, b) je sko­rumpovaná a c) v ktorej je oby­va­teľ­s­tvo také chu­dobné, že si opatrenia nemôže do­vo­liť.“ Nuž, a teraz ži­je v takej krajine. Čaká na bulharský ob­čian­s­ky preukaz a učí sa bulharsky.

Čerstvý päťdesiatnik už mal COVID-19, „s ľahkým priebehom“, svo­je po­tvrdenie o prekonaní ukazuje ale len v úplne výnimočných prí­pa­doch, v Rakúsku s tým napríklad nikdy nešiel do reštaurácie, boj­ko­toval vládny koronarežim. O chorobe ako takej nijako nepochybuje. Od­haduje, že ak by štáty ne­zaviedli žiadne opatrenia, počet po­sti­h­nutých a mŕtvych by bol „troj­násobne vyšší“. Lockdown podľa ne­ho nie je v žiadnej kra­ji­ne opodstatnený, očkovanie zdravých osôb mlad­ších ako 65 rokov predstavuje údajne príliš vy­so­ké riziko. Je­di­né opa­trenie, ktoré by považoval za prípustné, je obmedzenie po­du­ja­tí, na kto­rých sa stretáva veľa starých ľudí, napríklad kon­cer­ty klasickej hud­by.

Veľkú časť kritiky opatrení, ktorú predkladá na poludňajšom slnku v bulharskom beachbare, som už aj ja niekedy vyslovil. Má to svoje ratio. To, že on hneď emigroval a ja stále v Rakúsku žijem, sa dá vy­svetliť len tým, že on verí v skrytú koronaagendu a ja skôr nie. On verí, že vládnu „bez­duchí technokrati, kto­rí naozaj veria, že môžu transhumanisticky oženiť ľudí so stroj­mi“, verí „v sprisahanie“. Ako kľú­čový dôkaz uvádza pandemické cvičenie v New Yorku z 20. ok­tób­ra 2019, v rámci ktorého sa vychádzalo z vy­puknutia ko­ro­na­ví­ru­su v Bra­zílii: „Event 201 – to bol ten blue­print.“ Na tej new­yors­kej kon­ferencii sa zúčastnili: Univerzita Johna Hop­kinsa, Sve­tové eko­no­mické fórum, Nadácia Billa a Melindy Ga­te­sov­cov. To sú podľa ne­ho aj hlavní spri­sahanci. Vedie ich vraj „vodca sekty“ Klaus Schwab, organizátor davoského Svetového ekonomického fóra, so svo­jím „veľ­kým resetom“. Ostatní, vlády a médiá, sú podľa ne­ho iba pri­slu­hovači, ktorí všetci ani nemusia o sprisahaní tušiť.

Na konci ma odvezie späť na letisko. Je pohodovým šoférom, s ús­me­vom ne­cháva prejsť vytunovaného cestného piráta: „Jaj, aký buranský vý­fuk! Ten to jed­no­ducho potrebuje.“

Spočiatku boli jeho rakúske a ne­mecké de­mon­štrá­cie na­mie­re­né pro­ti „vláde a jej prisluhovačom“, ale keďže po­čet demonštrantov ku kon­cu lockdownu v máji prudko kle­sol, „začali sme hľadať prob­lém v národe“. Odvtedy sa laterálni my­s­litelia neveriacky pýtajú: „Prečo sa národ nebráni?“ Od­po­veď hlavného rakúskeho querdenkera znie: „Vlasť môžeš úplne odpísať.“ Ne­chce žiť v krajine, v ktorej ľudia tak­to ne­chajú so sebou za­me­tať.

O pol šiestej som opäť doma v tej ohováranej vlasti. Mám mierne spálenú kožu od slnka, soľ vo vlasoch, objímam pred letiskom svoje de­ti, podarený vý­letík na vzdialenú pláž mi zdvihol náladu.

Len keď si spomeniem, že v bulharskom exile mám krajanov, za­čnem byť akýsi nepokojný.


Ďalšie články